Autor šachovej knihy roka Ján Markoš: Myslieť kriticky je teraz v móde

Šachista Ján Markoš o sebe vraví, že nie je hráčom, z ktorého súperi odpadnú, keď sa zjaví na turnaji. Napriek tomu napísal knihu, ktorú odborníci ocenili ako najlepšiu šachovú knihu roka na svete. O tom, či by bol v šachovom rebríčku vyššie, keby hral viac ako 30 partií ročne, nechce špekulovať. Prednáša o kritickom myslení, píše ďalšiu knihu a s manželkou vychovávajú dve malé deti.

Pochopí vašu knihu Pod hladinou aj laik?

Moja knižka je o zložitých šachových veciach, ale snažil som sa ju napísať extrémne jednoducho. Myslím si, že ju prečítajú ľudia, ktorí sa v šachu trochu vyznajú a hrajú napríklad v nejakom klube, ale možno zaujme aj laikov, ktorí len ťahajú figúrkami. Niektoré veci budú pre nich trochu ťažké, ale inak ju určite pochopia.

V jednej z recenzií na vašu knihu sa píše, že ste v šachu dokázali využiť aj známy Mischelov experiment, pri ktorom sa deti mali rozhodnúť, či chcú jednu sladkosť teraz alebo dve neskôr. Ako?

Mnohí ľudia si predstavujú, že útok sa v šachu rozvíja ako lavína. Začne sa pomaly, zrýchľuje sa, zrýchľuje a nakoniec drvivou silou dopadne na súpera. V skutočnosti je to často tak, že sa striedavo zrýchľuje a spomaľuje, ako keď idete cestou, ktorá má plno zákrut. Občas si musíte pribrzdiť, ak sa chcete dostať do cieľa. Zo psychologického hľadiska je pre ľudí príliš ťažké spomaliť útok tesne pred cieľom. Tým, že počkáte s rozhodujúcim úderom, sa to podobá na nezjedenie sladkosti v Mischelovom experimente.

Dokážu tomuto nutkaniu odolať iba veľkí šachisti alebo sa to dá naučiť?

Čím sú šachisti zrelší, tým viac svoju psychiku prispôsobujú povahe hry a menej svojim nutkaniam. Keď dieťa príde prvýkrát do šachového krúžku, tak mu často vravia, že si má doslova sedieť na rukách, aby nebolo také temperamentné a neťahalo hneď. Tým si na hru viac navykne, učí sa trpezlivosti a hrá rozvážnejšie.

Vaša kniha sa nedá zohnať prakticky v žiadnom kníhkupectve. Naozaj sa na Slovensku vypredá kniha o šachu?

Za posledné dva roky vyšla už trikrát v celkovom náklade dvetisíc kusov, ale posledných štyristo kníh vytlačili len pred pár týždňami, takže by mali iba teraz niekedy doraziť do kníhkupectiev. Je to prvá slovenská šachová knižka o tom, ako hrať správne šach, po ôsmich, možno desiatich rokoch, takže bol po nej určitý hlad.

Čím si zaslúžila cenu Kniha roka od Anglickej šachovej federácie, ktorú odborníci prirovnávajú k šachovej Pulitzerovej cene?

Pre mňa ako autora je o tom ťažké hovoriť, ale myslím si, že pomohlo to, že bola písaná s dobrou motiváciou. Dosť často sa knihy píšu preto, že existuje nejaká objednávka, a až potom premýšľate, aký bude mať obsah. Ja som písal preto, lebo som mal o šachu čo povedať. Vydavateľa a publikum som hľadal až dodatočne.

Okrem vašej knihy boli v užšom výbere ešte ďalšie tri. Čítali ste ich?

Jedna bola o súboji Carlsena s Karjakinom, ďalšou je historický príbeh o Alexandrovi Alechinovi. Mnohých jeho priateľov popravili boľševici, ale on záhadne unikol, zrejme práve vďaka tomu, že bol významným šachistom. Tá tretia od súčasného majstra USA Sama Shanklanda je o pešiakových štruktúrach a najviac sa podobá na moju knihu. Ale priznám sa, že som nečítal ani jednu. Vyšli len tento rok, takže kým sa ku mne dostanú, chvíľu to potrvá.

Ján Markoš (33)

Je šachovým veľmajstrom a slovenskou šachovou jednotkou, jeho najvyššie dosiahnuté ELO je 2602. Vyštudoval teológiu a filozofiu na Karlovej univerzite v Prahe. Viedol Sokratov inštitút, prednáša o kritickom myslení. Jeho kniha Pod hladinou získala prestížnu cenu Kniha roka od Anglickej šachovej federácie. Momentálne pracuje na knihe o kritickom myslení, ktorá vyjde na budúci rok vo vydavateľstve N Press.

Medzi predchádzajúcimi laureátmi boli Boris Gelfand, Garri Kasparov či Judit Polgárová. To sú veľké mená.

Kasparov je jedným z najväčších šachistov histórie. Polgárová je najsilnejšou šachistkou, aká kedy žila, a dokázala úspešne súperiť aj s mužmi, Gelfand bol zase vyzývateľom v zápase o majstra sveta. Ich knižky boli významné tým, že ich napísali ľudia, ktorí šachu extrémnym spôsobom rozumejú a majú za sebou veľký príbeh. Ja som odbornej porote nemohol priniesť ani slávne meno, ani ten príbeh z minulosti, takže ich musela presvedčiť samotná kniha.

Čím ich teda presvedčila?

Zaviedol som novú terminológiu a nové pojmy, akými opisovať niektoré javy na šachovnici. Aj v bežnom živote platí, že na pochopenie nového javu pomôže, ak mu vymyslíme meno. Napríklad termín postfaktuálna doba donedávna neexistoval, lebo neexistoval ani ten jav. Mne sa podarilo pomenovať približne desiatku zákonitostí, o ktorých ľudia nejak intuitívne tušili, ale nemali ich teoreticky uchopené. Myslím si, že práve to sa im mohlo páčiť.

Šiel som na teológiu, lebo som vedel, že neumriem od hladu

Píšete a prednášate o kritickom myslení. Akú úlohu v tom zohráva šach?

Jeden z mojich lektorských blokov je o tom, ako sa rozhodujú šachisti a ako sa to dá využiť v reálnom svete, napríklad u manažérov. Šach nie je žiadna abstraktná hra, je to v prvom rade hra o rozhodnutiach. V obmedzenom čase musíte urobiť desiatky ťažkých rozhodnutí. Veľmi sa podobá na investovanie na finančných trhoch. Šachové rozhodovanie je zložitá záležitosť, vstupuje doň racionalita, trocha intuície aj charakter. V tom sa nelíši od rozhodovania v profesijnom i osobnom živote.

Manažéri, ktorým tiež prednášate, zrejme nemajú hlboké znalosti o šachu.

Nie, často nemajú vôbec žiadne. Hovorím s nimi takým spôsobom, aby z kurzu mali úžitok, aj keď šach nehrávajú.

O kritickom myslení píšete aj knihu. Aká bude?

Píšem manuál kritického myslenia. Príručka, na ktorej som vlani robil s Ondrejom Gažovičom a ktorá bola súčasťou Magazínu N o kritickom myslení, bola písaná pre stredoškolákov. Mali sme veľmi obmedzený rozsah. Bola praktická a držala sa pri zemi, ale kniha bude dlhšia a aj kritické myslenie bude uchopené v širších súvislostiach. Nebude to len súhrn logických omylov a rétorických faulov, s ktorými si kritické myslenie spájame. Bude aj o iných, s kritickým myslením navonok nesúvisiacich veciach: o závislosti od internetu, whistlebloweroch, reklame, dehumanizácii a mnohých ďalších témach.

Prečo je kritické myslenie také dôležité?

Dnes je ten pojem často používanou floskulou. Je v móde, ale jeho obsah sa často vytráca. Pre mňa je kritické myslenie, vzletne povedané, snahou o život v pravde. Snažiť sa vidieť veci okolo seba také, aké sú, a so cťou a s vnútornou integritou na ne reagovať. Takto pochopené kritické myslenie potom nie je len o racionalite či o schopnosti argumentovať. Často ide o to, mať odvahu postaviť sa väčšine alebo opustiť svoje dlhoročné presvedčenia. Kritické myslenie si vyžaduje veľa odvahy. Je tiež dôležité byť vnímavý voči okolitým ľuďom a prírode, byť ochotný venovať svetu okolo seba o trochu viac pozornosti, nežiť svoje dni na autopilota.

Dokážu ľudia sami posúdiť, či myslia kriticky?

Tí, ktorí prídu na kurz, sú obvykle prehnane skromní. Ale každý človek dokáže myslieť kriticky, nejde o žiadnu špeciálnu schopnosť prístupnú len vyvoleným.

V jednom z vašich komentárov pre Denník N ste napísali, že aj Sokrates si uvedomoval svoje limity. Článok mal nadpis Vzdelávanie nie je všeliekom. Naozaj si to myslíte?

Písal som o tom, že existuje určitá sféra, ktorá je človeku poznateľná, ale existujú aj oblasti, ktoré sú jeho poznaniu neprístupné. Ja ako muž napríklad nikdy neporodím, takže nikdy nebudem vedieť, aké to je, ležať na pôrodnom stole. Veľmi často sa stáva, že vzdelaní ľudia majú tendenciu veci, o ktorých nevedia vôbec nič, bagatelizovať, aby si nemuseli priznať svoju nevedomosť. Pôrodník môže napríklad znevažovať osobnú skúsenosť rodičky, aby nemusel rešpektovať fakt, že v určitom ohľade vie ona o pôrode stokrát viac než on, aj keď nemá atestáciu.

Je dôležité vedieť rozlíšiť medzi tým, čo poznať vieme, a tým, čo je pre nás nepoznateľné, no možno to poznajú iní ľudia. My dvaja napríklad nevieme, aké je to byť starý, starí ľudia to však vedia veľmi dobre. V celospoločenskej debate o starobe by sme my dvaja teda mali najmä s rešpektom počúvať.

Nie je to vlastne iba empatia?

Určite to súvisí s empatiou. Ale aj s takým obyčajným uznaním dôstojnosti druhého človeka.

Vyštudovali ste filozofiu a teológiu. Prečo práve takáto kombinácia?

Keď som mal 17 – 18 rokov, vedel som, že neumriem od hladu, lebo som bol pomerne dobrým šachistom. Nejaké remeslo som teda ovládal. Tak som si povedal, že sa chcem dozvedieť, ako svet funguje, a nenapadlo mi nič lepšie ako to, že sa to dozviem práve na týchto dvoch odboroch.

Čo vám to dalo?

Dalo mi to určitý historický odstup, nazvime to sloboda od prítomnosti. Viem, že mnohé dnešné otázky sa v iných dobách už riešili, a často ináč. Dokážem si tak predstaviť riešenia a pohľady, ktoré iní ľudia vidia ťažšie.

Ste vďaka tomu lepším šachistom?

Myslím si, že nie. Ale viem vďaka tomu napísať lepšiu knižku.

Nedá sa povedať, že by Putin hamoval šach

Na šachovej olympiáde v gruzínskom Batumi Slovensko bez vás skončilo na 66. mieste. Je to dobré umiestnenie?

Nasadení sme boli 48., takže o dobré umiestnenie nemôže ísť, ale treba povedať, že tá súťaž pripomína obrovský úľ. Je tam 180 tímov, takže systém dokáže rozdeliť tímy na dobré a zlé, ale v tom strede je to skôr o náhode. S podobnou kvalitou hry tak mohli Slováci skončiť tridsiati, ale aj sedemdesiati. Nie je to úspech, ale je to v poriadku. Nečakalo sa, že chalani olympiádu vyhrajú alebo že skončia poslední, skončili podľa očakávaní.

Čo sa týka mojej neúčasti, neštartoval som z rodinných dôvodov. Mám malé deti a je to veľmi dlhá súťaž, hrá sa takmer dva týždne. Z podobných dôvodov neštartoval Ľubomír Ftáčnik, nestor nášho šachu.

Postrehli ste nejaké nové trendy?

Šachová olympiáda je v podstate majstrovstvom sveta tímov. Hrá sa každé dva roky. Práve na šachovej olympiáde sa ukáže, ako na tom tá-ktorá krajina šachovo je. Tento rok vyhrala u mužov aj u žien Čína, čo je veľmi významný trend. Dnes už je veľkou šachovou veľmocou.

Rusko nevyhralo od čias, keď zaň nastupoval Kasparov, čo je naozaj už veľa rokov. Šachová mapa sa evidentne mení. Hráči z rozličných krajín, v minulosti považovaných za exotické, sú schopní priviesť svoje tímy veľmi vysoko. Napríklad za americký tím, ktorý skončil druhý, nastúpil Američan filipínskeho pôvodu, Američan talianskeho pôvodu, Američan japonskej národnosti a štvrtý bol myslím Žid. Aj to je dôkaz, že šachový svet sa globalizuje.

Čím to je, že teraz vo veľkom nastupujú krajiny ako Čína, India či Turecko?

Čína s Indiou sú obrovské krajiny, takže dokážu vyprodukovať výnimočné talenty, keď sa na to sústredia. Čína sa v určitom momente rozhodla výrazne podporovať šach a tí najšikovnejší dostali naozaj masívnu pomoc od štátu. Je to podobné Rusku spred niekoľkých desiatok rokov, pre ktoré bol šach dôkazom, že Rusi sú veľmi inteligentným a šikovným národom. Vyhrať bolo pre nich vecou cti. Dnes je to podobné v Číne, ale aj v USA. Vyhrať olympiádu v šachu, ktorý je kráľovskou hrou, to niečo hovorí aj o inteligencii samotného národa.

Pred dvomi rokmi ste napísali, že odkedy je pri moci Vladimir Putin, ruským šachistom sa prestalo dariť. Čo spôsobilo tento ústup z pozícií?

Ten článok bol naformulovaný trochu nešťastne. Išlo o to, že do roku 2000 bola tá dominancia Rusov v šachu obrovská. Od druhej svetovej vojny až do konca storočia sa hádam iba dvakrát nestali víťazmi olympiády. Dnes sú stále veľmocou, ale iba jednou z niekoľkých. Nedá sa povedať, že by boli na nejakom ústupe, ale nedominujú tak ako kedysi. Čo sa týka Putina, myslím si, že ide skôr o koreláciu než kauzalitu. Sú to dva nesúvisiace javy, ktoré som v článku spomenul, lebo to znelo dobre, ale nedá sa povedať, že by Putin hamoval šach.

Vlani v decembri bol v Bratislave ruský veľmajster Anatolij Karpov a Andrej Danko pri tej príležitosti povedal, že by chcel do učebných osnov zaradiť hodiny šachu. Ako to vyzerá s touto iniciatívou?

Ja som na tej akcii nebol a priznávam, že mi je ľúto, že časť našich šachistov nevnímala geopolitický aspekt jeho návštevy. Karpov prišiel nielen ako šachista, ale aj ako predstaviteľ politickej moci (Anatolij Karpov je poslancom ruskej Štátnej dumy za Putinovu stranu Jednotné Rusko, pozn. red.). Šachisti na Slovensku sa tešili z tej šachovej stránky a tej druhej nevenovali takú pozornosť, čo bola škoda. V každom prípade išlo iba o jednorazovú akciu, ktorá nemala žiadne pokračovanie.

Ale šach sa na školy dostal, nie?

Šach na školy je projekt šachového zväzu, ktorý existoval pred Andrejom Dankom a bude existovať aj po ňom. Ľudia okolo neho ho možno nejakým spôsobom podporili, neviem, či tam dali viac peňazí alebo sa k nemu len prihlásili, ale nešlo o ich projekt. Momentálne však platí, že práci s mládežou sa venujú skôr jednotliví nadšenci a nie štát. Spomenul by som napríklad Bratislavskú šachovú akadémiu, ľudí okolo Miroslava Roháčka alebo šachový klub Reinter Humenné, ktorí každý rok organizujú veľké šachové tábory. Tieto iniciatívy mi pripadajú životaschopnejšie ako nejaký veľký projekt, ktorý by zastrešil všetko na Slovensku.

Ako je teda šach na Slovensku organizovaný?

Veľmi dobre, hrá ho relatívne dosť ľudí. Máme ligy od extraligy až po tú piatu. Stovky ľudí teda hrajú šach a zväz je organizáciou, ktorá tomu dáva nejaký základný rámec. Šach funguje na celoštátnej aj lokálnej úrovni, kde to podporujú práve títo nadšenci. Ale to sa navzájom nevylučuje.

Na plný úväzok v Slovenskom šachovom zväze pracuje iba jeden človek, sekretár. Ľudia s rozhodovacími právomocami robia pre zväz zadarmo. Sú tam mnohí kvalifikovaní ľudia s dobrou motiváciou, no na prácu pre zväz majú len obmedzený čas. Často do riadiacich funkcií nejdú ľudia, ktorí by možno šli, ak by za to dostávali peniaze. V rámci možností je teda zväz riadený dobre, ale v istom zmysle slova je nutne vedený neprofesionálne, lebo ho naozaj vedú ľudia, ktorí za svoju prácu nedostanú zaplatené.

Darí sa nám vychovávať aktívnych mladých ľudí

Ako často hrávate?

Absolvujem tak 30 vážnych partií ročne, čo je veľmi málo. Aj preto som v tretej stovke rebríčka, možno štvrtej, neviem. Rozhodne nie som človek, ktorý keď príde na turnaj vo svete, tak všetci odpadnú.

Mali by ste na prvú stovku, keby ste sa tomu venovali viac?

Tak deväťdesiat percent šachistov si myslí, že majú na to, aby boli lepší, než momentálne sú, čo štatisticky nie je celkom možné. Bol by som opatrnejší, povedal by som, že nechcem patriť medzi tých deväťdesiat percent. Podobné hypotetické otázky nedávajú veľmi zmysel.

Ako vyzerá bežný slovenský šachista?

Ľudia si bežne myslia, že šach na Slovensku je v úpadku, pretože nevidia, že by sa hral na verejnosti, v kultúrnych domoch, v parkoch. Ale veľká časť šachového diania sa presunula na internet, takže aj ľudia, ktorí na to nevyzerajú, šachy hrajú. To, či mladí ľudia šach hrajú alebo nie, do veľkej miery závisí od toho, či je v ich okolí niekto, kto ich k tomu dokáže pritiahnuť. Je to o ľuďoch. Typický šachista je obvykle inteligentný, zvedavý a dosť často je to muž. V našej hráčskej základni je až desaťkrát viac mužov než žien.

Koľko ľudí na Slovensku uživí šach?

Nie veľa. Priemerný bratislavský plat môže mať päť šachistov na Slovensku. Potom sú tu ďalší, ktorí sa šachu venujú preto, lebo ho majú radi, no sú už chudobnejší.

Ako prebieha váš deň?

Mám dve malé deti, čo ma odlišuje od mnohých profesionálnych šachistov. Ráno medzi štvrtou a šiestou píšem knihu, doobeda som s deťmi a poobede buď trénujem, alebo prednášam. Väčšinou cez Skype. Tréning šachu sa trochu podobá kurzu cudzieho jazyka – časť vecí vysvetľujem ako lektor gramatiku, časť sa cvičí v praxi a niečo ostane na domácu úlohu.

Ján Markoš na Šachovej olympiáde v Tromsö 2014. Foto – TASR

Čo ešte robíte popri šachu?

Lektorujem firmy, študentov a neziskovky o kritickom myslení, píšem, prednášam.

Pôsobíte ešte v Sokratovom inštitúte?

Sokratov inštitút funguje, ale už bezo mňa. Keď sa mi narodilo druhé dieťa, nechal som prácu v inštitúte na iných a iba z diaľky sa dívam, ako sa im darí.

A darí sa im?

Určite. Medzi absolventov patria aj dve organizátorky protestov Za slušné Slovensko, ktoré sa spoznali práve v Sokratovom inštitúte. Naším cieľom bolo vychovať aktívnych mladých ľudí, ktorí budú ochotní zasahovať do verejného života a to sa podarilo. Viacerí z absolventov sa tiež stali komunálnymi poslancami.

Chcú byť mladí ľudia lídrami?

Tí, ktorí chodia do inštitútu, sú šikovní, zvedaví, ochotní pracovať, takže ja to vidím veľmi nádejne. Chcem však povedať, že Sokratov inštitút nie je jedinou takouto iniciatívou, podobných je aspoň päť. Všetky tieto projekty vytvárajú generáciu nových ľudí, ktorí sú veľmi schopní.

Ako štúdium v Sokratovom inštitúte vyzeralo?

Počas desiatich predĺžených víkendov, teda asi štyridsať dní v roku, študenti prišli do Zaježovej pri Zvolene a v uzavretej skupine dvadsiatich ľudí sa mohli porozprávať s lektormi, ktorí boli spravidla významnými ľuďmi vo svojich oblastiach. Spomeniem napríklad Zuzanu Čaputovú, Juraja Karpiša alebo Erika Baláža.

Bojom proti dopingu sme sa chceli zapáčiť MOV

Veľkou témou medzi šachistami sú počítače. Aký máte na ne názor?

Priekopníkom počítačov v šachu bol Garri Kasparov. Skôr ako ostatní pochopil, ako mu môžu procesory pomôcť, a spravil z nich svojich spojencov. Magnus Carlsen o dvadsať rokov neskôr urobil presný opak, upustil od tej otrockej symbiózy s počítačmi. Síce ich stále využíva, ale je si vedomý toho, že je výborným šachistom, a často sa rozhoduje podľa seba, proti počítačovému vkusu. Hrá taký antipočítačový šach založený na vlastnom porozumení, čo je sympatické.

Počítače šach do veľkej miery zmenili. Inak pracujeme mimo šachovnice, iná je aj etiketa na turnajoch, keďže hrozí podvádzanie. Zmenili aj samotnú hru, keďže niektoré stratégie, ktoré boli podľa nás v poriadku, vyvrátili. Vďaka počítačom sa hrá kvalitnejší šach, ale na druhej strane je hranie menej príjemné. Človek musí pri príprave tráviť veľa času pred monitorom, taktiku nevymýšľa sám, často je v takom kyborgovskom spojení s počítačom. Ja by som bol asi radšej, keby počítače neexistovali, ale keďže sú tu, musíme sa s nimi vyrovnať.

Používate ich teda pri tréningu, keď sa pripravujete na konkrétneho súpera?

Každý šachista má vo svojom počítači stiahnutých niekoľko miliónov starších partií, ďalšie sú na internete a dajú sa ľahko nájsť. Vy si teda vyhľadáte všetky partie svojho súpera a potom podobne ako Facebook skúma naše správanie na sociálnej sieti, my skúmame správanie tých šachistov – kde sú zraniteľní, kde robia chyby, ako ich dostať do situácie, v ktorej sú zraniteľní.

Spomínali ste podvádzanie a veľkou témou v šachu je aj technologický doping. Súvisí boj s dopingom s tým, že by sa šachy mohli v blízkej dobe ocitnúť na olympiáde?

Pred 10 – 15 rokmi sa šachisti veľmi snažili dostať na olympiádu. Podpísali preto antidopingovú chartu, tak ako všetky ostatné olympijské športy, čím sa zaviazali dodržiavať limity v kofeíne a iných látkach. Niektorí silní šachisti následne úplne prestali hrať, pretože keď si dáte štyri kávy počas šesťhodinovej partie, stávate sa dopingovým hriešnikom. Je to smiešne, lebo v šachu fyziologický doping vôbec nepomáha. Bolo to čisto preto, aby sme sa zapáčili Medzinárodnému olympijskému výboru, no napriek tomu to nevyšlo.

A čo ten technologický?

Ten naopak pomáha veľmi účinne. Neodhalená pomoc počítačového programu prakticky znamená automatické víťazstvo. Šachisti sa preto proti nemu všemožne bránia. Na významných turnajoch sú kontroly podobné ako na letisku, máme röntgenové rámy na odhaľovanie kovov, šachisti sa tiež nemôžu pohybovať mimo hracieho priestoru. Keď hrá niekto výrazne lepšie alebo iným štýlom ako obvykle, stáva sa často predmetom skúmania.