Denník N

Slovenskí študenti majú voľnejší režim než francúzski, hovorí hosťujúci dizajnér Éric Jourdan

Francúzsky dizajnér a profesor Éric Jourdan. Foto - Marko Horban
Francúzsky dizajnér a profesor Éric Jourdan. Foto – Marko Horban

„Moja povaha a kultúrne zázemie ma ťahajú skôr k privátnym projektom, ale som Francúz a vo Francúzsku sú ‚veci verejné‘ dôležité. Treba pracovať aj pre verejnú sféru, je to čosi ako občianska povinnosť. A vzniká tak dizajn, ktorý sa dotýka množstva ľudí,“ hovorí Éric Jourdan, známy francúzsky dizajnér, ktorý strávil semester na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení ako hosťujúci profesor. Architekt Vladimír Dedeček by bol podľa neho svetový, keby žil na opačnej strane Železnej opony.

Kariéru ste rozbiehali koncom 80. rokov po štúdiách v Saint-Étienne a v Paríži. Zmenil sa odvtedy dizajn a dizajnérska profesia?

Myslím, že profesia sa nezmenila, zmenil sa pohľad ľudí na ňu. Je dnes známejšia, rodičia sa už neboja dávať deti študovať dizajn. Kedysi sa robotníci, ale aj stredná vrstva domnievali, že nejde o dostatočne serióznu profesiu. Nechápali, že by sa niekto mohol živiť kreslením. Bolo potrebné, aby rodičia budúcich študentov boli otvorení smerom k umeniu, k architektúre… Dnes sa z dizajnu stala „normálna“ profesia.

Od osemdesiatych rokov sa štýlové trendy v dizajne posúvali od postmodernizmu cez minimalizmus k súčasnému pluralizmu či zmene paradigmy spochybňujúcej dôležitosť štýlu. Ako ste vnímali tieto zmeny?

Keď som začínal, bol na ústupe „internacionálny štýl“, ktorý reprezentovali firmy ako Herman Miller alebo Knoll. Spolupracoval som s galériou Néotu, ktorej názov sa interpretoval aj ako „Néo-Tout“ (všetko nové). Bola to galéria, ktorá rúcala všetky bariéry štýlov. Potom v rokoch deväťdesiatych prišlo perióda minimalizmu, ktorú by mohol symbolizovať Jasper Morrison. Dnes je tu sloboda a pluralita vplyvov. Nepodobá sa taký Jaime Hayon postmodernistovi Bořkovi Šípkovi z osemdesiatych rokov? Myslím, že „školy“ v zmysle určitého spôsobu dizajnérskeho myslenia sú minulosťou. Sú to aj nové komunikačné prostriedky, ktoré prinášajú vplyvy štýlov prichádzajúcich zo všetkých strán.

Zo série POSTMODERNE, pracovný stôl a knižnica, Éric Jourdan pre Ligne Roset.
Zo série POSTMODERNE, knižnica, pracovný stôl a stolička TADAO, Ligne Roset.

Spomínali ste galériu Néotu. Niektoré z vašich prác boli distribuované cez ňu ako limitované série. Néotu však okolo roku 2000 skončila a podobne aj ďalšie galérie dizajnu kvôli finančným problémom. Ako trh s limitovanými sériami funguje dnes?

Ten systém znova funguje. Spolupracujem s galériami, ktoré sa orientujú na malé série.

Ovplyvňujú vonkajšie okolnosti vašu prácu, alebo si váš dizajn ide svojou cestou? Mení sa, alebo ostáva v princípe rovnaký?

Neovplyvňuje ma to, čo ma aktuálne obklopuje, a možno je to aj škoda. Stále tvorím prostredníctvom kresby, aj keď v hlave mám Miesa van der Roheho, vidiek, americké dediny, východné pobrežie Spojených štátov… Mies pre mňa predstavuje príklad úspešného modernizmu. Modernizmu dvadsiatych rokov 20. storočia, ktorý by sa mohol spájať s marxizmom, ale skutočný úspech dosiahol v USA. Na Spojených štátoch ma fascinuje schopnosť využiť potenciál európskej avantgardy. Miesove perfektné proporcie a vyváženosť, to je to, čo je pre mňa zdrojom inšpirácie. Keď sa pozrieme na práce Miesa a napríklad československého architekta Dedečka, je tam zrejmá príbuznosť. Základný rozdiel je v tom, že Mies mal k dispozícii finančné prostriedky, pre ktoré jeho stavby dosiahli ten luxusný vzhľad. Ja som ovplyvnený modernizmom a Dedeček je pre mňa neuveriteľným objavom. Keby bol žil na druhej strane železnej opony, mohol dosiahnuť medzinárodný úspech.

Éric Jourdan

(1961)

absolvoval štúdiá na Vysokej škole umenia a dizajnu v Saint-Étienne a na Vysokej škole dekoratívnych umení v Paríži. Pedagogicky pôsobí na Vysokej škole umenia a dizajnu v Saint-Étienne a na škole Camondo v Paríži, ktorá je súčasťou Múzea dekoratívnych umení.

V rokoch 1987-1999 realizovala Galéria Néotu v Paríži niekoľko kolekcií jeho nábytku. Od roku 2002 sa jeho práca zameriava na veľkosériovú výrobu nábytku a objektov pre firmy Ligne Roset, Cinna, Meublatex, Ecart International a i. Spolupracoval s priemyselnými firmami Thomson, Pyram, Meublatex, Beaba a ď. Pracoval pre Múzeum dekoratívnych umení Indického oceánu na ostrove Réunion a pre múzeum Nouméa v Novej Kaledónii. Projektoval úpravy brehov Seiny v údolí Marny, verejný priestor železničnej stanice v Saint-Étienne, v spolupráci s D. Coueignouxom navrhol orientačný systém v údolí Chevreuse, v spolupráci so štúdiom IRB realizoval exteriérový dizajn a orientačný systém nadácie Cartier v New Yorku, univerzitného kampusu (Cité Universitaire) v Paríži a kampusu univerzity v Rennes.

Samostatne vystavoval v Paríži v galérii Nadácie Cartier a v galériách Gilles Peyroulet a En attendant les barbares. Jeho práce sú zastúpené v Národnom fonde súčasného umenia v Paríži, v Múzeu dekoratívnych umení v Paríži a v Múzeu moderného umenia v Saint-Étienne.

V zimnom semestri 2018/2019 je hosťujúcim profesorom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Éric Jourdan: Viacfunkčné kreslo TOLOZAN, 2002, Ligne Roset.

Zdá sa, že vo vašom portfóliu má osobité miesto globálna nábytkárska firma Ligne Roset. Máte k nej špecifický vzťah?

Ligne Roset je firma, ktorá mi prináša široké publikum. Keď si niekto počas pätnástich rokov kúpi čosi z tisícky exemplárov môjho stola alebo lampy, mám pocit, že mu vstupujem do každodenného života. To pripomína éru Bauhausu. A je to firma, ktorá systematicky investuje do mojej práce. Mám tiež priateľský vzťah s jej riaditeľom Michelom Rosetom. Od začiatku mi dôveroval. Aj vtedy, keď komerčný úspech mojich návrhov bol biedny.

Ktorý z vašich návrhov považujete za najdôležitejší?

Bolo to asi ležadlo Tolozan pre Ligne Roset. Vychádzalo ešte z experimentov počas štúdia, ale bolo dôležité pre moju budúcnosť, pre sériovú výrobu.

Popri individuálnych projektoch ste viaceré riešili so známymi dizajnérmi ako Francois Bauchet, Philippe Starck alebo Ruedi Baur. Môžete porovnať ich dizajnérske myslenie, ich know-how a charakterizovať ich spôsob spolupráce?

Philippe Starck je veľmi inteligentný človek. Pamätám si, že všetko presne kreslil, každý detail. Bolo to fascinujúce. A k tomu obrovská schopnosť syntézy. Podobnými dispozíciami k syntéze je nadaný aj Ruedi Baur, myslím, že to je jeho silná stránka. Ale jeho prístup k dizajnu je veľmi politický, čo mi príliš nesedí. Ruedi je militantný ľavičiar, myslí si, že dizajn má byť nástrojom spoločenskej zmeny. Predstavuje preňho spôsob, ako dať občanom možnosť vyjadriť sa. Francois Bauchet je zasa silne orientovaný na techniku práce, je to sochár či skôr remeselník.

Pracujete pre veľmi rozdielnych klientov. Mohli by sme začať rybármi na predmestí pri Seine alebo študentmi v univerzitnom mestečku v Paríži, pokračovať strednou triedou nakupujúcou nábytok firmy Ligne Roset a končiť starostom Saint-Etienne či dokonca francúzskym prezidentom Macronom. Uprednostňujete verejnú alebo súkromnú sféru?

Myslím, že treba robiť oboje, veci pre verejnosť aj pre privátnych klientov. Moja povaha a kultúrne zázemie ma ťahajú skôr k privátnym projektom, ale som Francúz a vo Francúzsku sú „veci verejné“ dôležité. Treba pracovať aj pre verejnú sféru, je to čosi ako občianska povinnosť. A vzniká tak dizajn, ktorý sa dotýka množstva ľudí.

Pre špecifické prostredie univerzitného kampusu v Rennes vytvoril Éric Jourdan v spolupráci s Ruedi Baurom informačný systém. Foto – Denis Coueignoux
Foto – Denis Coueignoux

A čo vaša práca pre univerzitný kampus v Rennes? Tamojší študenti sú známi divokou revolučnou mentalitou. Bol ten projekt v nejakom smere špecifický?

Pracovať pre ultraľavicových študentov, revolučných trockistov, to do istej miery charakterizuje francúzsky prístup. Musíme brať na zreteľ aj tých, ktorí chcú deštruovať náš vzdelávací systém. To, čo sme s Ruedi Baurom navrhli, bolo podobne brutálne ako študenti. Málo efektný dizajn, hrubosť, priemyselné materiály… Pre brutálne správanie brutálny dizajn. Títo mladí militanti nie sú demokrati a na ochranu demokracie a jej fungovania treba použiť patričné prostriedky.

Časť dizajnérskej komunity v súčasnosti zdôrazňuje potrebu riešiť otázky trvalej civilizačnej udržateľnosti, hoci často skôr na teoretickej úrovni. Ďalšia časť si jednoducho „robí svoju prácu“ a rieši projekty, za ktoré dostane zaplatené. Aká je v tomto smere vaša pozícia?

Veľkí výrobcovia nábytku ako Ligne Roset do svojich technológií zahrnuli zreteľ na trvalú udržateľnosť, sledujú napríklad ekologickosť získavania drevnej suroviny a jej spracovania. Malí producenti, ktorí sú momentálne v móde, paradoxne vyrábajú svoj nábytok v Číne, kde je ťažké dodržať zásady trvalej udržateľnosti. Nemôžem povedať, že by som o týchto súvislostiach nerozmýšľal, ale nemodifikujem svoj pohľad na dizajn cez prizmu ekológie.

Éric Jourdan: Stolička TADAO, Ligne Roset.
Éric Jourdan: Kreslo TADAO, Ligne Roset

Žijete a pracujete najmä v Saint-Etienne a v Paríži. Pred dvadsiatimi rokmi sa v Saint-Étienne začalo organizovať Bienále dizajnu. Postupne preň vznikol areál Cité du design s adaptovanými budovami starej zbrojovky a novou budovou. Presťahovala sa doňho aj Škola umenia a dizajnu, na ktorej pôsobíte. Saint-Étienne sa stalo členom klubu Miest dizajnu UNESCO. Ako pociťujete tieto zmeny?

V Saint-Étienne sa všetko krúti okolo tamojšieho dizajnérskeho bienále, ale reálne tam neexistuje nejaká dizajnérska scéna. V rámci Francúzska má Saint-Étienne miesto opäť len kvôli bienále. Cité du design si ešte nenašlo svoje miesto, ale škola je dôležitá.

A Paríž?

V globálnom pohľade ani Paríž nie je dôležitým mestom pre dizajn. Napríklad veľtrhy nábytku sú tam v porovnaní s Milánom alebo Kolínom nad Rýnom smiešne malé. Preto tam hrajú dôležitú úlohu galérie, ktoré prepájajú našu históriu zviazanú s dekoratívnymi umeniami a súčasným dizajnom.

V Saint-Étienne a v Paríži učíte už dlhý čas. Viackrát ste navštívili Bratislavu, viedli ste tu workshopy a teraz ste na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na celý semester. Mohli by ste porovnať mentalitu študentov a vzdelávací systém?

Bratislavskí študenti majú oveľa voľnejší prístup než francúzski, menej sledujú aktuálne trendy. A tiež si myslím, že výučba v Bratislave sa viac sústreďuje na zručnosti, na kresbu, tvorbu modelov, konštrukciu, čo sa na francúzskych školách už trocha vytráca. Slováci sú „výrobcovia“. Je to zvláštne, ale evokuje mi to americký prístup. VŠVU mi niekedy pripomína Rhode Island School of Design, aj keď to z historického pohľadu vyznieva dosť paradoxne.

Teraz najčítanejšie