Denník N

Nekolaborovali, ale za nemecký pôvod ich komunisti poslali do tábora nútených prác

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Do tábora v Novákoch cez vojnu posielali na nútené práce Židov a bol zároveň prestupnou stanicou do koncentračných táborov. Po vojne slúžil ako tábor nútených prác pre Nemcov. August Masár hovorí, že odpustiť môže, ale nezabudne nikdy.

August Masár sa narodil 8. novembra 1942, pochádza z Bratislavy. Otec August bol podnikavý človek, ktorý sa vyučil za stolára a postupne si vybudoval v Bratislave vychýrenú stolársku dielňu. Matka Karolína (za slobodna Nittnausová), rodená Rakúšanka, bola šikovnou krajčírkou a neskôr si založila vlastnú krajčírsku dielňu a módny salón.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

„Bratislava bola vtedy multinárodnostným mestom a my ako etnickí Nemci sme nepociťovali žiadne problémy. Spoločne so sestrou Alžbetou sme mali v tých časoch šťastné detstvo. K otcovi v neskorších vojnových časoch nosili ľudia poškodený nábytok, dvere a ďalšie veci, ktoré potrebovali opravu šikovnými stolárskymi rukami. Problémy však priniesli neskoršie hektické udalosti.“

Nepríjemnou spomienkou je pre Augusta spojenecké bombardovanie Bratislavy pri snahe zničiť vtedajšiu rafinériu Apollo.

„Bývali sme v starom Ružinove, videli sme, ako naokolo dopadajú bomby a všade vládne chaos. Dodnes si pamätám ten strach a neistotu, ktorú sme spoločne s rodinou prežívali. Našťastie sa nám nič nestalo, ale naokolo spôsobilo bombardovanie veľké škody na majetku aj životoch.“

To však ešte rodina Masárovcov netušila, že najhoršie obdobie ich ako etnických Nemcov čaká po skončení vojny.

Rodičia Augusta Masára v 30. rokoch. Foto – archív A. M.

Nepriateľmi režimu len za svoj pôvod

Napriek tomu, že boli rodičia apolitickí ľudia, ktorí sa nikdy neangažovali v štruktúrach ľudáckeho alebo nacistického režimu ani nepatrili ku kolaborantom, živelná hektická doba povojnových čias z nich spravila nepriateľov republiky. Otec – jednak pre svoju nemeckú národnosť, ale tiež pre svojho podnikavého ducha – sa stal tŕňom v oku nastupujúceho komunistického zriadenia.

„Viete, komunisti, to boli ľudia, čo nevedeli nič vytvoriť, žiadne hodnoty. Vedeli len zobrať a ukradnúť to, čo svojou hlavou a drinou vytvoril niekto iný. Netrvalo dlho a prišli aj do nášho domu.“

V roku 1946 vtrhli k Masárovcom ozbrojené zložky a zhabali im všetok majetok, firmu aj osobné veci. Násilným spôsobom ich z Bratislavy deportovali do tábora nútených prác v Novákoch, kde strávili takmer dva roky.

Otec Augusta Masára v stolárskej dielni. Foto – archív A. M.

Samotný tábor v Novákoch mal svoju temnú históriu už v predošlom období, keď od roku 1942 slúžil ako tábor pre Židov, ktorí tam boli umiestnení na nútené práce, a zároveň bol prestupnou stanicou na ceste do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Po vojne však naďalej slúžil, tentokrát ako tábor nútených prác pre Nemcov, pričom mnoho rodín sa tam ocitlo len za svoju národnosť, bez reálneho podielu na zločinoch nacistického režimu.

Takýto osud postretol aj rodinu Masárovcov. V 50. rokoch 20. storočia bol tábor ešte niekoľko rokov v prevádzke, pre zmenu ako tábor nútených prác pre nepohodlných ľudí prenasledovaných komunistickým režimom.

„Podmienky boli katastrofálne, spávalo sa na hline na holej zemi. Kto mohol, zohnal si trochu slamy. Matka stihla zobrať aspoň deku, keď nás deportovali, a do tej nás ukladala. Samotní rodičia spávali len na holej zemi. Otec musel každý deň úmorne pracovať v miestnej chemickej fabrike, vracal sa zničený. Keď prišiel, chcel som sa s ním ako chlapec hrať, no nebolo to možné, ledva stál na nohách. V tom veku som tomu nerozumel, ale ten obraz mám pred očami dodnes.“

Tábor v tom čase strážili slovenskí vojaci, ktorí prešli frontom a ešte ich neprepustili do civilu. Na ich správanie nespomína August v zlom; horšie to bolo s civilnými zamestnancami v priestoroch tábora.

„Otec vedel hlavne po maďarsky a po nemecky, matka rozprávala len po nemecky. Doma sme sa teda odjakživa rozprávali po nemecky. Nerozumeli sme po slovensky. Civilní zamestnanci nás preto odsudzovali, pohŕdali nami a dávali nám to patrične najavo. Cítili sme sa menejcenní.“

Rodina Masárovcov nakoniec tieto ťažké časy prekonala, no ich vlastnoručne nadobudnutý majetok im už nikdy nevrátili – prepadol prisluhovačom komunistických štruktúr. A tak sa rodina ani nemohla vrátiť domov.

August Masár so sestrou Alžbetou krátko po návrate z TNP Nováky. Foto – archív A. M.

Roky neistoty v červenej diktatúre

V roku 1948 sa rodina dostala do Nitrianskeho Pravna. Otec tam získal prácu stolára v miestnom podniku pána Hagaru, neskôr ho menovali za hlavného majstra. Aj tu však kádrový posudok rodinu prenasledoval.

Mladý August mal v roku 1948 nastúpiť do školy, z tábora bol však vychudnutý a zoslabnutý, preto mohol nastúpiť až v roku 1949. Mama sa musela urýchlene naučiť po slovensky a dohliadať tak na štúdium svojho syna. V neskorších rokoch sa August snažil dostať na priemyslovku v Novákoch, no ako syna bývalého živnostníka nemeckej národnosti ho neprijali.

„Nikde ma nechceli zobrať. Otec šiel so mnou k riaditeľovi okresného stavebného podniku, kde vtedy pracoval. Otca som vtedy prvýkrát videl poriadne sa rozčúliť a búchať päsťou do stola. Nechcel sa zmieriť s tým, že jeho syna nechcú zobrať na žiadnu školu a nemôže si zaistiť dôstojnú budúcnosť. Dobehli ľudia z vedľajších kancelárií aj predseda ROH (Revolučného odborového hnutia), ktorý otca upokojoval, že sa všetko dá do poriadku. Nakoniec ma prijali za vodoinštalatéra na učňovskej škole v Prievidzi.“

Po trojročnom štúdiu a krátkej praxi dostal August v roku 1961 povolávací rozkaz na povinnú vojenskú službu. Po príchode do Plzne mu však povedali, že to bol omyl. Šiel teda domov a opätovný povolávací rozkaz dostal až v januári 1963. Tentokrát sa naňho už režim dostatočne pripravil a na základe jeho minulosti ho zaradil k technickým práporom, ktoré boli reorganizovaným útvarom bývalých pomocných technických práporov a zaraďovali sa do nich vojaci z nespoľahlivých rodín, ktorým nebola umožnená tradičná vojenská služba so zbraňou.

August tu pracoval ako šofér, neskôr sa na stavbách spoločne s ďalšími nespoľahlivými vojakmi ako lacná pracovná sila manuálnou prácou podieľal na budovaní socialistickej utópie. Po roku vojenskej služby bol ako vyučený vodár pridružený k štátnemu podniku Vojenské stavby Brno. Zvykol si tu na kolektív, a tak tu chcel ostať pracovať aj po skončení základnej vojenskej služby. Ani to mu však neumožnili.

„Minulosť ma tu opäť dobehla. Prišiel prípis, že ako syn živnostníka nemeckej národnosti nesmiem pracovať pre vojsko. Celé tie roky predtým im však moja práca bola dobrá. Tí ľudia, čo tieto veci riešili, snorili a udávali, len aby škodili nevinným. Nemohli mať chrbtovú kosť ani svedomie.“

Malý August so zamestnancami stolárstva a so svojím otcom (prvý zľava) – 40. roky. Foto – archív A. M.

Pracovať smel iba v poľnohospodárstve alebo v bani

V roku 1965 sa August oženil s Annou Dérerovou, s ktorou mal neskôr dvoch synov: Augusta a mladšieho Jána. Žili v tom čase u svokrovcov v Handlovej a August sa zamestnal v miestnej bani Cígeľ, keďže ako politicky nespoľahlivý občan smel pracovať len v poľnohospodárstve alebo baníctve.

„Robil som spočiatku na povrchu, avšak tam boli úplne smiešne platy. Okrem iného tam bol problém s tajným eštebákom, ktorý na mňa donášal informácie. Keď som sa to dozvedel, jedného dňa som si ho odchytil. Dohovoril som mu rázne, aj fyzicky, ako chlap chlapovi. Od tých čias som mal od neho pokoj, hoci ako rodina sme boli – či už otec, alebo neskôr aj ja – sledovaní istotne viackrát.“

V neskorších rokoch sa August rozhodol pre prácu v bani pod povrchom, kde bol podľa jeho slov lepší a čestnejší kolektív a aj vyšší plat, ktorý mu umožnil dôstojnejšie sa starať o rodinu. August s manželkou a rodinou mal dokonca možnosť emigrovať do Nemecka v kritickom období po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. Emigrovala tam aj manželkina sestra. Na nátlak svokra však nakoniec z Československa neodišli.

August niesol ťažko smrť svojho otca, ktorú zakrátko v roku 1978 nasledovala aj smrť milovanej matky.

„Tá minulosť, útrapy, to, čo si prežili, v nich zanechalo stopy na tele aj na duši. Po celý svoj život niesli v sebe krivdu a nespravodlivosť, ktorá sa im stala.“

Frustrovaný okolnosťami a spomienkami August mnohokrát hľadal zabudnutie v alkohole, čo viedlo až k jeho neskoršej odvykacej liečbe a prehodnoteniu života, vďaka čomu je už 46 rokov abstinentom. Angažoval sa postupne v rámci voľného času v miestnej pobočke klubu abstinentov v Handlovej, taktiež bol po Nežnej revolúcii menovaný predsedom Spolku karpatských Nemcov v Handlovej.

Na pamiatku všetkých nespravodlivo prenasledovaných je taktiež členom Konfederácie politických väzňov Slovenska od roku 1990, ktorá mu udelila pamätné vyznamenanie. Do jeho života zasiahli v roku 1992 ako dôsledok ťažkého života zdravotné problémy a vážna mozgová príhoda. Od roku 1994 je na invalidnom dôchodku.

Pri hodnotení svojho života a minulosti, ktorá ich rodinu tak kruto zasiahla, sa drží svojho hesla. „Odpustiť môžem, avšak nezabudnem nikdy.“ V súčasnosti žije August Masár na dôchodku v Handlovej.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie