Lukáš Vráblik
Na začiatku bola cesta za sestrou – stopom, časom sa zo stopovania stal takmer životný štýl. Filip Bednár (24) sa ešte ako stredoškolský študent vybral z Ružomberka za sestrou do Banskej Bystrice.
„Cestu som dal na jeden stop a s párom, ktorý vyrábal šperky. Práve sa vrátili z Južnej Ameriky. Ešte som šiel s nimi na chatu, kde som spoznal ďalších zaujímavých ľudí. Spomínam si, že to bolo veľmi nenútené a jednoduché a nakoniec ma to inšpirovalo k ďalšej ceste,“ hovorí.
Zaujímavé to preňho bolo aj preto, že bol takmer od fachu: chodil na Strednú školu úžitkového výtvarníctva v Ružomberku so zameraním na tvorbu hračiek a dekoratívnych predmetov.
Po strednej dva roky len cestoval, žil v Holandsku, postavil si drevodielňu a nakoniec išiel študovať na Akadémiu umení v Banskej Bystrici figurálne sochárstvo. Okrem školy a cestovania rád píše básne, počúva hudbu, maľuje či pracuje s deťmi v lesnej škôlke.
Veľkú časť roka však naďalej trávi na cestách, napríklad v posledných mesiacoch bol v južných Čechách, v Srbsku a Čiernej Hore, na Malte, Sicílii, v Krakove či na pár dní v Benátkach.
Niekedy stopuje sám, často však s kamarátom. Raz išli až ôsmi, keď chcel „kamarátom dať možnosť ochutnať fromage de chevres (kozí syr) a grimberger rouge (salzburské pivko)“.
V začiatkoch ho rodičia odhovárali: „Myslím si však, že keď videli, aký som sa vracal šťastný, plný energie a zážitkov, nebránili mi. Rodičia totiž uverili, že ak si nebudem priťahovať zlé strachom, nič sa mi nestane. A veru, po tých siedmich rokoch stopovania sa nič zlé ani neprihodilo.“
Zážitok z Portugalska
Dostal sa však aj do viacerých nepríjemných situácií. „Nebezpečenstvo nás na ceste obchádzalo, aj keď by som si vedel spomenúť na momenty, keď sme sa báli, no nakoniec sa nikdy nič nestalo. Základ je nemať strach, ale byť v strehu. Aj nás okradli, ale to sme týždeň ‚squatovali‘ (obývali opustený dom – pozn. red.) dom v Porte, ktorý bol na predaj. Niekto si nás jednoducho vyhliadol a vedel, že batohy sú stále v dome.“
„Našťastie, všetko dôležité sme mali pri sebe. Boli sme však zrazu bez vecí, zostal nám iba jeden spacák. Nemali sme veľa na výber, s dvoma Poľkami a jedným Nemcom sme sa mohli už iba zasmiať, za posledné peniaze kúpiť fľašu rumu a spraviť si párty na pláži. Cesta naspäť bola tým pádom veľmi zaujímavá, no opäť sa o nás vesmír postaral.“
Najradšej spomína na prvú cestu do Portugalska, ktorá trvala až mesiac a pol. „Keď nad tým rozmýšľam, cesty neboli až tak o miestach ako skôr o zážitkoch, ktoré sme tam mali,“ dodal.
„Portugalsko je úžasná krajina, ale možno by som teraz hovoril inak, keby sme sa nedostali zadarmo na Eddieho Veddera (spevák skupiny Pearl Jam – pozn. red.) len preto, že sme sa opýtali. Odvtedy si stále opakujem: everything is possible (všetko je možné).“
„Niekedy má človek šťastie a nejakým spôsobom natrafí na všetkých stopárskych anjelov na jednej ceste, no neplatí to vždy. Z vlastnej skúsenosti sú pre mňa najhoršie krajiny na stop práve Portugalsko, trikrát som stopoval dva dni na tom istom mieste, potom je to Španielsko, kde som bol na Erasme, a napokon Taliansko.“
Najradšej stopuje vo Francúzsku, v Holandsku chodil stopom aj z domu na nákup a dobré skúsenosti má aj zo Slovenska, Česka, Poľska a Balkánu. Pravidelní stopári majú väčšinou finty, ktoré na šoférov používajú.
Bednár o svojich trikoch hovorí: „Keď to nejde, treba si dať povedzme hlt borovičky, nie sa opiť, samozrejme. Funguje ako kúzlo a nepamätám si, že by niekedy sklamala. V Portugalsku som ju však vypil,“ smeje sa.
„Pre ženy platí biele tričko alebo skúsiť otočiť fľašu hrdlom nadol, ak ste bez vody. Inak nepreferujem schovávanie sa a podobné taktiky, mám rád, keď si nás nájde šofér, ktorý nás chce naozaj zobrať. Veľakrát to je pre mňa aj najlepšia voľba.“
Treba si to užívať
Na cestách môžete stretnúť veľa zaujímavých ľudí. „Prednedávnom na Sardínii som spoznal Marina, ktorý pil s Georgeom Harrisonom a Ringom Starrom (obaja členovia skupiny The Beatles – pozn. red.). V Algarve zase ženu, ktorá predala dom, kúpila si jachtu a preplávala so svojím synom celý svet. Ešte sme stretli aj manželský pár, ktorý sa po nás vrátil, lebo si uvedomili, že aj oni majú deti a nechceli by, aby kdesi takto zostali. Nakoniec nás pozvali na večeru a zaviezli nás ešte ďalej. Jedna slečna nás zase zobrala v noci, poskytla nám ubytovanie vo francúzskom Orangei, ráno nám kúpila raňajky, nabalila figy a hodila nás opäť na náš smer. Za tie roky sú to naozaj stovky ľudí, s ktorými som sa viezol a viedol rozhovor v milióne gestikulačných jazykov.“
Pri stopovaní sa podľa neho veľké plánovanie ani neoplatí. „Keď stopuješ, tvoje dobrodružstvo sa začína od zabuchnutia dverí a nemáš ani tušenie, či sa dostaneš do vedľajšej krajiny, alebo skončíš na nejakom krásnom mieste len päťdesiat kilometrov od domu s úžasnými ľuďmi. Čas a priestor pri stopovaní fungujú na inom systéme, ak sa dá vôbec rozprávať o systéme. Komfort je len vec toho, že človek si je rád istý a chce mať veci pod kontrolou. Pri stopovaní funguje pravidlo, že čím viac sa oddáš ceste, tým lepšie sa o teba postará.“
Filip nemá rád, keď cez leto musí stáť niekde na slnku. Stopárom ešte radí: „Najlepšie je asi nepremýšľať, treba si to všetko užívať. Všetko je o tom, ako sa dokážete nastaviť.“
Európu už stopom videl takmer celú, preto má exotickejšie cestovateľské sny: „Najbližšie by to mal byť Blízky východ, Gruzínsko a Kirgizsko. Ďalšími mojimi top destináciami sú Patagónia a, samozrejme, Himaláje, ale uvidíme, kam mi život ukáže cestu.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
