Denník N

Považskobystričan prešiel stopom takmer celú Európu: Netreba premýšľať, cesta sa o vás postará

Filip Bednár. Foto - Anna Kloudová
Filip Bednár. Foto – Anna Kloudová

Keď pred siedmimi rokmi prvý raz stopoval z Ružomberka do Banskej Bystrice, zrejme by mu ani nenapadlo, že v priebehu pár rokov takto precestuje celú Európu, od západu cez Balkán až po Baltik.

Na začiatku bola cesta za sestrou – stopom, časom sa zo stopovania stal takmer životný štýl. Filip Bednár (24) sa ešte ako stredoškolský študent vybral z Ružomberka za sestrou do Banskej Bystrice.

„Cestu som dal na jeden stop a s párom, ktorý vyrábal šperky. Práve sa vrátili z Južnej Ameriky. Ešte som šiel s nimi na chatu, kde som spoznal ďalších zaujímavých ľudí. Spomínam si, že to bolo veľmi nenútené a jednoduché a nakoniec ma to inšpirovalo k ďalšej ceste,“ hovorí.

Zaujímavé to preňho bolo aj preto, že bol takmer od fachu: chodil na Strednú školu úžitkového výtvarníctva v Ružomberku so zameraním na tvorbu hračiek a dekoratívnych predmetov.

Po strednej dva roky len cestoval, žil v Holandsku, postavil si drevodielňu a nakoniec išiel študovať na Akadémiu umení v Banskej Bystrici figurálne sochárstvo. Okrem školy a cestovania rád píše básne, počúva hudbu, maľuje či pracuje s deťmi v lesnej škôlke.

Veľkú časť roka však naďalej trávi na cestách, napríklad v posledných mesiacoch bol v južných Čechách, v Srbsku a Čiernej Hore, na Malte, Sicílii, v Krakove či na pár dní v Benátkach.

Niekedy stopuje sám, často však s kamarátom. Raz išli až ôsmi, keď chcel „kamarátom dať možnosť ochutnať fromage de chevres (kozí syr) a grimberger rouge (salzburské pivko)“.

V začiatkoch ho rodičia odhovárali: „Myslím si však, že keď videli, aký som sa vracal šťastný, plný energie a zážitkov, nebránili mi. Rodičia totiž uverili, že ak si nebudem priťahovať zlé strachom, nič sa mi nestane. A veru, po tých siedmich rokoch stopovania sa nič zlé ani neprihodilo.“

Podmanínske lúky. Foto – @yellow_blues

Zážitok z Portugalska

Dostal sa však aj do viacerých nepríjemných situácií. „Nebezpečenstvo nás na ceste obchádzalo, aj keď by som si vedel spomenúť na momenty, keď sme sa báli, no nakoniec sa nikdy nič nestalo. Základ je nemať strach, ale byť v strehu. Aj nás okradli, ale to sme týždeň ‚squatovali‘ (obývali opustený dom – pozn. red.) dom v Porte, ktorý bol na predaj. Niekto si nás jednoducho vyhliadol a vedel, že batohy sú stále v dome.“

„Našťastie, všetko dôležité sme mali pri sebe. Boli sme však zrazu bez vecí, zostal nám iba jeden spacák. Nemali sme veľa na výber, s dvoma Poľkami a jedným Nemcom sme sa mohli už iba zasmiať, za posledné peniaze

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Považská Bystrica

Slovensko

Teraz najčítanejšie