Denník N

Mladá Krtíšanka chce čajovňu, zarába si na ňu ako vodička kamióna

Majka Pataková. Foto- Karol Sudor
Majka Pataková. Foto- Karol Sudor

O rizikách na parkoviskách, obťažovaní, ale aj o krásach práce kamionistky rozpráva Majka Pataková.

Keď Majka Pataková (25) z Veľkého Krtíša prezradí, čo je jej profesia, väčšinu ľudí to prekvapí. Šatka na hlave, dredy až po pás, záľuba v dlhých sukniach a handmade šperkoch, ktoré sama vyrába, zvádzajú k tomu, že je skôr krehká víla. V skutočnosti maturovala ako grafička digitálnych médií, pracovala ako kvetinárka a čašníčka v pube, aby sa nakoniec stala kamionistkou.

Nejde o plnenie jej sna z detstva, tým je čosi úplne iné – vlastná čajovňa, v ktorej by mohli vystavovať aj mladí neznámi umelci. A keďže na ňu treba peniaze, ťahač s návesom a cestovanie po Európe sa stali prostriedkom na ich získanie. „Nemám psychickú výbavu na nalinajkovanú prácu od ôsmej do štvrtej, k tomu by ma možno donútili len deti a šeky.“

Kým ich nemá a žije u rodičov, chce robiť sama na seba a plniť si sny. „Na kamióne sa dá zarobiť viac, ako je bežné vo Veľkom Krtíši, kde firmy ľuďom dávajú 400 eur. Spolu s diétami sme mali od 1300 do 1900 eur v čistom, ale ak niekto jazdí sám, dostane aj 2500 eur. Iná vec je, že kamionisti by si zaslúžili ešte viac, lebo majú obrovskú zodpovednosť a stále sú mimo domova a rodín.“

Či sa v chudobnom Veľkom Krtíši nájde klientela, ktorá by čajovňu reálne uživila, Majka v tejto chvíli netuší. „Kým to však neskúsim, nezistím to. Držím sa toho, že ak sa niekde ľudia cítia dobre, tak sa tam vracajú. Nepotrebujem zarobiť horibilnú sumu, stačí mi málo. Nechcem odísť z tohto regiónu ako moji rovesníci. Vyskúšala som si to a domov mi chýbal.“

Rodičia, otec stolár a mama trénerka koní, Majku viedli k tomu, že ak niečo chce, má si za tým ísť bez toho, aby sa spoliehala na iných. „Pamätám sa, že už v pätnástich, keď som dostala občiansky preukaz, mi otec povedal – je čas, aby si si skúsila aj zarobiť. Snaž sa.“

Majka Pataková za volantom kamióna. Foto – archív M. P.

Nikde nás nemajú radi, hoci by bez nás nenakúpili

Ku kamiónu ju na jar tohto roka pritiahol strýko, ktorý jazdí už desať rokov. Vodičský preukaz naň so všetkými poplatkami za rôzne potvrdenia ju vyšiel na 2300 eur, požičal jej otec. „Mamina prvá myšlienka bola – dievčatko moje, čo si si to vymyslelo? Vždy ma však vo všetkom podporovala, takže nakoniec súhlasila.“

Keď Majka prišla do autoškoly, pýtali sa jej, koho chce prihlásiť. „Len čo zistili, že seba, skoro odpadli. Bola som tam jediná žena.“ Na cestách už ženy za volantom kolosov stretávala bežne. „Na diaľnici ma neraz obiehajú práve ženské, aj vo firme, pre ktorú som jazdila, som mala kolegyne. Je to ako jazda normálnym autom, akurát sedíte vyššie a vzhľadom na dĺžku návesu hocikde nezaparkujete a hocikde sa neotočíte. Ide len o zvyk.“

Za päť mesiacov prejazdila Česko, Nemecko, Rakúsko, Taliansko, Francúzsko, Španielsko, Portugalsko, Slovinsko a Chorvátsko. „Je to psychicky náročné, lebo musíte dodržiavať konkrétne časy. Stačí jedna zápcha, následné zdržanie, a už vám volá nervózny dispečer, kde sa túlate. Z objektívnych príčin meškáte na nakládku či vykládku, a už vás odbijú, že musíte prespať a vyčkať do zajtra.“

Majka Pataková. Foto – archív M. P.

Plne naložený kamión váži 40 ton. Cesta z Prahy na sever Portugalska Majke pri striedaní sa so strýkom trvá dva a pol dňa. Priznáva, že vodiči osobných áut nemajú radi kamionistov v žiadnej krajine.

„Brzdíme ich, spomaľujeme, bežne sa stáva, že ma dlho nik nepustí z bočnej cesty na hlavnú. Ľudia akoby si neuvedomovali, že nebyť nás, do obchodov by chodili zbytočne. Zmeniť by sa to mohlo, len keby do každého veľkého obchodu viedla železnica, čo je nereálne.“

Najhoršie sa podľa nej jazdí v Portugalsku. „Nádherná krajina, ale mestečká sú plné uzučkých ciest, kde majú problémy aj osobné autá, nieto my. Neraz sme prechádzali horským priechodom a v zákrute sme sa stretli dva kamióny. Museli sme sklopiť zrkadlá a obchádzať sa doslova na milimetre.“

Riziká na parkoviskách

Nepríjemný zážitok má zo Španielska. „Jazdili sme po opustených úsekoch bez diaľnic. Raz sme mali v noci pauzu a strýko v navigácii našiel pumpu, ku ktorej sa šlo cez les. Zastali sme pri ošarpanej polorozpadnutej budove, všade ticho, iba vrzgot plechov ako vo filme. Vyšli sme z kabíny a proti nám zrazu vybehol zúrivý pes a chlap s tyčou. Upokojil sa, až keď videl, že nie sme zlodeji.“

Horšia situácia nastala v Portugalsku. Kamión odstavili na frekventovanom parkovisku s pumpou aj hotelom. „Vtedy som sa vážne bála o život. Sedela som za kamiónom na obrubníku, preletelo okolo mňa auto s chlapmi, zaflekovalo a začalo cúvať. Ihneď som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie