Lajčák a Kažimír sú zodpovední aj za zachovanie demokracie v krajine

V najbližších týždňoch sa možno vymenia až dvaja vplyvní členovia vlády. Mali by sme sa pripraviť na rekonštrukciu vlády, ktorej dosah bude porovnateľný s jarným odchodom premiéra Roberta Fica a podpredsedu vlády Roberta Kaliňáka.

Nič nenasvedčuje tomu, že by sa okolo slovenského postoja k deklarácii OSN o migrácii mohol zrodiť kompromis, ktorý by nebol pre Miroslava Lajčáka potupný. Preto treba s jeho odchodom rátať ako s pravdepodobným scenárom.

Okrem toho však môže z vlády v najbližších dňoch dobrovoľne odísť aj minister financií. Peter Kažimír je pravdepodobne dohodnutý so súčasným guvernérom NBS Jozefom Makúchom, že mu miesto uvoľní hneď, ako o to súčasný minister financií požiada. A tá chvíľa by mala prísť po schválení rozpočtu.

Petra Kažimíra by potom musel za guvernéra zvoliť parlament, no koalícia má dosť hlasov aj dôvodov ho podporiť.

Predseda Smeru bude rád, ak Kažimírova autorita odíde zo Smeru a slovenskej straníckej politiky, preto bude Smer za.

Predseda Mosta-Híd nemá dôvod ísť proti želaniu Smeru.

Predseda SNS si za to niečo navyše vypýta, pretože on si za čokoľvek vždy niečo vypýta.

Najväčšiu časť dane za súhlas s Kažimírovou novou funkciou vidíme práve teraz v parlamente. Koalícia je pripravená pretlačiť novú daň, ktorá síce zvýši ceny potravín, ale zväčší balík, z ktorého môžu Andrej Danko a kol. rozdávať svojim.

Ak by Peter Kažimír povedal verejne svoj názor na toto opatrenie a pridal by sa tak ku kritike od odborárov, firiem aj ekonómov, koalícia by sa nemohla tváriť, že škodlivosti tejto veci nerozumie.

Minister financií je však pri novom odvode pre obchody poslušne ticho rovnako ako napríklad pri takzvaných rekreačných poukazoch či nápade dať ministerstvu pôdohospodárstva právo regulovať marže v obchodoch.

V hlave má Kažimír už len cieľ schváliť volebný rozpočet s plánovanou historickou nulou pri deficite a potom chce odísť a stihnúť pred dôchodkom ešte kariéru centrálneho bankára.

Je na to odborne pripravený, má pocit, že ako minister financií bol krajine užitočný, preto si sám pred sebou dokáže ospravedlniť plánovaný spôsob odchodu do NBS.

Skôr než to urobí, mal by však ešte zvážiť politické dôsledky svojho rozhodnutia. Nejde len o ministerstvo financií. To sa Kažimírovým odchodom nerozsype, aj jeho zásluhou je to na slovenské pomery silná sebavedomá inštitúcia, ktorá sa tlaku hochštaplerov dokáže do volieb ubrániť len s malými stratami.

Hlavné riziko je, že Kažimírovým odchodom príde Smer aj vláda o najsilnejšiu liberálnu autoritu. Tak ako je Peter Kažimír presvedčený ľavičiar, je to aj človek hlboko veriaci v liberálnu demokraciu a trhovú ekonomiku.

Ľudí s takým vierovyznaním je v Smere, bohužiaľ, málo. Ak teda Kažimír odíde, krídlo vedené Robertom Ficom bude znova silnejšie.

Kažimír vždy dbal na to, aby jeho vplyv v Smere a čoraz častejšie spory s predsedom neboli nestraníkom viditeľné. To, ako krotko navonok pôsobil, mu však vo vnútri Smeru umožňovalo klásť si podmienky a korigovať najväčšie úlety. Nebyť protestov Kažimíra, Ficova sorosiáda by bola od začiatku oveľa ostrejšia a oficiálnou politikou Smeru by sa stala už na jar, nie až na jeseň.

Pravda, každým dňom, keď Kažimír musí myslieť na hlasy potrebné na svoje zvolenie za guvernéra, sú jeho možnosti stranu korigovať rozumným smerom menšie a menšie.

Ak by bol Smer normálnou stranou a Európe by nehrozilo nové delenie, mohli by sme sa na to vykašľať. Smer je síce strana v úpadku, no jej predseda je ochotný urobiť pre zachovanie moci čokoľvek vrátane príklonu k Rusku a Maďarsku a spojenectvu s fašistami.

Preto ak budú na jar roku 2020 na Slovensku parlamentné voľby, bude sa v nich rozhodovať o zachovaní demokracie a môžu o tom rozhodnúť detaily.

Tak ako sa dnes čudujeme, ako sa v roku 1948 komunisti dostali legálne k moci a zmenili štát, tak môže teraz dobrovoľný ústup pár demokratov znamenať rozhodujúci rozdiel pri novom delení moci.

Úplne jednoducho: Peter Kažimír by mal zvážiť, či nie je pre krajinu lepšie, aby poprel svoje ambície centrálneho bankára a svoju autoritu naďalej uplatňoval v upadajúcom Smere a pomohol tak krajine zachovať si demokraciu a spojenectvo so Západom.

Podobne Miroslav Lajčák. Ak sa rozhodne odísť so cťou, republika riskuje, že na jeho miesto pošle Robert Fico sám seba alebo napríklad Ľuboša Blahu alebo nejakú podobnú katastrofu.

Ak nebude Miroslav Lajčák ministrom zahraničia, nebude sa musieť najbližší rok vo funkcii hanbiť za vyčíňanie Fica a Danka a pritom ho ešte aj ospravedlňovať. No čo ak by bolo pre krajinu lepšie, ak by ju aj naďalej zastupoval seriózny Lajčák a naše šance neprísť o kľúčových spojencov by tým narástli?

Spomeňme si na to, keď budeme o pár týždňov či už dní jednoznačne tvrdiť, že ak si chce minister Lajčák zachovať česť, musí odstúpiť.