Denník N

Posledné tango Bernarda Bertolucciho. Pripomeňte si najvýraznejšie filmy slávneho režiséra

Bernardo Bertolucci (vľavo) v roku 1972 pri nakrúcaní kultového filmu Posledné tango v Paríži s Mariou Schneiderovou a Marlonom Brandom. Foto - Archív TASR/AP
Bernardo Bertolucci (vľavo) v roku 1972 pri nakrúcaní kultového filmu Posledné tango v Paríži s Mariou Schneiderovou a Marlonom Brandom. Foto – Archív TASR/AP

Buď ste egomaniak, alebo máte naozaj o čom rozprávať. To sú možné vysvetlenia toho, keď vznikne takmer dvojhodinový dokument, v ktorom vystupuje takmer výlučne jediný človek. Bertolucci o Bertoluccim (2013) je druhým prípadom. Slávny režisér, autor Posledného tanga v Paríži a Posledného cisára, už nič nové nenakrúti. Zomrel vo veku 77 rokov vo svojom dome v Ríme na rakovinu. Po neúspešnej operácii bol v poslednej dekáde života pripútaný na invalidný vozík.

Začínal ako asistent Pasoliniho, no sám sa ešte pred tridsiatkou stal známym filmárom. Jeho režisérskym debutom bola detektívka La commare secca (1962) a za scenár ku Konformistovi (1970) získal prvú nomináciu na Oscara.

Väčšine ľudí pri jeho mene okamžite naskočí Posledné tango v Paríži (1972), dráma o sebadeštruktívnom vzťahu netypického páru. Aj pre Bertolucciho veľa znamenala – v spomínanom dokumente sa najviac venuje práve jej. Nedokázal presvedčiť Jeana-Louisa Trintignanta ani Belmonda, ktorí odmietli hlavnú postavu, lebo mali problém s explicitnými sexuálnymi scénami. Marlon Brando, ako ďalšia herecká hviezda, súhlasil a spočiatku bol nadšený. Keď mu však režisér ukázal výsledok až na premiére, niekoľko rokov sa s ním nerozprával.

Nezostalo len pri škriepkach tvorcov. Posledné tango v Paríži bol pravdepodobne najškandalóznejší film 70. rokov. V Taliansku sa smel premietať až od roku 1987 a Bertolucci, Brando, herečka Maria Schneiderová aj producent čelili súdnemu stíhaniu za obscénnosť. Súd im vymeral dva mesiace väzenia a pokutu, ale odvolania sa tiahli až na najvyšší súd, takže rozsudok nikdy nebol právoplatný.

Maria Schneiderová do svojej smrti tvrdila, že mala z filmu traumu, najmä pre scénu znásilnenia. Tá pôvodne nebola v scenári a herečka na ňu ani nebola nijako pripravená. „Marlon mi hovoril: Maria, neboj sa, je to len film. Lenže pri tej scéne, aj keď to Marlon nerobil naozaj, som mala v očiach skutočné slzy,“ povedala. „Cítila som poníženie a ak mám povedať pravdu, cítila som sa trochu znásilnená, Marlonom aj Bertoluccim. Marlon ma po tejto scéne neutešil a ani sa mi neospravedlnil. Našťastie sme ju nakrútili na prvýkrát.“

Bez ohľadu na nakrúcanie, ktoré sotva spĺňalo dnešné štandardy hnutia #MeToo, dnes niektorí kritici revolučnosť tejto snímky prirovnávajú k Stravinského skladbe Svätenie jari.

Bol jednou z výrazných postáv generácie talianskej novej vlny, spolu s Pasolinim, Fellinim a Antonionim. Na rozdiel od nich dokázal nakrútiť úspešnú veľkú hollywoodsku produkciu – za Posledného cisára (1987) dostal Oscara v hlavných kategóriách najlepší film aj najlepšia réžia. Ale zachoval si odstup: „Poviem vám, čo vidím v Hollywoode. Je tu veľa energie, veľa peňazí, ale málo nápadov a málo dobrých filmov. Medzi vzrušením a výsledkom, peniazmi a nápadmi existuje inverzný pomer,“ povedal pre magazín Rolling Stone.

Posledný cisár je nielen jedným z oscarových rekordérov – získal spolu deväť sošiek -, ale aj prvým západným filmom o Číne, na ktorom Čína spolupracovala.

Kým toto boli jeho najznámejšie filmy, nakrútil aj výborný historický príbeh Novecento (1976), do ktorého obsadil mená ako Robert de Niro, Gerard Depardieu, Burt Lancaster či Donald Sutherland. V ňom sformuloval svoj pohľad na dejiny prvej polovice 20. storočia a ukázal vzostup fašizmu aj komunizmu so sugestívnou hudbou Morriconeho.

Romantické drámy mu išli najlepšie, čo dokazuje aj Zvodná krása (1996). Po pätnástich rokoch sa režisér vrátil do rodného Talianska. Príbeh z letného Toskánska, kde medzi skupinu miestnych bohémov príde krásna mladá Američanka, získal nomináciu na Zlatú palmu v Cannes a o štyri roky už bol Bertolucci ako legenda prezidentom poroty tohto filmového festivalu. Hlavnú cenu v Cannes získal v roku 2011, predtým získal Zlatého leva za celoživotné dielo na ďalšom prestížnom festivale v Benátkach.

Jeho posledným dokončeným filmom sa stala adaptácia knihy Niccola Ammanitiho Me and You (2012). Napriek zdravotným problémom prekvapil, keď na jar tohto roka vyhlásil pre magazín Vanity Fair, že pripravuje ešte jedno rozlúčkové dielo: „Témou bude láska, nazvime to tak. V skutočnosti ide o komunikáciu, a teda aj o nedostatok komunikácie. Obľúbený námet Michelangela Antonioniho a stav, v ktorom som sa ocitol, keď som prešiel zo svojich filmov zo 60. rokov k väčšiemu kinu, pripravený stretnúť sa s väčším publikom.“

Magazín Variety charakterizuje jeho štýl ako „prieskum politiky a sexuality vo výsostne osobných príbehoch“.

Bertolucciho spolupracovník Vittorio Storaro filmára prirovnal k americkému spisovateľovi Williamovi Faulknerovi. „Jeho štýl sa podobá na písanie Faulknera, ktorý na jeden záťah ide 30 strán. Bernardo tiež nepoužíval záber, aby povedal jednu vetu. V jeho filmoch jedno s druhým splýva.“

Od roku 1978 žil s filmárkou Clare Peploe, nemali deti.

Teraz najčítanejšie