Denník N

Viera Satinská: Julo bol môj manžel, nevydala som sa za svoj humoristický idol

Viera Satinská. Foto N - Tomáš Benedikovič
Viera Satinská. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nikdy som nebola ikonickou obdivovateľkou humoru Lasicu a Satinského.

Aké prostredie vás formovalo?

Mama bola z poriadnej učiteľskej katolíckej rodiny zo Spiša. Keď v roku 1945 odišla na vysokú školu do Bratislavy, pridala sa ku komunistom. Počas štúdia sa zaľúbila do môjho otca, ktorý tiež pochádzal z poriadnej učiteľskej, ale z evanjelickej rodiny z Gemera. A tiež sa po príchode do Bratislavy pridal ku komunistom.

Obaja teda boli nadšení budovatelia našej vlasti?

Mimoriadne, otec bol veľmi zmätený idealista. A nie neostalinista, ale priamo stalinista. Keď po roku 1968 prišli previerky, oplieskal komunistom legitimáciu o hlavu s argumentom, že jeho nebudú preverovať ľudia, ktorí boli najprv najväčší „obrodári“, a potom poslušne stiahli chvost.

Rozprával vám o tom?

Nie, v našej rodine sa o týchto veciach nikdy nediskutovalo. Rodičia na nás praktizovali veľmi prísnu výchovu, zameranú na poslušnosť a výkon. Rebelovala som, lebo obaja boli takí komunistickí idealisti, až to bolo svojím spôsobom komické. Nadšene hovorili o tom, ako v mladosti na brigádach stavali Trať mládeže a vojnou zničenú Varšavu, doma sme mali snáď trojmetrový rad literatúry typu Lenin, Marx, Engels, Stalin.

Obaja rodičia boli lekári?

Áno, mne to však nechceli dovoliť, lebo je to vraj náročné povolanie, ktoré by svojim deťom radšej nedopriali. Tvrdili, že ak si vyberiem medicínu, protekciu mi nezabezpečia. Nakoniec mi ju určili oni, lebo na inú školu ma „nevedeli dostať“. Bola to zvláštna atmosféra socializmu, ktorej otec podľahol až príliš. Aspoň mama ostala nohami na zemi.

Akoby som teraz videl film Pelíšky.

Ani nie, otcovi chýbal humor. Bol tak trochu hysterický s tým, že s deťmi sa zásadne nediskutuje, deti majú držať hubu a krok, byť vzorné a nezašpiniť si pančušky. V škole sa počítali len jednotky, a keďže som v tom bola hriešnica s dvojkami, perzekvovali ma. Strašné, že?

Paradoxne, dnes chápem, že obaja rodičia nám, deťom, chceli len dobre. Vtedy som to však vnímala tak, že uprednostňujú moju dokonalú sestru, ktorá vyhrávala všetky olympiády aj recitačné preteky.

V čom spočívalo vaše rebelantstvo?

V mojej odbojnosti, ale aj tá bola len v medziach zákona. V živote by som si nedovolila rodičom oponovať, alebo nebyť vyznamenaná. Ocko povedal, že taká musím byť, tak som bola.

Dostávali ste bitku?

Vždy, keď sme so sestrou niečo vyviedli, mama povedala, že veď počkajte, príde otec, bude bitka. Vinná som bývala vždy ja. Lenže on bol stále na klinike a zachraňoval životy, takže exekúcia bola neraz vykonaná až po týždni od skutku. Nebolo to však nič strašné, pár úderov remeňom sa dalo zniesť. Horšie bolo čakanie na ne.

Zranilo otca, keď musel po previerkach odísť zo strany?

Nepochybne, ale to si len myslím, keďže o tom nehovoril. Potom videl, že ma napriek stopercentne urobeným prijímačkám nechcú vziať na gymnázium, tak radšej hovoril, že to mám za tie dve dvojky na vysvedčení. Že iných vzali, hoci mali aj štvorky, ignoroval.

Nakoniec to vyriešila mama – za riaditeľom gymnázia na Metodovej ulici poslala svoju radodajnejšiu kamarátku aj s francúzskym koňakom s tým, že nesmie vyjsť, kým nepodpíše moje prijatie. Neviem, čím konkrétne nakoniec zaplatila, ale pomohlo to. Mama mi to prezradila až po maturite.

Mama v strane ostala aj po otcovom odchode?

Áno, v tomto bola pragmatička, komunistom pri previerkach povedala, čo bolo treba.

Otca to nepobúrilo?

Nie. Treskol im knižku a kašľal na nich. Po čase však urobil sebareflexiu a chcel sa do strany vrátiť. Uvedomil si totiž, že na školu sa ešte musí dostať aj jeho druhá dcéra.

Vzali ho?

Nie, zamietli mu to. Svojím ostrým prístupom si narobil priveľa nepriateľov.

Hoci to rodičia pôvodne nechceli, vyštudovali ste medicínu. Nechceli ste byť evanjelickou farárkou?

Chcela, ale mama mi to zatrhla, lebo byť farárkou v tom čase bolo pre ňu nepredstaviteľné. Chcela som preto byť agronómkou, to sa jej však tiež nepáčilo, lebo jej dcéra predsa na „hnojarinu“ nepôjde. Ďalšou voľbou bola sociologička, lenže kamarátka mojich rodičov mi vysvetlila, že v tom režime je to nezmysel.

Aby toho nebolo málo, chcela som ísť aj na psychológiu, to však už otec chytil „šajbu“, že na žiadnu buržoáznu pavedu nepôjdem. Nakoniec rodičia rozhodli o tom, že si mám dať žiadosť na medicínu v Martine.

No, asi vám to detstvo nezávidím.

Poviem ešte inú charakteristickú príhodu. Keď som mala 19 rokov, chcela som ísť na školský ples, ale otec trval na tom, že o desiatej budem doma, čo bola hlúposť, keďže sa začínal až o ôsmej. On ma vlastne nikam nechcel pustiť, ale keďže mi to nemohol zakázať, tak trval aspoň na nezmyselnej podmienke. Nikam som nešla.

Bola to chyba. Dnes viem, že som mala ísť, ostať aspoň do polnoci a vychutnať si, ako sa tam dovalia obaja rodičia aj s políciou, aby ma z toho prostredia extrahovali. Miesto toho som plakala v posteli. Formovala ma teda celkom normálna rodina, nie? Dnes ako psychiatrička tomu rodičovskému teroru rozumiem – v skutočnosti to bola úzkosť vyplývajúca z ich snahy zabezpečiť, aby sa nám nič nestalo a aby sme sa mali dobre.

Nie je to tak, že si racionalizujeme konanie svojich rodičov a ich zlé vlastnosti a zvláštnu výchovu ospravedlňujeme takýmito barličkami, lebo by nás bolelo pripustenie ich zlyhania?

Ale veď ja dobre viem, že moji rodičia neboli dokonalí a zlyhávali. Prešla som si obdobím nenávisti aj odmietania ich autority, dnes ich však vnímam už láskavejšie. Robili chyby, odsudzovala som ich, že mi všeličo pokazili a všelijako ma poškodili, ale keď som mala vlastné deti, pochopila som, že to fakt nemali ľahké. Tiež som mala nutkania svojim deťom všetko zakazovať, len aby sa im nič nestalo. A musela som so sebou veľmi bojovať, aby som to nerobila.

Do komunistickej strany ste však vstúpili aj vy.

Pôvodne som sa tomu chcela vyhnúť, ale mala som strach, že komunisti rodičom ešte viac šliapnu na krk. Videla som totiž, ako otcov postoj zastavil jeho kariéru a bála som sa, že sestru nevezmú do školy. V strane som bola až do roku 1990, lebo hoci sme už s kamarátkou dva roky vnímali, že režim postupne padá, mali sme pocit, že z potápajúcej sa lode utekajú iba potkany.

Prečo ste teda nakoniec vystúpili?

Lebo strana sa zmenila na SDĽ, a v tej som už nemienila ostať. Takto sa skončila moja komunistická kariéra.

Dvojica Július Satinský a Milan Lasica bola vnímaná ako protirežimová. Nespôsobovalo to vo vašom vzťahu pnutia?

Julo si z môjho členstva v strane strieľal. To taká sesternica, prokurátorka na generálnej prokuratúre, sa ku mne pre Julovu povesť protirežimového herca až do revolúcie vôbec nehlásila. V strese bola, keď som jej čo len telefonovala do práce.

Ako komunistka vnímala november 1989?

Pozitívne, hoci na demonštrácie som nechodila, keďže som mala doma dve malé deti. Keď vtedy Julo chodil po predstaveniach v divadle domov, vždy sa smial a hovoril mi, že sa nemám báť, lebo ako komunistku ma zamuruje s kamarátkami do spálne a ochráni pred vešaním.

Aké ste mali vzťahy s Milanom Lasicom?

Dobré, vedeli sme sa porozprávať, hoci sa zrejme čudoval existencii persóny ako ja. Medzi herečkami také asi neboli. Po revolúcii mu však pani Magda Vášáryová vysvetlila, čo som zač, hoci som sa členstvom v strane nikdy netajila. Neubližovala som, neangažovala som sa. Julo raz prišiel z divadla a povedal, že sa ho kolegovia pýtali, ako môže mať doma tú komunistku. Viete, čo im odpovedal? „Chlapci, a vy neviete, čo treba

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie