Denník N

Reči a vládne výnimky už nestačia, znížme odvody všade, kde je málo práce

Podeľme sa s úspechom, znížme v najmenej rozvinutých okresoch odvody a odpusťme tam dane všetkým novým firmám.

Autori sú členmi strany Progresívne Slovensko

Za dvadsaťpäť rokov Slovensko azda nemalo vládu, ktorá by nehovorila o regionálnych rozdieloch. Lenže keď príde reč na ich znižovanie, je to ako s Colombovou ženou. Nikto ich zmierňovanie nikdy nevidel.

Investície do verejnej infraštruktúry najmenej rozvinuté okresy obišli a o dobudovaní diaľničného spojenia medzi Bratislavou a východom tradujú tragikomické anekdoty. Masívne zdroje z európskych peňazí určené práve na znižovanie regionálnych rozdielov tiež prioritne nesmerovali do regiónov, ktoré ich potrebovali najviac.

Ani regionálna investičná pomoc, ktorú prideľuje priamo vláda, neputovala primárne na podporu najmenej rozvinutých okresov (NRO). Z celkového balíka schválenej pomoci vo výške 1,7 miliardy eur od roku 2002 až po súčasnosť len necelých 13 pridelili minulé vlády „eneročkám“.

Až ôsmim z trinástich najmenej rozvinutých okresov v Košickom a Prešovskom kraji sa dokonca neušlo ani euro.

O tom, že systém štátnej regionálnej pomoci je nekoncepčný a nepomáha najviac zaostávajúcim regiónom, medzičasom informoval aj Najvyšší kontrolný úrad.

Výsledkom je, že spomedzi 36 členských krajín OECD malo pred dvomi rokmi len šesť krajín väčšie regionálne rozdiely ako Slovensko.

Ekonomická aktivita regiónov na západe sa naďalej vzďaľuje od tých na juhu a východe republiky, čo len podporuje odliv už aj tak mála kvalifikovaných pracovných síl z menej rozvinutých regiónov.

Takto možno len ťažko očakávať pokrok v uzatváraní mzdových nožníc medzi viac a menej úspešnými okresmi.

Možnosti sú dve. Buď budeme o znižovaní regionálnych rozdielov naďalej len rozprávať, alebo naša pomoc menej rozvinutým okresom bude reálna, spravodlivá a účinná. My v Progresívnom Slovensku sme za druhú možnosť. Ako to chceme urobiť?

Pomoc vymedzená hranicami okresu

Najprv niečo, čo ste už stokrát počuli a čítali. Napríklad to, že najefektívnejším spôsobom znižovania chudoby a zvyšovania príležitostí nie sú dávky v hmotnej núdzi, ale práca, ktorej je v uvedených regiónoch nedostatok.

Nie je to žiadna záhada, prečo je roboty v okresoch ako Revúca či Kežmarok menej. Hlavným dôvodom – okrem neefektívnych vládnych politík – je nesúlad medzi nákladmi práce na zamestnanca a produktivitou jeho práce.

Komplikácie v týchto a podobných okresoch spôsobujú aj nedostatočné zručnosti a pracovné návyky prevažujúcej časti dlhodobo nezamestnaných.

Odvodové zaťaženie tak popri investičných dlhoch v infraštruktúre a vo vzdelávaní predstavuje jednu z hlavných bariér pre znižovanie rozdielov.

Riešením nie je to, že budeme v menej rozvinutých okresoch neefektívne budovať priemyselné parky, v ktorých sa firma usídli len v prípade, ak si od štátu vylobuje daňové úľavy.

Riešením je nastavenie takých pravidiel, ktoré nebudú zvýhodňovať pár firiem pred ostatnými. Takých pravidiel, ktoré nebudú závisieť od vôle úradníkov v SARIO a ministra hospodárstva, ale ktoré budú jasné, zrozumiteľné a funkčné a budú platiť pre všetky firmy v najmenej rozvinutých okresoch.

Preto navrhujeme zaviesť niektoré z nasledovných opatrení, ktoré podľa našich prepočtov pomôžu vzniku 5- až 7-tisíc nových pracovných miest ročne v osemnástich najmenej rozvinutých okresoch.

Prinesú aj menšie výdavky štátu na dávky v hmotnej núdzi a ďalšie pozitívne efekty na ekonomiku týchto regiónov, ktoré pocítia priaznivo vo svojich peňaženkách státisíce dnes zamestnaných ľudí.

V prvom rade je to odvodová odpočítateľná položka (OOP) vo výške 100 percent do úrovne priemernej mzdy v najmenej rozvinutom regióne.

Pre všetky firmy v regióne rovnako – nulové odvody, ak mzda zamestnanca neprekročí 784 eur (keby opatrenie platilo od roku 2020). S rastom príjmu o jedno euro klesne odvodová odpočítateľná položka o dve eurá a pri úrovni 1176 eur úplne zanikne.

Keby za takýchto podmienok človek, ktorý je dnes na úrade práce, vstúpil do zamestnania, mohol by zarobiť aj o 900 eur v čistom ročne viac ako dnes.

Samozrejme, pre štát by to znamenalo nižšie príjmy v odvodoch. No súčasný trend výkonnosti slovenskej ekonomiky by umožnil túto sekeru vykryť. A pozdvihnutie chudobných regiónov stojí za to, aby sa s nimi bohatšie regióny touto formou podelili.

Podarí sa nám to, ak v „eneročkách“ vzniknú nové firmy a tie súčasné budú viac investovať do činností s vyššou pridanou hodnotu.

Preto navrhujeme nulovú firemnú daň z príjmu počas piatich rokov pre novovznikajúce malé a stredné podniky a odpočet výdavkov na vedu a výskum pre všetky firmy vo výške 200 percent z týchto výdavkov.

Už to funguje

V hre sú aj ďalšie formy podpory naštartovania reálnej podnikateľskej aktivity v najmenej rozvinutých okresoch – v závislosti od možností štátneho rozpočtu: zahrnutie kapitálových výdavkov na zabezpečenie duálneho vzdelávania do daňových výdavkov a jeho ďalšie prehlbovanie; zníženie daní z nehnuteľností či z motorových vozidiel; ale aj odpočet výdavkov na dopravu do zamestnania vo forme daňového bonusu pre znevýhodnených uchádzačov naprieč celým Slovenskom.

Ešte raz, v čom by to bolo iné oproti pokusom predošlých vlád pomôcť rozvoju biznisu v hladových dolinách: navrhujeme motivačné pravidlá rovnaké pre všetky firmy a všetkých zamestnancov vo vybraných regiónoch, nie iba pre vybraných pár firiem blízkych vláde.

Tento prístup už dávnejšie uplatňujú v Nórsku a funguje. Prečo by nemal u nás?

Kombinácia vyššie spomenutých opatrení, s ktorou sme pri prepočtoch pracovali my, by Slovensko stála to čo tri nové stíhačky.

Rozdielom by však bolo oveľa viac ako len pár zahojených politikov a ich sponzorov. Výsledným efektom by boli tisíce šťastnejších domácností, ktoré by sa vďaka novovzniknutým a lepšie plateným existujúcim pracovným miestam vymanili z pasce chudoby.

Veríme, že Slovensko nemusí byť naveky rozdelené na bohatý západ a chudobný východ. Máme nielen odhodlanie, ale aj plán, ako to zmeniť.

Teraz najčítanejšie