Denník N

Má to byť totálny film o detstve, na Oscaroch bude snímka Všetko bude súťažiť za Česko

Foto - Filmtopia
Foto – Filmtopia

Snímku Všetko bude v Prahe žijúceho slovinského režiséra OLMA OMERZU uviedol v medzinárodnej premiére festival Karlove Vary, následne sa dostala do programu prestížneho festivalu v Toronte, BFI v Londýne a ďalších. V Česku získala Českého leva za najlepšiu réžiu a tamojšia filmová akadémia snímku vyslala do boja o Oscara.

Je to trochu drsná tínedžerská komédia vhodná pre náročných divákov, fanúšikov roadmovies či filmov o dospievaní. Na rozdiel od iných tínedžerských komédií neukazuje zidealizovanú mládež, ale podáva záblesk skutočnosti, ku ktorému patrí dobrodružstvo, trápnosť aj osamelosť.

Slovenskí diváci film uvidia v piatok 30. novembra na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava.

Film Všetko bude mal premiéru v júli v Karlových Varoch a odvtedy ste už museli zažiť niekoľko festivalových projekcií. Aké boli zatiaľ reakcie divákov?

Odkedy sme vedeli, že film vybrali na festival do Toronta, mali sme embargo na verejné projekcie v akýchkoľvek štátoch okrem tých, ktoré film koprodukovali. Z tohto dôvodu sme mali premiéru na poľskom Transatlantyk festivale. Neskôr sme boli aj na Letnej filmovej škole v Uherskom Hradišti a potom dlho nič. Spustí sa nám to práve teraz po tom Toronte.

Tento film vybrali na zatiaľ najviac festivalov zo všetkých mojich filmov. Až do konca januára to máme takmer úplne nabité. Pôjdeme na London Film Festival, organizovaný BFI, a ďalšie, ktoré zatiaľ nemôžem menovať, keďže sami zatiaľ oficiálne nepublikovali line up. V novembri pôjdeme do distribúcie vo Francúzsku.

Čo sa týka spätnej väzby, je pre mňa až prekvapivo vrúcna. Možno je to aj tým, že tento film má na rozdiel od mojich predchádzajúcich normálnu hlavnú postavu. Predtým som používal skôr taký pozorovací moment, keď som sledoval, aké mechanizmy fungujú v skupine. V tomto prípade sa divák ľahšie napojí na postavy, a reakcia je asi preto emocionálnejšia, než na akú som bol zvyknutý.

Po festivale v Karlových Varoch, kde som aj ja film prvý raz videla, som sa v diskusiách s divákmi stretla s termínom „malý film“. Prečo je to podľa vás „malý film“ a aká hlavná myšlienka stála za jeho tvorbou?

Myslíte „malý film“ vo význame nevýrazný alebo komorný?

Určite skôr komorný.

Že to bude komorný film, toho sme si boli vedomí od začiatku. Ja som chcel tentoraz vyskúšať úplne iný spôsob práce a to sa dá oveľa ľahšie, ak to človek robí na komornejšej, kontrolovateľnejšej parkete. Obzvlášť v prípade, keď som chcel pracovať viac intuitívne. Mňa očarilo na scenári Petra Pýchu to, ako má všetko dobre odpozorované. Tým, že je učiteľ, ovláda jazyk a je tam niečo také jeho, čo len tak bežne nevidíš.

Mne často vadí na coming of age filmoch, že v nich máš dospelého autora, ktorý cez deti rozpráva o svojom detstve. To rozprávanie potom nesedí na žiadnej úrovni. Vzniká tam akási nostalgia, ktorá ma dosť irituje. V tomto prípade som to vôbec necítil, naopak, mal som až takú artbrutovskú radosť. Pýchov scenár bol veľmi živý text, s ktorým sa dalo pracovať, modelovať ho.

Peter ma navyše veľmi zaujal ako človek, dosť sme sa zblížili, mohli sme spoločne na texte pracovať a tvoriť. Na jeho texte ma tiež bavilo, že aj keď bol výborne napísaný, bolo mi jasné, že v konečnom dôsledku bude stáť a padať na tých chlapcoch. Vytvoriť portrét istého špecifického veku bolo pre mňa výzvou. Počas skúšok sa ukázalo, že je to vek bez akýchkoľvek predsudkov, zábran alebo noriem, ktoré spoločnosť diktuje. Bolo mi jasné, že obzvlášť u chlapcov z trochu iných sociálnych vrstiev, než v akých sa pohybujem ja, bude toto prispôsobenie sa, ktoré skôr či neskôr muselo prísť, ešte oveľa drsnejšie.

To, čo som chcel ukázať, bol akýsi záblesk, ktorý charakterizuje dané obdobie chlapčenstva, a zároveň zachytiť vo filme pocit, že ho čoskoro stratia. Preto sa to volá Všechno bude. Na konci je otázka, čo s nimi bude, keď sa vrátia domov, a povedzme za dva alebo päť rokov, keď vyrastú. Najdôležitejšie bolo dostať do filmu niečo, čo sa nedá napísať do scenára. To sa dá len tak, že trávite dlhý čas skúškami a snažíte sa tie jemné väzby medzi chalanmi odtlačiť na plátno.

Toto je už váš tretí film, ktorý ste nakrútili s mladými ľuďmi a o mladých ľuďoch. Vedeli by ste vysvetliť, prečo vás ako filmára priťahuje tento úsek života viac ako ostatné?

Pravdupovediac, ja by som to už sám po dokončení Rodinného filmu nenapísal. Nemal som pocit, že by ma to ešte osobne zaujímalo. Ten Pýchov scenár sa mi však zdal naozaj dobrý a mal som pocit, že doteraz som nikdy neurobil takýto čistý film. Predtým to neboli filmy o deťoch, ale ukazovali skôr dospelých, tie deti tam len pridávali nejaké vibrácie.

Lákalo ma urobiť totálny film o detstve, kde budú dospelí celý čas chýbať, čo bude mať nejaký význam – pocit, že sa o deti nikto nestará a nikto ich nehľadá. Sú úplne samy uprostred krajiny, okolo nich sú len zvieratá a kde-tu nejaké podivné existencie.

No a to, prečo som do toho šiel, som už vlastne spomínal v predchádzajúcej odpovedi. Lákalo ma skúsiť rozprávať film cez postavu, čo som dovtedy nerobil, a takisto nemať všetko pod kontrolou. S detskými hercami sa dá totiž robiť niečo, čo sa ešte ako-tak dá s nehercami, ale len veľmi ťažko s hercami. Dostanete ich do situácie, v akej ešte nikdy neboli, a vtedy sa správajú veľmi autenticky. To sú pre film veľmi silné momenty, ktoré sa napríklad v divadle vytvoriť nedajú.

Foto – Filmtopia

V debate predchádzajúcej tomuto rozhovoru ste mi spomínali, že ten film, paradoxne, nemá veľmi dobré ohlasy u mladých ľudí. To ma dosť prekvapilo. Mňa by bol ako tínedžerku asi veľmi zasiahol…

Pozrite, ja z toho

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie