Denník N

Teraz sa láme, či patríme na Východ alebo na Západ. Stredná cesta neexistuje

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

V parlamente vládnu orgie iracionality a populizmu.

Autor je štátnym tajomníkom na ministerstve obrany za Most-Híd

To, čo v ostatných dňoch vidíme v slovenskom verejnom priestore – vrátane parlamentu – sa ťažko dá nazvať ináč, ako orgie iracionality a populizmu. A ťahá sa to naprieč politickým spektrom. Stratila sa váha argumentov, faktov a zdravého rozumu. Naháňanie politických cieľov, či percent popularity – čo by bolo normálne v štandardnej politickej situácii – sa stalo deštruktívnou hybnou silou slovenského verejného priestoru. Nikto si neuvedomuje, že sa hazarduje s budúcnosťou tejto krajiny. S prosperitou, so slobodou a s morálkou.

Či už hovoríme o migrácii, Rusku či o strategických dokumentoch, vynára sa iracionalita a neúcta k realite a faktom. Ako keby realita bola závislá od toho, čo deklarujeme v honbe zapáčiť sa niekomu. Komu vlastne? Nie, dámy a páni: realita je len jedna a pravda je tiež len jedna. Môžeme stokrát prijať vyhlásenie, že mlieko je čierne, ale mlieko bude vždy biele. Môžeme dokonca o tom presvedčiť veľkú skupinu ľudí, ale pravda bude stále len pravdou. A tá nepustí.

Napríklad taký Marrakéš sa stal symbolom „ochrany národných záujmov“ – až do stavu, keď je to totálne iracionálne. Politicky je, samozrejme, možné aj to najabsurdnejšie. Slovenský parlament dokonca môže prijať uznesenie, že migrácia neexistuje. Nič to nezmení na fakte, že milióny ľudí postihnutých vojnou či hladom budú prúdiť po celej zemeguli. Lebo to diktuje základný inštinkt prežitia a vy by ste v tej istej situácii robili to isté.

Tiež môžete hovoriť, že chránite národný záujem Slovenska tým, že obhajujete neobhájiteľné – vojenský útok jedného štátu na druhý, konkrétne Ruska na Ukrajinu – ale realita nepustí. To, že by nemalo byť v strategických dokumentoch Rusko spomenuté ako bezpečnostná hrozba, ešte neznamená, že ňou nie je.

Keď sa raz zaútočí na nás, môžeme potom kričať ako chlapec v rozprávke s vlkom – nikto nebude počúvať. Tí, ktorí máte vždy a v akejkoľvek situácii plné pochopenie pre agresivitu Ruska nezávisle od toho, čo a kedy robí, kedy budete mať pochopenie pre záujmy Slovenska? Naším základným záujmom je totiž prežitie – podobne ako každého štátu, bytosti či organizmu. A najhoršie, čo môžeme robiť, je odmietanie reality – že v Európe je vojna a agresia jedného štátu voči druhému. Áno, vojna. Kde totiž takmer každodenne zomierajú ľudia, strieľa sa z ťažkých zbraní a počet obetí je viac ako 10-tisíc, to je vojna. Nie kríza, nie konflikt, ale vojna. Môžeme hovoriť, že to tak nie je. Ale fakty aj tak hovoria, že áno.

Je jasné, že veľká časť ľudí to nechápe. Lebo počúvajú od nás, ktorí sme za to zodpovední, všetko, len nie realitu. Že hrozba z masovej migrácie… V štáte, kde je možno niekoľko sto migrantov. Keď to počúvajú roky od tých, ktorým vo verejnom priestore veria, jasné, že si začnú myslieť to isté. Dokonca aj to, že to celé organizuje takmer 90-ročný dôchodca Soros.

Na vine nie sú ľudia, oni nemôžu mať všetky informácie a ani ich to nemusí zaujímať – preto sme my, verejní činitelia, zodpovední za to, aby sme im hovorili pravdu. Ale my sme im hovorili, že sem prídu milióny migrantov, budú zabíjať, kradnúť, znásilňovať, hoci to nie je pravda, ale vytvorili sme silný pocit strachu z neexistujúceho nepriateľa. A potom sa čudujeme, že máme fašistov v parlamente. Máme. Lebo v konečnom dôsledku nikto nemôže tak silno strašiť a hovoriť také blbosti ako kotlebovci. Lebo oni sú o tom naozaj presvedčení, kým ďalší to „len“ zneužívajú na získavanie popularity. Ale džin je už vonku.

Teraz je čas, keď sa to láme. Musíme sa spojiť a nemôžeme prenechať exkluzívny verejný priestor tým, ktorí nás ťahajú do východného byzantského sveta a tiež smerom k bezbrehému deštruktívnemu populizmu (a vyzerá to tak, že tých je vo verejnom priestore väčšina). Je to na každom z nás. Nevzdať sa, nezutekať z boja. Každý z nás musí robiť viac. Ja chodím diskutovať so študentmi na univerzity, každý týždeň na sociálnej sieti vysvetľujem v rámci mapy týždňa, aká je realita, ale to nestačí. Musíme vo verejnom priestore vrátiť prestíž realite a faktom.

Tiež sa ukazuje, že to, čo sme vždy chceli, čiže totálna profesionalizácia zahraničnej a bezpečnostnej politiky, potrebuje v tomto kontexte určitú modifikáciu. Je veľmi dobré, že máme kvalitných diplomatov a odborníkov, v konečnom dôsledku od nich závisí vo veľkej miere postavenie a bezpečnosť Slovenska. Ale musíme komunikovať oveľa viac s ľuďmi, potrebujeme aj demokratickú a nielen odbornú legitimitu.

Svet sa okolo nás veľmi rýchlo zmenil, rýchlejšie, ako sme dokázali reagovať. Zmenilo sa aj Slovensko: máme autentických fašistov v parlamente, ako aj autentických a oportunistických populistov. Tým, že sú v parlamente, automaticky majú väčší vplyv v spoločnosti a výraznejší komunikačný dosah na populáciu. A nie je to izolovaný jav: duch populizmu obchádza celý západný svet. Aj najstaršie a najsilnejšie demokracie s tým bojujú, niekedy úspešne, niekedy menej. Brexit bol výsledkom iracionality a populizmu, ale protieurópskych populistov a extrémistov vidíme vo Francúzsku, v Nemecku, Taliansku či v strednej Európe, dokonca aj v Spojených štátoch. Niekedy rozum ostáva stáť, čo sa človek dočíta na Twitteri.

A do tretice, zažívame cielené pôsobenie nepriateľskej ruskej informačnej vojny a propagandy, s dvomi cieľmi. Po prvé, ovplyvniť verejnú mienku, čo sa na Slovensku veľmi dobre darí, opäť vďaka iracionalite a populizmu. Po druhé, paralyzovať politickú elitu a odolnosť štátu. A treba povedať, že v týchto veciach sú Rusi majstrami, v konečnom dôsledku sa im aj preto tak darí.

Vrátim sa teda k prvým riadkom: mali by sme ľuďom hovoriť pravdu. Najdôležitejšie je, že nič také ako „most medzi Východom a Západom neexistuje“. Je to nereálna predstava prekonaná pred dvadsiatimi rokmi, keď ešte Mečiar a spol. blúznili o neutralite či samostatnej slovenskej ceste. Nikto to našťastie v strednej Európe za ostatných 20 rokov ani neskúšal, lebo by hazardoval s prežitím štátu. Skúšali to Ukrajinci, až kým ich nenapadol jeden z garantov ich neutrality, sused Rusko.

Tisíckrát som povedal, že v takomto exponovanom geopolitickom prostredí, navyše na periférii integračných zoskupení, je neutralita priam nebezpečná a škodlivá. Realita je taká, že si musíme vybrať: Východ alebo Západ. Stredná cesta nie je. Ani most, nič. A teraz si vyberme. Západ nám ponúka liberálnu demokraciu, prosperujúci kapitalizmus, ľudské práva, prosperitu v EÚ a kolektívnu bezpečnosť NATO, vládu zákona, slobodu prejavu, médií a možnosť voľne sa zhromažďovať a vyjadriť názor. Východ nám ponúka autoritársky režim, obmedzené slobody, cenzurované a kontrolované médiá, žiadne právne či inštitucionálne garancie práv menšín (politických, jazykových, sexuálnych, atď.), oligarchický ekonomický systém neschopný vytvárať prosperitu pre široké masy, voľnú roku autoritárskemu režimu.

Tak si vyberte, na ktorú stranu patríte. Stredná cesta nie je. Navyše sa nedá oddeliť vnútorná a zahraničná politika. Neexistuje, že by sme boli vonku za pekných a doma si robíme, čo chceme. Toto je základná axióma. Neexistuje neutralita, respektíve neutralita v reálnom svete zahraničnej politiky znamená autokraciu východného typu vo vnútornej politike.

Tak si zachovajme chladnú hlavu, odhodlanosť a začnime bojovať. Morálne máme navrch a odborne sme na tom lepšie. Zodpovednosť, racionalita, prosím.

Moje deti nebudú vyrastať v ruskej mentálnej gubernii.

Teraz najčítanejšie