Denník N

Samoúnos zahraničnej politiky a smutný hrdina Miroslav Lajčák

Miroslav Lajčák v novej role špeciálneho predstaviteľa EÚ pre Balkán. Foto N - Tomáš Benedikovič
Miroslav Lajčák v novej role špeciálneho predstaviteľa EÚ pre Balkán. Foto N – Tomáš Benedikovič

Udalosti posledných dní nevznikli len tak, z ničoho. Voda na žabu, ktorou je slovenská zahraničná politika, sa varila dlho a postupne.

Ondrej Gažovič je bývalý diplomat, pôsobí ako lektor
Michal Šimečka je podpredsedom hnutia Progresívne Slovensko

Hrozí nám ďalší únos. Tentoraz obeťou nemá byť prezidentov syn ani vietnamský podnikateľ. Dnes chcú uniesť celú našu krajinu – smerom na východ, mimo západného civilizačného okruhu.

Problém je v osobe únoscu. Nie je ním jeden zákerný demagóg. Nie je ním žiaden mocichtivý diktátor. Je ním demokraticky zvolený parlament, ktorý otáča kormidlom zahraničnej politiky. V tomto zmysle ide o samoúnos. Ak bude dokonaný, pôjde o najvýraznejšie vychýlenie kurzu od pádu Vladimíra Mečiara.

Koalícia v utorok pod tlakom SNS odmietla schváliť bezpečnostné dokumenty, ktoré definujú našich spojencov aj ohrozenia, ktorým Slovensko čelí v medzinárodnom prostredí. V rovnakom čase sa vytvorila široká koalícia vládnych aj opozičných strán proti zapojeniu Slovenska do globálnej migračnej dohody OSN. Ešte nedávno by bolo nemysliteľné, aby sa poslanci postavili na odpor týmto – vcelku štandardným – aktom zahraničnej politiky.

Ustrašený národ na periférii

Znamená to jediné: „prozápadné“ smerovanie Slovenska, na ktorom panovala spoločenská zhoda od roku 1998, stráca demokratickú väčšinu v parlamente.

„Prozápadné smerovanie“ je symbolickou skratkou pre budovanie moderného európskeho štátu, čitateľného spojenca v EÚ a NATO a sebavedomého hráča na medzinárodnom poli. Táto idea pretrvala presne 20 rokov. Dnes ju vytláča vízia provinčného a ustrašeného národa na periférii európskeho a svetového diania. Inými slovami: ideálna korisť pre veľmocenské ambície Ruska.

Situácia je o to zlovestnejšia, že otočka slovenského parlamentu zapadá do širšieho príbehu rozkladu liberálnej demokracie a upevňovania ruského vplyvu v strednej Európe. Ešte donedávna sme mohli tvrdiť, že Slovensko je vo V4 akousi svetlou výnimkou. Po tomto týždni to už neplatí.

Presne v tom spočíva existenciálne ohrozenie do budúcna. Ak sa európsky projekt začne štiepiť na osi medzi liberálnym „Západom“ a neliberálnym „Východom“, Slovensko sa ocitne v druhej kategórii s Orbánom, Babišom a Kaczyńským.

Samozrejme, ak by poslanci Národnej rady stáli pred takto zrozumiteľnou voľbou, veríme, že by si zvolili Európsku úniu. Lenže križovatky dejín nemajú jasné smerovky. V momente štiepenia možno pôjde o čosi podobné, ako je migračný pakt OSN. Politické strany v parlamente sa nechajú strhnúť populistickou hystériou a ani si nevšimnú, že nás obrali o budúcnosť.

Diplomacia bez politiky

Udalosti posledných dní nevznikli len tak, z ničoho. Voda na žabu, ktorou je slovenská zahraničná politika, sa varila dlho a postupne.

Varovných signálov bolo viacero. Blúznenie bývalého premiéra Fica o štátnom prevrate riadenom zo zahraničia. Spanilé jazdy Andreja Danka do Moskvy. Slabá solidarita našej krajiny s Veľkou Britániou po kauze Skripaľ a neustále spochybňovanie európskych sankcií voči Rusku. Inštalovanie Ľuboša Blahu –  kričiacej antitézy našej zahraničnej politiky – do pozície predsedu kľúčového európskeho výboru Národnej rady. Dlhodobá neschopnosť vlády vymedziť sa voči Orbánovi a V4.

Je tu však aj hlbšia príčina. Paradoxne, je ňou dlhoročný slovenský konsenzus v tom, že zahraničnú politiku majú riadiť diplomati. Tento princíp ukovaný v časoch boja proti mečiarizmu mal zabezpečiť, že aj v prípade vlády nezodpovedných politikov budú naše renomé v zahraničí zachraňovať slušní a zorientovaní diplomati. Vytvorili sme obraz zahraničnej politiky ako technokratickej úlohy, ktorú treba prenechať vyškoleným expertom. Politické strany a parlament sme držali v karanténe, kde sa z nich vyvinulo to, čo vidíme dnes.

Bola to chyba. Zahraničnopolitické otázky – postoj k migračnému paktu, budúcnosti Európskej únie či vzťahom s Ruskom – nemajú hodnotovo neutrálnu odpoveď. Tieto pozície musia formulovať a obhajovať demokraticky zvolení politici. Diplomati tlmia vášne, žehlia konflikty a hľadajú kompromisy. Slovensko má v tomto smere špičkových profesionálov. Lenže ich primárnym poslaním nie je bojovať s iným politickým názorom alebo verejnou mienkou. Nemajú na to reálnu moc ani mandát.

Smutný hrdina Lajčák

Zosobnením tejto myšlienky je smutný hrdina dnešných dní – Miroslav Lajčák. Dnes sa konečne správa ako politik. Bojuje za to, aby slovenská zahraničná politika zostala aktívna, liberálna a prozápadná. Prichádza s tým však, žiaľ, neskoro. Väčšinu svojho pôsobenia na čele rezortu nebol takýmto politikom. Bol iba vrchným diplomatom.

Práve preto nemá reálnu politickú moc, s ktorou by dnešný zápas vyhral. Práve preto ho v priamom prenose ponižujú nedôstojné figúry ako poslanci Hrnko, Paška či Blaha. Práve preto kormidlo zahraničnej politiky pevne uchopil do rúk falošný kapitán a doktor.

V stredu po rozprave NR SR o migračnom pakte Lajčák s prekvapením skonštatoval, že „keď sledujem parlament, neviem, kde vlastne žijeme“. Má pravdu a cítime s ním. Ale je to aj jeho vina, lebo celé roky sa ukrýval v diplomatickom svete, odtrhnutý od politiky.

Ako únos zastaviť?

Prebiehajúci samoúnos je zatiaľ v štádiu pokusu. Slovensko má šťastie, že je inštitucionálne ukotvené v EÚ a NATO. Zahraničná politika má zotrvačnosť a uniesť ju je dlhodobý, zložitý manéver. Ešte stále mu môžeme zabrániť.

Aké máme prostriedky? Najsilnejším z nich je spoločný postup a tlak na všetkých úrovniach. Prezident Andrej Kiska by mal vyzvať premiéra a predsedu parlamentu na dodržiavanie minuloročnej deklarácie, v ktorej sa spoločne postavili za proeurópske a prozápadné smerovanie Slovenska. Pokiaľ túto deklaráciu predseda parlamentu porušuje, prezident by to mal jasne artikulovať a žiadať ho o vysvetlenie.

Premiér Pellegrini musí podržať ministra Lajčáka a nedovoliť, aby zahraničnú politiku krajiny diktoval slabší koaličný partner, ktorému rezort diplomacie nepatrí.

Zásadne musia zabrať politici – teda demokratické politické strany. Dnes sa musia spojiť a jednoznačne vyjadriť podporu proeurópskemu a prozápadnému kurzu. V situácii, keď im pod nosom prebieha pokus o únos krajiny, si už nemôžu dovoliť vytĺkať lacný kapitál z migračnej krízy či kritiky bruselskej byrokracie.

Slováci stále patria k národom, ktoré najviac profitujú z členstva v EÚ a ktoré k nej zároveň majú aj najvyššiu dôveru. Voliči z veľkej časti vyznávajú európske hodnoty. To sa musí pretaviť aj do spoločenského tlaku, voličských preferencií a novej politickej reality, ktorá zvráti aktuálny pokus o samoúnos.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie