Čudný boj o bezpečnostnú stratégiu

Autor je bývalý predseda zahraničného výboru NR SR

Národná rada Slovenskej republiky dosiahla svojím rozhodnutím nerokovať o dokumente nazvanom Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky dosiaľ nevídané výšiny absurdity. Išlo o spoločné rozhodnutie vládnych strán nerokovať o dokumente jednomyseľne schválenom vládou aj bezpečnostnou radou štátu pred viac než rokom. Teda o svojom vlastnom dokumente.

Pravdou je, že ho do parlamentu predložili opoziční poslanci a z ich strany šlo určite aj o kujónstvo, lebo zavetrili znovuobjavenú odvahu (drzosť?) SNS, ale aj ďalších najrôznejších vládnych poslancov marxistického vierovyznania pokojne sa vykašľať na zahraničnopolitickú orientáciu Slovenska, za ktorú hlasovali v Programovom vyhlásení vlády. Predseda parlamentu s Hrnkom a Paškom v pätách, posmelený úspešnými výletmi za ruskými kamarátmi je vo víťaznom rauši a už iba chýba, aby opäť, s úľavou pridlho potlačovanej potreby, hrdo a odborne, vyslovil nahlas, čo cíti povedzme k nášmu členstvu v NATO. Aj to sa dá v dohľadnom čase očakávať, lebo je známe, že coming out oslobodzuje. Opoziční predkladatelia určite vedeli, že vtedy, pred viac než rokom, po schválení vo vláde (aj ministrami za SNS) sa SNS náhle spamätala a že rozhodne nesúhlasí s takou stratégiou, v ktorej sa spomína Rusko ako hrozba. Vláda sa teda rozhodla, že bezpečnostná stratégia je platná už po schválení vládou (fakticky je) a do parlamentu ju neposlala v obave o jej osud a tiež v obave z číhajúceho konfliktu, do ktorého by sa v Národnej rade určite s radosťou zapojili napríklad aj fašisti.

Nuž ale opozičné kujónstvo či nekujónstvo, rokovať o vlastnom dokumente a schváliť ho, hoci aj s hlasmi významnej časti opozície, mali. Keď už pre nič iné, tak kvôli dôveryhodnosti Slovenska v očiach partnerov v NATO a EÚ. A tiež preto, lebo ten dokument na dlhé roky vopred pomenúva prostredie, v ktorom žijeme, a najmä to, čo nám hrozí a ako sa k tým hrozbám postaviť.

Ako sa stratégia rodila

Tančeky tých najslovenskejších Slovákov, akých len možno nájsť od Tatier až k Dunaju, okolo toho zásadného dokumentu trvajú už dlho. Prakticky od prvého náčrtu, ktorý v dobrej viere zverili štátnemu tajomníkovi ministerstva zahraničných vecí (aj európskych záležitostí) Lukášovi Parízkovi, nominantovi SNS. Čo je, povedzme si to úprimne, v zahraničnej aj bezpečnostnej politike štátu naozaj silná kvalifikácia. Rozhodne aspoň SNS, a teda (a najmä) jeho predseda i podpredsedovia, o tom nemajú ani najmenšie pochybnosti.

Prvý pokus sa neskončil príliš dobre. Ona tá prvá verzia z dielne pána štátneho tajomníka vlastne ani neopisovala reálne bezpečnostné prostredie, ktorým je Slovensko obklopené, a vyhla sa akejkoľvek kritickej zmienke o Rusku ako strategickej hrozbe pre bezpečnosť Európy a Slovenska v nej. Zaujatý čitateľ by toho mohol tej prvej verzii vyčítať oveľa viac (veď tí najpovolanejší aj vyčítali) a len ťažko sa dalo zbaviť pocitu, že to je svet videný optikou a opisovaný slovníkom podpredsedu SNS Antona Hrnka. Ale veď v poriadku, šéf má určite právo prispieť do práce svojho chránenca. Problémom však je, že ide o optiku popraskanú a zakalenú. Takmer slepotu, žiada sa povedať. Nuž a prvá verzia bezpečnostnej stratégie putovala tam, kam patrí. Do zásuvky.

A tak to vypracovanie minister zveril inej skupine odborníkov, priamo z kvalitnej ľudskej zásobárne ministerstva zahraničia. A urobil dobre, lebo vznikol vynikajúci dokument, ktorý vidí bezpečnostné prostredie, v ktorom existuje Slovenská republika, cez ostrú, nezahmlenú optiku, dokument, ktorý nič nevynecháva ani nič nezahmlieva. Teda taký, na ktorý sa dá s dôverou obrátiť vtedy, keď ide o veľa. Napríklad o vypracovanie obrannej stratégie štátu, lebo brániť sa treba vedieť najmä proti hrozbám, ktoré reálne existujú a pomenovala ich bezpečnostná stratégia. No a z tých dvoch stratégií potom logicky vyplynie aj vojenská stratégia, v ktorej si už štát povie konkrétne, ako a s akými prostriedkami si s tým majú poradiť ozbrojené sily, armáda. Teda napríklad na aký konflikt sa pripraviť a akú výzbroj nakúpiť.

A čo všetko teda v tej bezpečnostnej stratégii je? A čo tak prekáža SNS?

O čo ide v texte?

Už som napísal, že ide o veľmi dobrý text a nemenil by som na ňom ani čiarku, a to ani po viacnásobnom prečítaní. A hoci som proti školskému memorovaniu, dal by som to naučiť sa naspamäť všetkým vládnym aj opozičným poslancom. Aby sa im napravil zrak a videli svet okolo seba reálne, keď už sa tak smelo púšťajú do geopolitických úvah a diskusií (napríklad o tom migračnom rámci OSN). Ale vymenovať všetko podstatné z toho textu nemôžem, má to 26 strán a 113 paragrafov a každý si to môže na internete nájsť, napríklad ako parlamentnú tlač na stránke NR SR. Ale niektoré veci treba spomenúť konkrétne.

Tak napríklad hneď v úvode sa píše, že „Integrácia v EÚ a NATO je inštitucionálnym vyjadrením civilizačnej príslušnosti Slovenskej republiky, posilňuje jej zahranično-politický vplyv a všestranne podporuje jej rozvoj. Pre Slovenskú republiku sa EÚ stala životným a hodnotovým priestorom a NATO obranným a bezpečnostným pilierom. Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky je v súlade s Globálnou stratégiou pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ a Strategickou koncepciou NATO.“ To aby bolo jasné, kto sme a kam patríme. Aj pánom zo SNS.

Kľúčovú časť dokumentu tvorí opis bezpečnostného prostredia Slovenskej republiky. Všeobecne sa tam píše, že: „Bezpečnostné prostredie, v ktorom Slovenská republika napĺňa svoje bezpečnostné záujmy, sa významne zhoršilo. Mení sa rýchlo a častokrát nepredvídane, ovplyvňujú ho vnútorné a vonkajšie faktory, ktoré sú navzájom úzko previazané a ktorých hranica je čoraz nejasnejšia. Krízové situácie môžu vznikať bez akéhokoľvek varovania a reakcia medzinárodného spoločenstva nemusí byť okamžitá. Znižuje sa konsenzuálnosť v medzinárodných vzťahoch, oslabujú sa hodnotové základy medzinárodnej politiky, dôvera a porozumenie medzi štátmi, narastá nestabilita a napätie, dynamicky sa mení prerozdelenie moci a vplyvu.“

Áno, žijeme nebezpečnejšie časy, ako v roku 2005, keď sa písala predchádzajúca bezpečnostná stratégia, a žijeme v prostredí, v ktorom dramaticky pribudlo hrozieb, aj celkom nových. Aj preto bolo potrebné formulovať novú bezpečnostnú stratégiu.

A čo prekáža SNS?

A čo konkrétne najviac prekáža bezpečnostným expertom SNS? Nuž tieto dva odseky, v ktorých je reč o Rusku: „Jedným z najvážnejších porušení medzinárodného poriadku je narušenie zvrchovanosti a územnej celistvosti štátu. Z pohľadu ochrany bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky je mimoriadne znepokojujúcim prípadom porušenia základných princípov a noriem medzinárodného práva pričlenenie časti územia Ukrajiny k Ruskej federácii ozbrojenou silou na základe nelegitímneho a nelegálneho referenda na Kryme a v Sevastopole a jej podiel na vytvorení a udržiavaní ozbrojeného konfliktu v susedstve Slovenskej republiky, ktorý má dopad na bezpečnosť a stabilitu celého regiónu.“ A tiež nasledujúci: „Vzťahy štátov EÚ a NATO s Ruskou federáciou sa po týchto udalostiach zásadným spôsobom zhoršili, vzájomne boli uplatnené sankčné opatrenia, vojenský potenciál a aktivity Ruskej federácie v blízkosti členských štátov EÚ a NATO narástli, následkom čoho došlo k vojenskému posilneniu východného krídla NATO. Súčasne však pokračuje záujem o dialóg s Ruskom k bezpečnostným otázkam, predovšetkým na pôde Rady NATO – Rusko a v rámci OBSE.“

Človek by povedal, že ide o veľmi mierny a diplomatický slovník, ale Danko či Hrnko tam nechcú mať ani len tú triezvu a miernu trošku, ten v podstate iba faktografický opis situácie. A nie celej situácie, ale iba jedného segmentu ruského správania sa v regióne a vo svete. A ich stranícky kolega Paška halucinuje, že ten text