Denník N

Pokušenia ako iný pohľad

Tatarka sa stával človekom, ktorý v mýtickom svete žil, no zároveň ho aj vytváral, konštatuje Peter Zajac v rozhovoroch s Antonom Vydrom.

V knižnej edícii časopisu .týždeň vyšla knižka Pokušenia Dominika Tatarku. Ide o „desaťkrokový“ rozhovor redaktora časopisu Antona Vydru (1978) s literárnym vedcom Petrom Zajacom (1946). Desaťkrokovosťou je myslené rozkapitolovanie na desať častí – ozaj prepotrebne nastolenej – témy dialógu o pokušeniach Dominika Tatarku. Explicitne: Sebaprepisovač, Autobiograf, Syn, Komunista, Estetik, Darca, Entuziasta, Erotik, Démonológ a Smrteľník. Podtitulok knihy síce ukotvuje tému jednotlivých kapitol i celku označením, že pôjde o rozhovory o literatúre, spoločnosti a Slovákoch, ale dovolím si predoslať, že oproti skutočnosti ide o ukotvenie veľmi skromné.

Človek dionýzovského kultu a démoni

Vydra už v úvode charakterizuje spisovateľa nietzschovským termínom ako typ dionýzovský. Teda uvažuje o jeho nasvietení zdôraznene dramatickými „ľudskými postojmi k životu“. Čo tam potom, v Tatarkovi bolo výbušnosti habadej, ale to neznamená, že by sa bol vyhol pokušeniu podľahnúť onomu typu apolónskemu. Jednoducho, bol aj objaviteľom a chcel byť aj tvorcom rešpektovaného úzusu.

Akosi paradoxne túto agendu Tatarkovho diela vnáša do rozhovoru Peter Zajac. Paradoxne preto, lebo on vôbec neprotirečí naznačenému ukotvovaniu typu života a tvorby Tatarku, lenže je to Zajac, a veruže nič mu nezabráni utkať skúmanému autorovi hustú sieť a v nej objaviť a vychutnať si krásy paradoxov, šťavnatosť prerieknutí, karamboly dôsledných dôsledkov a či len obyčajných lží. Teda všetko vecí a dejov z kešene démonov. Skutočne skutočných démonov, s ktorými si Tatarka niekedy poradil a niekedy neporadil.

Dar – nedar

Keď Zajac kedysi uvažoval zoširšia o Tatarkových konceptoch kultúry, predostrel pomyselnú cestu od spoločnosti družnosti ku kultúre družnosti. Nepochybne bola na tej ceste aj „predstava utopickej družnosti“, ale boli na nej predovšetkým najrôznejšie spojitosti a analógie s hľadaním zmyslu uctievania. Zrejme spozornel, keď sa mu pripomenuli práve tieto spojitosti počas aktuálnych rozhovorov o Tatarkových pokušeniach.

Tatarku už skraja 60. rokov uchvátila koncepcia Múzea bez múrov André Malrauxa. Celkom pochopiteľne, lebo išlo o kultúrnu ideu Tatarkovi veľmi blízku. Napriek tomu, pohľad kapitoly o darcovi prezentuje v určitom zmysle nový pohľad, ktorý zaujímavo zvrstvuje Zajacove tatarkovské skúmania, trebárs o jedno pokušenie navyše.

Dar, arcitéma kultúrnych antropológov, ale aj elitná téma warburgovského – vždy nového – „prežívania“ dejín, zároveň aj téma Walterom Benjaminom ponorená do „nevedomých“ hĺbok dejín kultúr. Zrejme aj preto Zajac cituje Tatarku v uvedenej súvislosti práve takto: „Je tu však obec ako dar – kohút, baran alebo knižôčka, alebo soška dievčaťa od sochára Pavla Tótha, tento dar z lásky. Existuje dar, ktorý sme prijali, do ktorého sa pomestí celá obec, my živí i naši otcovia a dedovia, ktorí už nežijú.“ A tak Peter Zajac nerezultuje nič iné ako to, že „koncept daru u Tatarku je veľmi silný, asi najsilnejší koncept, ktorý uňho v čase nadobúda rozličné podoby: od telesnej lásky až po dar viery“.

Nejde však len o dar a obradnosť jeho odovzdania a prijatia, hoci o Tatarkových symbolických vyjadreniach sa tu nepochybuje a Zajac pre ne našiel aj priliehavú konštatáciu: „Tým sa stával človekom, ktorý v mýtickom svete žil, no zároveň ho aj vytváral.“

A ešte čosi. Dar sprítomňuje ženu, vzťah k žene, niekedy aj „čisto erotický, silne sexualizovaný vzťah k osudovej žene“. Nebol by to však Zajac, keby si neskočil do reči aj pripomenutím rozprávky o múdrej dcére, ktorá kráča po chodníku aj po ceste, je nahá aj oblečená do siete, nesie dar, ale pretože je to holubica, kráľovičovi ufrngne. Skrátka dar – nedar.

V záhyboch rovno videné

Na otázku, v čom vidí kľúčovú úlohu témy daru z lásky, odpovedá Zajac, že ju vidí v spomínanej ritualizovanej až ceremoniálnej podobe, ktorou Tatarka „nadväzuje práve na tie staré matriarchálne kultúry“. Naoko tu ide o konštatáciu takmer z okraja knižného rozhovoru, ale zároveň je vskutku rovnako kľúčová. Prečo? Pretože „dar sa nesmie zakladať na mechanizme vypočítanej reciprocity, nikdy! Dar je slobodným rozhodnutím“.

Nazdávam sa, že je v tej myšlienke obsiahnuté aj to, čomu zvykneme hovoriť jadro, konkrétne jadro predchádzajúcej úvahy o družnosti. Tatarka ho intuitívne vedel vycítiť, ale je tam aj ono číre fantazma i falošný dar démona súhlasu.

Knižný rozhovor je dobrá lektúra pre všetky kategórie čitateľov. Nielen pre ecovského superčitateľa, ktorý trávi s knižkou dennodenne dvadsaťštyri hodín. Stačí oveľa menej a čitateľovi sa bude – naozaj nanovo – pripomínať, že „Tatarka nebol len človekom literatúry, výtvarného umenia, filmu, eseje. Bol v prvom rade človekom kultúry, jej mnohonásobne sa vrstviacej a prekrývajúcej pamäti“.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie