Denník N

Pre koho píšeme a ako osloviť tých druhých

Kotlebovci pred diskusiou Zabudnutého Slovenska v Kežmarku. Foto N - Daniel Vražda
Kotlebovci pred diskusiou Zabudnutého Slovenska v Kežmarku. Foto N – Daniel Vražda

Diskusia sa úplne zasekla a my nevieme, čo s tým. Je načase prestať hovoriť o názorových bublinách, pretože ide o emocionálne getá.

Je to námet na úvahu, ku ktorej sa opakovane vraciam. Najnovšie napríklad v súvislosti s článkom o knihe Štefana Harabina v Denníku N. Je to, myslím, kvalitný text. Problém je, ako vždy, v inom. Prečítajú si ho tí, ktorí Harabina podporujú? Nemyslím si to.

Platí trojité „ak“

Ak aj médium, ako je toto, prinesie takýto článok, je malá pravdepodobnosť, že si ho úplne inak hodnotovo nastavený človek – ak použijeme ozaj jemný výraz – vôbec prečíta. A ak si ho aj prečíta, že mu porozumie. A ak mu aj porozumie, že to čosi urobí s jeho spomínaným hodnotovým nastavením.

Prečo toľký pesimizmus? Vysvetlím.

Bez nároku na správny úsudok sa nazdávam, že čoraz väčší a, žiaľ, pre spoločnosť devastačný význam majú v politickom rozhodovaní ľudí emócie, nie racionálne argumenty a fakty. Táto epidémia sa v posledných rokoch šíri najmä sociálnymi sieťami. Západ sa spamätal (neskoro, no vďaka aj za to) až po referende o brexite a zvolení Trumpa. Tento jav opakovane a čoraz naliehavejšie opisujú ľudia obdarení prenikavým intelektom ako Snyder či Krastev a iní.

Slobodný svet burcuje svoje obranné mechanizmy. Ibaže aj tie idú mimobežnými kanálmi, o čom vypovedá neklesajúca, ale, naopak, rastúca podpora iracionality. Argumenty a fakty na zmenu postojov neplatia. To vedie, pochopiteľne, k zúfalstvu.

Mýtický drak má priveľa hláv, nestíhame ich stínať. Namiesto jednej okamžite vyrastú dve. Antipropaganda sa nejaví byť účinnou zbraňou voči propagande. Prečo je to tak? Odpoveďou sú čoraz „nepriedušnejšie“ bubliny, ktoré mylne nazývame názorové – v skutočnosti sú emocionálne.

Súdržné emočné getá

Ak ostaneme na Slovensku, tak voliči Kotlebu, Danka či Fica akýkoľvek argument voči nim (ak si ho vôbec prečítajú, ako sme si povedali) neberú ako námet na úvahu, ale ako dôvod na protiútok. A ten nevedú cez tradičné médiá, ktoré disponujú mechanizmami (iste nie sú dokonalé, no sú) na overovanie faktov, na odlišovanie pravdy od lží, ale cez Facebook, ktorý tieto mechanizmy nemá. Pretože je to priestor, nie médium. Sociálne siete tvoria vnútorne súdržné emočné getá.

Preto hovorím o mimobežných kanáloch komunikácie.

To, samozrejme, neznamená, že si máme hodiť slučku alebo zakázať Facebook. Je to, nazdávam sa, silný a naliehavý argument pre živú komunikáciu z očí do očí, naprieč bublinami. Pre jej renesanciu. Pretože inde voličov Harabina a jemu podobných nemáme šancu ani len nájsť.

A presne o to

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie