Denník N

Nerobme zo svojej kultúry skanzen

Ziemowit Szczerek 
(1978). Poľský novinár a spisovateľ. Spolupracuje s viacerými časopismi ako Polityka, Nowa Europa Wschodnia či Tygodnik Powszechny. Je autorom šiestich kníh rôznych žánrov, ktoré spája predovšetkým záujem o poľské dejiny a stredoeurópsky priestor. V roku 2018 vyšla v českom preklade jeho novela Přijde Mordor a sežere nás aneb Tajná historie Slovanù (Větrné mlýny). Jeho dystopický román Sivý dym z roku 2018 pripravuje na vydanie banskobystrické vydavateľstvo Literárna bašta v preklade Patrika Orieška.
Foto - Ján Púček
Ziemowit Szczerek (1978). Poľský novinár a spisovateľ. Spolupracuje s viacerými časopismi ako Polityka, Nowa Europa Wschodnia či Tygodnik Powszechny. Je autorom šiestich kníh rôznych žánrov, ktoré spája predovšetkým záujem o poľské dejiny a stredoeurópsky priestor. V roku 2018 vyšla v českom preklade jeho novela Přijde Mordor a sežere nás aneb Tajná historie Slovanù (Větrné mlýny). Jeho dystopický román Sivý dym z roku 2018 pripravuje na vydanie banskobystrické vydavateľstvo Literárna bašta v preklade Patrika Orieška. Foto – Ján Púček

Prikláňam sa k teóriám, ktoré sú založené na geopolitike a nie na predstavách, konštrukciách a nesplnených snoch, hovorí poľský spisovateľ Ziemowit Szczerek.

Poľský spisovateľ a novinár ZIEMOWIT SZCZEREK cestuje po strednej Európe a sleduje jej zmeny. V češtine mu vyšla kniha Přijde Mordor a sežere nás aneb Tajná historie Slovanů, ktorá je svojským obrazom Ukrajiny pred Majdanom. Na festival Mobilis do KC Diera do sveta v Liptovskom Mikuláši prišiel porozprávať o fenoméne strednej Európy.

Prečo je pre Krakovčanov otázka strednej Európy taká podstatná?
Je to možno trochu stereotypná predstava. Kedysi samozrejme bola. Mali sme Rakúsko-Uhorsko, boli sme poddaní jedného cisára. Krakov je už na prvý pohľad trochu iný ako Varšava či Vroclav, má v sebe akúsi starú stredoeurópskosť. Nikdy sa tam napríklad veľmi neuchytili všetky tie moderné hipsterské kaviarničky ako Starbucks. V Krakove sa zachovalo akési staré meštianstvo, ktoré mu dominuje. Zvyšok Poľska bol vždy trochu vidiecky, prípadne novomestský.

Ale pre vás je fenomén strednej Európy dôležitý.

Áno, lebo ja som sem vlastne utiekol. Narodil som sa v Radome, ktorý v tom čase nebol veľmi príjemným mestom. V 90. rokoch nemal žiadnu formu, žiadny systém. Vládol mu úpadok a mesto bolo doslova v post­apokalyptickom stave. Tak som odišiel do Krakova, ktorý tú formu mal. Život tam nebol len o holom prežití, a ja som presne niečo také potreboval. Nejaký zmysel. Dnes sa Poľsko veľmi mení. Tvar a formu majú aj tie najmenšie mestečká. Už to nie je tak, že žiješ v meste, v ktorom nemáš inú možnosť, ako sa donekonečna vykrúcať a premŕvať. Moja generácia je asi posledná, ktorá si ešte pamätá vidiecke Poľsko.

Môžeme v súvislosti so strednou Európou hovoriť o geografických hraniciach?
Definícií je veľmi veľa. Od Mitteleuropy, ktorá mala byť akýmsi lokajom Nemecka, čo bola kedysi oficiálna politika, cez krajiny dávnej monarchie až po priestor, ktorý patril na orbitu Sovietskeho zväzu, neskôr sa z nej oddelil a teraz leží medzi Ruskom a Západom. Každý to interpretuje, ako chce, a záleží na každom z nás, ako sa na tú otázku pozrieme. Nie sú tu žiadne ostré hranice.

Ale čo je ten stred? Nie je to len priestor, ktorý nikam nepatrí?
To je podstata fungovania strednej Európy. Ale sám pre seba mám inú teóriu. Stredná Európa, to je všetko, čo je medzi troma mlynskými kameňmi – Tureckom, Východom a Západom. A my sme ten štrk medzi tým, ktorý sa nepohne, kým sa nepohnú mlynské kamene. Nemám pocit, že tá definícia je potrebná pre nejaké kompenzácie či vyrovnávanie sa ani pre tvorbu privátnych mytológií. Prikláňam sa k teóriám, ktoré sú založené na geopolitike a nie na predstavách, konštrukciách a nesplnených snoch.

Ako do strednej Európy zapadá teória Medzimoria – priestoru medzi Baltikom a Čiernym morom, ktorý mal byť akousi formou stredoeurópskej únie? Napísali ste o ňom reportážno-cestopisnú knižku a je to priestor, ktorý vás ako novinára i spisovateľa zaujíma najviac.
Je to poľská koncepcia tretej Európy, ktorá však nie je nová. Cieľom bola spolupráca stredoeurópskych krajín, a keďže Poľsko je najväčšie, tak sa hovorilo hlavne o ňom. Poľsko však v celej tej svojej výnimočnosti zabúda na jednu vec, na tvorbu soft-power, teda na akúsi kultúrnu príťažlivosť. Keď PiS vyhral voľby, hneď sa začalo trepať o Medzimorí, no nespravili nič pre to, aby sa stali príťažlivými. Chodil som po celom tom kvázi Medzimorí a všetci hovorili, že tu vlastne o nič nejde, že by sme si mali robiť svoje a netárať hlúposti. Čo z toho zostalo? Dobrou ideou je Via Carpathia, ktorá by mala spájať sever a juh, už dávno ju mali urobiť. A rovnako aj Via Baltica. Vtedy by to malo zmysel.

Vaša kniha Medzimorie je však aj prierezom rôznymi nacionalistickými snami.
Sú to sny, na ktoré má asi každý národ právo, ale končia sa hneď za prvým rohom. Poliaci majú v historickej pamäti uložené, že sú krajinou, ktorá je rovná Nemecku či Francúzsku. Ale nie je. A čím vyplniť tú medzeru, ktorá vzniká medzi snom a realitou? Nacionalizmom. Už od začiatku je to odkázané na výsmech a je jasné, že z tohto všetkého musí vzniknúť nejaký komplex. Všetci v tomto priestore máme svoje vlastné komplexy, ktoré spôsobujú nárast nacionalizmu. Vždy to tak bolo. Jediné, čo tie nacionalizmy trochu zaobľuje, je fakt, že stredná Európa sa naozaj hýbe dopredu.

Do priestoru Medzimoria patrí aj Slovensko a značná časť knihy sa ním aj zaoberá. Najviac vás zaujímajú slovenskí nacionalisti. Situácia sa však od vydania knihy zmenila. Kotleba už nie je predsedom VÚC, ale dostal sa do parlamentu.
Odkedy si niektorí Slováci privlastnili ideu Veľkej Moravy, môžeme pokojne tvrdiť, že Slovensko má tisíc rokov a je staršie ako Poľsko. Všetko sú to len konštrukcie, mýty a fikcie. Stačí, že tomu uverí veľa ľudí, a je to pravda. Tak ako je Alexander Veľký prvým Macedóncom, tak je Svätopluk prvým kráľom starých Slovákov. Každá fikcia môže zafungovať. Zvlášť, ak je nejaký národ náchylný na to, aby hlásal svoju domnelú dôležitosť. Fascinujú ma tieto vízie, je v nich niečo perverzné. Bohužiaľ, sú to názory, ktoré majú tendenciu eskalovať. Ilustruje to situácia z mojej knihy, v ktorej som sa bavil s kotlebovcami v čase, keď bol ešte Kotleba županom. Hovoril som im – ste proti NATO, ale predsa práve NATO garantuje hranice Slovenska s Maďarskom. Tak čo teraz? A oni hovorili, že to je okej, že si nejako poradíme a dohovoríme sa. Bláznovstvo! Je to len taká čudná hra.

Nacionalisti si v súčasnosti dobre rozumejú, lebo majú spoločné témy. Zvlášť v  strednej Európe.

Veľa sa dnes hovorí o  nacionalizme bez šovinizmu a  je tu aj snaha vytvoriť akési medzinárodné spoločenstvo nacionalistov. Nad mnohými vecami sa tak privierajú oči. Ale radikálny nacionalizmus je predsa odsúdený na to, že skôr či neskôr sa dostane do konfliktu s  iným. Poľskí nacionalisti si mysleli, že sa dohovoria s  ukrajinskými, a dnes vidíme, čo sa deje. Tisíc rokov spolužitia sa fokusuje len na niekoľko veľmi vznetlivých a pálčivých bodov.

Nie je to trochu tak, že sa len tvárime, ako dobre si tu v strednej Európe rozumieme, ale v konečnom dôsledku o sebe vlastne nič nevieme?
Je to tak vo väčšine krajín, ktoré pravidelne navštevujem, hoci v tejto veci musím trochu pochváliť Poľsko. Poliaci sa o región veľmi zaujímajú a snažia sa ho spoznať. Neviem, prečo je to tak. Možno za to môže historická pamäť a pocit, že nie sme len obyvateľmi svojej krajiny. Ale sú zas krajiny, kde je najzaujímavejšie to, že sa otvára nový Lidl a ľudí veľmi netrápi, čo sa deje trochu ďalej. Niektorí sa najlepšie cítia vo svojej vlastnej spoločnosti. Je to trochu také zatváranie sa vo svojej záhradke, ale je možné, že takto bude o chvíľu vyzerať celý svet.

Aj tak sa mi však zdá, že nie ste až taký pesimista.
Nie. Chvíľu som bol, lebo keď eskalovali všetky tie nacionalistické avantúry, mal som pocit, že sa začne lavínový efekt. Svet sa mení. Musíme sa pripraviť na naozaj veľkú vlnu utečencov. Tak to bude, musí to tak byť a vždy to tak bolo. Mali by sme sa skoncentrovať na to, aby všetky tie naše dobré európske hodnoty ako tolerancia, demokracia a otvorenosť nejako nerozmokli, nezmäkli a neprehrali v boji s chaosom. Aby to nevyzeralo ako v Juhoafrickej republike v čase apartheidu alebo s našimi Rómami, ktorí sa dostali do bludného kruhu, pretože im nikto nedá prácu, a keď nemajú prácu, nemajú ani šancu dostať sa do strednej triedy. To všetko podporuje ďalšie a ďalšie stereotypy a vytváranie uzavretých spoločností v ťažkých životných situáciách. Tu som trochu pesimista. Lebo ak sme sa nenaučili pomáhať Rómom alebo Francúzi moslimom, tak čo urobíme v najbližších rokoch s tými, ktorí prichádzajú a potrebujú našu pomoc? Nemôžeme predsa tvrdiť, že islam nepatrí do Európy, veď tu už dávno je – v Bosne. Je dôležité, aby sme pred touto témou neutekali, a mne sa zdá, že ľavica pred ňou uteká. To nie je len „welcome“, to je najmä o hľadaní komplexného riešenia týchto problémov.

My v strednej Európe veľmi nechceme vidieť, že svet takto funguje a fungoval, hoci poučení by sme mali byť práve z našich dávnych dejín. Svoju stopu tu zanechali mnohé národy, no my by sme najradšej tvrdili, že u nás je všetko čisté a jednoduché.
Naše identity sú len imaginárne. Nie je to tak, že by sme boli po našich starých rodičoch jednou časťou Ukrajincami, druhou Poliakmi, treťou Maďarmi a tak ďalej. Sami si vyberáme, kým chceme byť. Nosíme v sebe identitu mnohých kultúr, ale nemusíme tomu prikladať nejaký mimoriadny význam a už vôbec nie robiť z toho nejakú svätosť či mystiku. Nerobme zo svojej kultúry skanzen, nekonzervujme ju, lebo všetko sa to bude ešte veľmi meniť. Možno som práve ja najväčším tradicionalistom, lebo vyznávam jednu starú pravdu, a to, že najväčšou tradíciou ľudstva je neustála zmena.

Teraz najčítanejšie