Držte sa, pikujeme

• Mikulášsky pochod vo Vranove nad Topľou zrušili, lebo ľuďom prekážal čert.
• Na alternatívnom internete sa šírila správa, že Slovensko tento týždeň navštívil George Soros.
• Poslankyňa Katarína Cséfalvayová poslala tip na sako Antona Hrnka a Hrnko sa pýtal, či je to nová forma komunikácie. A to je len začiatok.

Tl;dr: ak sme minulý týždeň napísali, že nič nedáva zmysel a všetci sa zbláznili, tento týždeň to bolo ešte omnoho horšie. Horšie v tom zmysle, v akom sme si to ešte pred pár týždňami ani nevedeli predstaviť – a to sme si už pred pár týždňami mysleli, že horšie to byť nemôže. Môže. Držte sa, pikujeme.

Ukrajina vyhlásila v niektorých častiach krajiny stanné právo, lebo lode, ktoré sa plavili z jedného ukrajinského prístavu do druhého, zajal nepriateľ. Posádku Rusi uväznili.

Aspoň tak by sa to mohlo na prvý pohľad zdať. Premiér Peter Pellegrini však povedal len to, že ho situácia na Ukrajine znepokojuje, ale Rusov spomenúť zabudol, takže úspešne navodil dojem, že je to tak nejak ukrajinský problém. 

Andrej Danko však zašiel ešte ďalej a povedal, že Ukrajina nás už v minulosti oklamala, čím myslel akciu, ktorej cieľom bolo odhalenie ruských agentov. Čo sa aj podarilo, to len Andrej Danko mal pocit, že ho oklamali. Zároveň evidentne nemal pocit, že ho oklamali Rusi napríklad vtedy, keď do Salisbury poslali podnikateľov s výživovými doplnkami. 

Lenže tak bolo: zatiaľ čo premiér Pellegrini povedal, že je to viac-menej ukrajinský problém, magister Danko rovno povedal, že je to ukrajinská chyba. A Eduard Chmelár oznámil, že situáciu pozorne sleduje, a minister obrany Peter Gajdoš povedal, že v prvom rade sa nie je čoho báť, lebo na hranicu postavíme armádu.

Takže takýto postoj sme zaujali k svojmu susedovi.

Do toho vyšlo najavo, že vláda na nátlak SNS stiahla dokument, v ktorom bolo Rusko uvedené ako strategická hrozba, pretože, ako povedal Andrej Danko, časti dokumentu neboli písané na Slovensku.

V parlamente sa prerokovával návrh zákona o antisemitizme a poslanec Marian Kotleba si nárokoval právo hovoriť, že Ježiša ukrižovali Židia, lebo si podľa vlastných slov rád pripomína historické udalosti. Ten istý fašistický poslanec hovoril o Irene Biháriovej ako o Cigánke, a keď sa voči tomu ohradil poslanec Martin Poliačik, zakročil Martin Glváč, ktorý ho upozornil. Martina Poliačika, nie Mariana Kotlebu. 

A Marian Kotleba natočil aj video o tom, že prezident prijal v paláci kozu. A koncom týždňa vyšlo najavo, že na ministerstve obrany podpísali nákup stíhačiek bez toho, aby o tom niekto vedel, ale keď z toho bol prúser, tak hovorili, že podpísali len návrhy zmlúv, čo síce nedávalo zmysel, ale dobre.

No a pokračovala aj diskusia o Marakéši, alebo to, čo sa na Slovensku za diskusiu zvykne považovať. Zhruba takto:

Andrej Danko povedal, že minister Miroslav Lajčák si len osvojil názor svojich podriadených, lenže Andrej Danko tiež povedal, že mu volal predseda Knesetu. Ten mal byť zhrozený z toho, ako sa k Dankovi správajú médiá, lebo si asi z dlhej chvíle pozeral slovenský internet, alebo čo. No a potom ešte Andrej Danko povedal, že ukrajinský prezident Petro Porošenko urobil zle, keď armádu uviedol do bojového stavu len preto, že nepriateľ napadol ukrajinské lode.

Parlament sa uzniesol, že migranti zmiznú, ak povieme, že sme proti nim, a urobil to ústavnou väčšinou. Tú ústavnú väčšinu tvorili Smer, SNS, kollárovci a fašisti a bola to rovnaká väčšina ako pri ústavných sudcoch. Zhodou okolností táto vládna koalícia vznikla v prvom rade preto, aby fašistov odstavila, ale to bolo dávno.

Čiže to znamenalo, že Most je už v tej koalícii len vtedy, keď sa to hodí, a ešte mu to aj nevadí. Teraz sa postavil na stranu ministra Lajčáka, čo bolo zvláštne, lebo vlastne obhajoval ministra úplne inej strany, ktorého práve vlastná strana úplne spláchla. 

No a keď to Lajčák videl, tak obratom poslal prezidentovi demisiu, ale premiér Pellegrini mu hovoril, nech nepodáva demisiu, ktorú podal, ale nech namiesto toho ostane vo funkcii a necestuje na konferenciu, na ktorej pracoval. A ešte aj zopakoval, že Lajčák by bol najlepším kandidátom na prezidenta, na ktorého nechce kandidovať. Vlastne ho tak žiadal, aby sa po tom, čo ho vlastná strana nielen okašľala, ale aj opľula, ešte aj usmieval a tváril sa, že sa nič nestalo.

Tóno Hrnko potom ešte trochu rozprával o dedovizni a premiér Pellegrini nakoniec povedal, že občania môžu pokojne spávať, čo síce nebola pravda, ale dobre to znelo.

Buďme optimisti a dúfajme, že história ukáže, ako sme sa zásadne mýlili: toto je najťažšia situácia, v akej sa Slovensko za posledných dvadsať rokov ocitlo.

Dnes totiž nedokážeme povedať, že Rusko je strategickou hrozbou; ako krajina nedokážeme povedať, že je na Ukrajine agresorom. Namiesto toho hovoríme, že by sa medzi sebou mali nejako dohodnúť — zhruba ako násilník a obeť znásilnenia, zhruba ako Nemecko a Československo pred 2. svetovou vojnou. 

Pozeráme sa, ako Rusko prepisuje pravidlá, podľa ktorých silnejší nemôže napadnúť slabšieho, a ešte sa nám to aj páči: neuvedomujeme si, že Slovensko medzi tých slabších patrí, nedochádza nám, že sme závislí od toho, aby nás silnejší chránili. Úplne ignorujeme to, že akonáhle pravidlá prestanú platiť, budeme úplne bezbranní.

Nielen zahraničnú politiku, ale dianie v celej krajine diktuje Slovenská národná strana, ktorá získala 8,5 %. Môže si to dovoliť, lebo Smer je nemohúci, Most je v koalícii iba podľa potreby a koalícia ako taká je takmer mŕtva — pokiaľ nejde o peniaze. Vznikla tu ústavná väčšina s fašistami, hoci práve im mala koalícia zabrániť. Okrem toho mala garantovať zahraničnopolitickú orientáciu Slovenska.

S odchodom Miroslava Lajčáka teraz odchádza posledný výrazný garant západného smerovania a vo výhľade nie je nikto, kto by ho ako autoritu mohol nahradiť. Ak sme obrat ešte nedokončili, rozhodne sa veľmi rýchlo obraciame a premiér zatiaľ zdieľa fotografie dopravných tabúľ a vešia záclony. Vždy sme tušili, že reči o hrádzi a orientácii sú len zásterkou, ale dúfali sme, že ich aspoň dodržia. Klamali.

Zapamätajme si prelom novembra a decembra 2018. Situácia sa zhoršuje celé roky, ale teraz je možné, že sa definitívne zlomila: celý čas sme sa mohli utešovať, že nech sa deje čokoľvek, sme predsa ukotvení. Blbnúť môžu, ale existujú váhy a protiváhy, existujú inštitúcie. Teraz sa ukazuje, aké to bolo krehké — stačil týždeň, možno dva, a garancie sa zrútili. A to všetko preto, že sa nenašiel nikto, kto by zastavil osempercentného politika, ktorý nedokáže vysvetliť svoj titul.

Slovensko je paralyzované. Problém je v tom, že nie je dobrý čas na paralýzu.

Tu je Ján Richter na tento týždeň, páčiť sa vám môžem tu.