Denník N

Môj deň s horou

Hora Sainte-Victoire. Foto - Jana Beňová
Hora Sainte-Victoire. Foto – Jana Beňová

Je tu príliš krásne na to, aby to človek použil na čokoľvek iné. Aby to zamenil.

Autorka je spisovateľka

Je sobota ráno. Čítam noviny a posielam gratuláciu priateľke, slovenskej diplomatke. Veď aký to už musí byť pocit, keď vám ako blesk z (i keď nie z čistého) neba hrozí, že vaším šéfom sa stane Robert Fico. Ale dnes je pre mňa akákoľvek kauza vedľajšia – hora čaká. A ja utekám na autobus. Beh spomalí trh na ulici – kupujem zemiakovú placku a vodu. Všetko klape. Autobus prichádza. Pod horou vchádzam na kľukatý chodníček. Ešte sa mi v mysli vynorí, čo som to čítala o Ficovi, Lajčákovi a Kiskovi v Marrákeši. No to sa už snažím stúpať.

Cesta však mizne spod nôh, striedajú ju voňavé, ale pichľavé kríky. A kamene – čoraz šmykľavejšie, zabudla som, že včera lialo. Nestojí to za to, rozhodnem sa. Vraciam sa a vyberám menej riskantnú trasu – okolo úpätia hory. Vyhladnem. Zastavím sa a zjem placku. Zapijem ju dvojkou červeného. Slnko je silné, vzduch studený. Ocitám sa na čistinke, v diaľke kopce zahalené preskupujúcou sa hmlou, za chrbtom hora. Sadám si na skalu.

Zajtra mám písať príspevok, blysne mi. Vyťahujem notes a napíšem akési vety. Vzápätí ho však odkladám. Je tu príliš krásne na to, aby to človek použil na čokoľvek iné. Aby to zamenil. Na myseľ mi prichádza pasáž z Denníkov Keitha Haringa. To je ten, čo kreslil postavičky, lezúce deti, psy… a okolo nich auru v podobe čiarok ako silové polia okolo magnetov. „Čakám. Čakám, kým mi zaschne farba,“ poznamenal si.

Stále ma to však ťahá hore. Na horu. A zdá sa, že tam okľukou smeruje aj tento divý chodník. A tak sa vzápätí ocitám naspäť na ceste a značke, ktorú som už kedysi niekde inde vzdala. Opäť rozmýšľam, o čom mám písať. Možno o knihe Jakuba Guziura, o obraze básnika Ezru Pounda v súčasných (umeleckých) médiách. Utkvela mi v hlave jedna situácia. Autor opisuje, ako si svojho kolegu, vonkoncom nie extrémne či inak ľavicovo orientovaného, dovolil spýtať sa, prečo nosí tričko s Che Guevarom. „Lebo sa mi páči!“ odsekol ten podráždene.

Som už pod vrcholom, keď ma míňa podivuhodná dvojica. V čomsi ako miniplavkách skáče a beží po kameňoch muž. Za ním rovnako vyzlečená žena. Zacítim ich pot a všimnem si od zimy začervenanú kožu. Pozdravím, ale oni nie. Nevšímajú si. Ľudí, cestu, horu. Len kamene pod nohami a vlastný tep. Sú „high“. Na vlastných výšinách. Pozerám za nimi. Čakám… Hora prichádza pomaly.

Teraz najčítanejšie