Denník N

Mala rodinu, dieťa aj kariéru, pred štyridsiatkou zmenila profesiu a stala sa dopravnou pilotkou na boeingoch

Lucia Ozar. Foto - archív L. O.
Lucia Ozar. Foto – archív L. O.

Slovenka Lucia Ozar vysvetľuje, ako sa dá dobrý život zmeniť na ešte lepší.

Keď Lucia Ozar (42), rodáčka z Piešťan, v roku 1998 dokončila štúdium prevádzky a ekonomiky leteckej dopravy na Žilinskej univerzite, ani jej nenapadlo, že sa raz bude lietaním živiť, dokonca prepravovať cestujúcich na veľkých boeingoch.

Na Slovensku po škole krátko pracovala v kancelárii leteckého úradu, potom na zahraničnej ceste spoznala budúceho manžela z Turecka, ktorý je dopravný pilot. Sú spolu už 19 rokov. V roku 2000 za ním odišla do Istanbulu, po roku sa presťahovali do Veľkej Británie, kde desať rokov strávila v realitnej kancelárii.

K lietaniu sa dostala, až keď mala 35 rokov a v tom čase päťročnú dcéru. Odhodlala sa podstúpiť výcvik, získala licenciu a od apríla tohto roka je dopravnou pilotkou v slovenskej spoločnosti Go2Sky. „Pre ženu je to možno trochu netradičné, no nie som prvá ani jediná. Som však jedna z mála, kto takúto netradičnú zmenu profesie podstúpil až popri výchove dieťaťa, čo malo svoje úskalia.“

Že raz bude žiť v zahraničí, tušila dlho. „Som asi príliš anglofónna, už ako 12-ročná som túžila žiť v krajine, v ktorej sa hovorí po anglicky. Nesúviselo to s ekonomickou ani politikou situáciou v štáte, jednoducho ma lákal ten jazyk. V škole som ešte zažila aj ruštinu, ale pridali nám angličtinu, a mňa to chytilo. Po revolúcii sa otvárali hranice, začali prichádzať zahraniční lektori, všetko sa menilo a mňa lákal svet. Rozhodne to nebolo o tom, že by som na Slovensku nevidela perspektívu.“

Dianie doma už príliš nesleduje. Zvládať materstvo, rodinu, prácu aj štúdium je náročné. „Žijeme dosť jednoducho a svojím spôsobom obmedzene, nesledujeme ani televízor, nie je na to čas. Zhruba viem, ako sa Slovensko vyvíja, aj to, že mnohé veci nejdú správnym smerom, ale hlbšie to neskúmam.“

Lucia Ozar. Foto – archív L. O.

Lietanie ako výzva popri dieťati

Manžel Luciu k lietaniu neinšpiroval. „Je introvert, veľa toho nepovie, a ak, tak len k veci, rozhodne mi túto profesiu neospevoval. Prišlo to ako vnútorná výzva, či to zvládnem. Mám rada tlačenie seba samej až na hranice toho, čo dokážem, najmä intelektuálne. Voči môjmu rozhodnutiu nemal námietky ani manžel, hoci to na niekoľko rokov ovplyvnilo chod rodiny finančne aj časovo.“

Výcvikové stredisko je blízko ich bydliska. Práve to jej umožnilo načasovať si veci tak, že odviedla dcéru do školy, zalietala si, šla do práce, vyzdvihla dcéru po škole a pokračovala v bežných materských povinnostiach.

O tom, že niekto začne lietať, podľa Lucie rozhoduje vnútorná motivácia a odhodlanie. „Jedna vec je mať sen, iná vec ísť za ním až do konca. Peniaze motiváciou nemôžu byť, lebo sa dajú zarobiť aj inde. Ja som začínala ako matka popri rodine, domácnosti a inej práci. Iné, z môjho pohľadu jednoduchšie, to bude pre mladého muža či mladú ženu, ktorí sú bez záväzkov a podporujú ich rodičia.“

Príprava na teoretické skúšky pre získanie licencie dopravného pilota trvala deväť mesiacov. Musela si to naplánovať tak, aby zvládla všetky moduly a mohla ísť na skúšky v čase, keď mal manžel voľno. Z toho jasne vyplynulo, koľko učiva musí denne stihnúť.

„Deň som začínala o šiestej ráno, nachystala som raňajky, odviedla dcéru do školy, do tretej poobede som študovala, potom som šla po dcéru, následne som prala, upratovala, varila, o deviatej som dala dcéru spať a učila sa ďalej do jednej či do tretej ráno. Neraz som nad učivom zaspala.“

Keď do toho dcéra ochorela, všetko sa skomplikovalo. „Stále však tvrdím, že ak človek chce, zvládne to. Výsledný priemer na skúškach som mala 95 percent, čo nie je zlé aj vzhľadom na fakt, že som štúdium absolvovala diaľkovo, teda ako samouk, v relatívne krátkom čase, pričom všetkých 17 skúšok som urobila na prvý raz v priebehu dvoch sedení. Počas Vianoc, keď dcéra trávila čas s mojimi rodičmi, vďaka čomu som mala možnosť nerušene študovať, som nad knihami trávila aj 20 hodín denne.“

Vtipné bolo, že na skúškach sa stretli tri ženy – matky. Jedna mala desaťmesačné dieťa, druhá tri deti, Lucia vtedy už sedemročnú dcéru. „Cez prestávky pomedzi skúšky sme telefonovali manželom, kedy majú vybrať dieťa zo školy, čo majú urobiť a zabezpečiť, na aký krúžok deti odviezť a podobne. Mladí chlapci okolo nás len uznanlivo kývali hlavami, že ako to vôbec zvládame. Všetky sme uspeli.“

Ako pracovať pri malom dieťati

Na poznámku, že robiť čokoľvek navyše popri malom dieťati a práci je obdivuhodné, Lucia priznáva, že to nebolo ľahké. „Dcéra prvých 15 mesiacov vôbec nespala. Ani cez deň, ani v noci, ani v postieľke, ani v kočíku. Zaspala mi výhradne na rukách, takže som s ňou chodila aj na WC. Keď som raz o pol štvrtej ráno napočítala, že sa za noc zobudila už tridsiaty prvý raz, prestala som počítať a začala plakať, ako to všetko prežijem.“

Malá sa ešte v troch rokoch budila päť- či šesťkrát za noc, prvú noc prespala až

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Teraz najčítanejšie