Manžel ma podvádzal s najlepšou kamarátkou. Ak hľadáte definíciu zrady, tak je to presne toto, hovorí
Hrnček, ktorý sa rozbil, sa síce dá zlepiť, ale už to bude iný hrnček a ja si taký neprosím, vysvetľuje svoju reakciu na manželovu neveru Miriam.
Miriam bola vždy praktická, nesentimentálna žena. Stála nohami na zemi, pracovala ako zapisovateľka na súde a vypočula si tam veľa príbehov o rozbitých manželstvách, o hádkach o deti, o majetkových sporoch. Videla, ako ľudia proti sebe vyťahovali najintímnejšie detaily, len aby toho druhého ponížili a dokázali, že nie je dobrým manželom či manželkou alebo rodičom.
Roky na súde z nej podľa jej vlastných slov urobili cynickú osobu. „Bolo ťažké nestratiť ilúzie o láske a slušnosti. O to viac som si zakladala na tom, že moje, naše manželstvo bolo dobré,“ hovorí. Rozpráva o období pred desiatimi rokmi. Vtedy mala pár rokov po štyridsiatke, vydatá bola 23 rokov, mala už dospelú dcéru, vysokoškoláčku.
Jej manžel bol jej spolužiak zo strednej školy. Brali sa mladí, nič vtedy nemali a všetko vybudovali spolu. Dom si postavili svojpomocne, nikdy nerozhadzovali peniaze, snažili sa vyhýbať dlhom. Manžel mal stavebnú firmu, začalo sa mu veľmi dariť, lebo „nachytal“ zákazky v prímestských zástavbách.
Bez problémov?
„Boli sme taký pár na počiatku stredného veku so slušne zabezpečenou existenciou, šikovnou dcérou, ktorá už mala svoj vlastný život. Malo to byť najlepšie obdobie nášho života. Boli sme ešte relatívne mladí, neriešili sme problémy ako naši rovesníci, čo sa zosobášili neskôr a mali ešte maloleté deti, hypotéky a nemali také možnosti trochu si užívať,“ opisuje Miriam.
Ona nikdy nebola veľmi spoločenský typ, ale akceptovala, že muž domov vodil veľa návštev. Chápala to ako súčasť biznisu. Aby dostal zákazky, musel si ľudí získať aj inak než cenovou ponukou. „Niekto obchodných partnerov pozýval do reštaurácie, v našom prípade chodili k nám,“ hovorí Miriam. Bolo o nej známe, že je vynikajúca kuchárka, manžel sa rád pochválil, hostia k nim chodili radi. Spolu s komplimentami na jej ragú a zákusky sa pri stole debatovalo aj o zákazkách.
Miriam pár dní po 44. narodeninách diagnostikovali rakovinu prsníka. Našťastie v pomerne skorom štádiu, ale po operácii a po dvoch kolách chemoterapie nebola v stave hostiť párty, ani nemala chuť stretávať sa s ľuďmi. Manžel jej ohľaduplne, aspoň tak sa jej to vtedy zdalo, povedal, že s pozývaním ľudí domov je koniec. Našiel jej pani na upratovanie, do nemocnice ju vozil firemný šofér, ten chodil aj nakupovať.
Hoci manžel robil všetko pre jej pohodlie, nespomalil pracovné tempo, zostával v práci do noci, chodil na poľovačky a na športové podujatia s obchodnými partnermi. Miriam to bolo aj ľúto, ale povedala si, že je to spôsob, akým sa on vyrovnáva so vzniknutou situáciou.
Okrem dcéry, ktorá študovala v Nemecku, a sestry, ktorá síce bývala neďaleko, ale mala tri malé deti a vlastnú firmu, sa najčastejšie o svojich obavách a náladách rozprávala s najlepšou kamarátkou Danou.
„Kamarátili sme sa od osemnástich, ona mala dosť nevydarené manželstvo, rozviedla sa, potom zase s niekým bola, ale to nevyšlo. Zdalo sa mi zvláštne, že
