Dôveryhodnosť médií ovplyvňuje aj to, ako informujú o cirkvi

Autor je verejný teológ

Liberálna demokracia potrebuje pre svoje fungovanie dôveryhodné médiá. Ich kredibilita závisí aj od miery objektívnosti, s akou informujú o témach súvisiacich s kresťanstvom a cirkvou. V čase, keď rôzne dezinformačné médiá a sabotéri demokracie – neraz účelovo – brnkajú na kresťanskú strunu a ukazujú cirkvi prívetivú tvár, seriózne médiá musia byť obzvlášť opatrné, ako informujú o zmienených témach.

Ak je uvedená premisa pravdivá, každému demokraticky zmýšľajúcemu občanovi – bez ohľadu na jeho alebo jej konfesiu – bude záležať na kvalite spravodajstva a komentárov (aj) na tému cirkvi. Kvalita nie je ani v žurnalistike len vecou názoru alebo otázkou popularity – existujú kritériá, na základe ktorých sa dá určiť. A rovnaké platí aj o predsudkoch, ktoré ju výrazne znižujú.

Záujem vypočuť si názory cirkevných predstaviteľov by mal byť súčasťou každého úprimného hľadania odpovede na otázku, či mainstreamové médiá – vrátane mienkotvorných denníkov – informujú o zmienených témach profesionálne a bez predpojatosti. Oslovil som preto zástupcov troch najväčších a dvoch menších registrovaných cirkví na Slovensku. Z výpovedí dvoch, ktorí využili možnosť vyjadriť sa, budem citovať.

Na otázku, čo je v demokratickej spoločnosti úlohou mienkotvorných médií vo vzťahu k činnosti a pôsobeniu cirkví, predseda Rady Bratskej jednoty baptistov Benjamin Uhrin odpovedá: „Médiá majú o cirkvi informovať tak, ako o iných občianskych aktivitách a iniciatívach. To znamená, že keď cirkev robí niečo, čo má presah do spoločenského diania – či už pozitívny, alebo negatívny, médiá o tom majú objektívne informovať.“ Výkonný sekretár Konferencie biskupov Slovenska Anton Ziolkovský dodáva, že úlohou médií je „prinášať pravdivé informácie, v primeranom kontexte“, čo sa im podľa neho vo väčšine prípadov aj darí.

Obaja predstavitelia zároveň poukazujú na určitú jednostrannosť pri informovaní a potrebu väčšej vyváženosti. „Prevaha negatívnych správ a kritických kontextov“ je podľa pána Ziolkovského dôsledkom „editoriálnej línie takzvaných mienkotvorných médií“, ktorá väčšinou „nie je cirkvi naklonená“. Nevníma to ako „zlyhanie“ médií, no privítal by väčšiu snahu poskytovať o cirkvi komplexnejší obraz.

Benjaminovi Uhrinovi sa zdá, že na Slovensku „existuje istá polarizácia – kto je nastavený negatívne, píše negatívne. Naopak, kto nekriticky prijíma a podporuje – píše pozitívne. Vyvážených (‚objektívnych‘) prístupov k informovaniu o dianí v cirkvi vidieť pomenej“. Ako príklad uvádza referendum o rodine 2015 a „znechutenie“, ktoré u mnohých vyvolal spôsob, akým médiá o ňom informovali.

Kvalita spravodajstva a komentárov je priamo úmerná kvalite ich autorov. Dôležitá otázká v tejto debate sa preto týka kritérií, ktoré by mala spĺňať osoba, ktorá do médií píše na tému náboženstva a cirkví. Pán Uhrin zdôrazňuje kompetentnosť, transparentnosť a schopnosť usmerniť emócie tak, aby sa „pretavili do dôsledného prieskumu, overenia zdrojov … a nie do ohnivých (ale nepodložených) vyhlásení, útokov či obrán“.

Anton Ziolkovský si myslí – bez toho, aby chcel médiám určovať nejaké kritériá – že by mal autor mať „primerané poznanie a porozumenie pre reálie Cirkvi, a k tomu nezaujatý, profesionálny záujem prinášať čitateľom zaujímavé informácie“. Nebráni sa ani informovaným kritickým pohľadom, ako prinášajú napríklad zahraniční vatikanisti – „vedia byť veľmi kritickí, ale to, čo je ‚newsworthy‘, nevnímajú len ako podmnožinu negatívneho“.

Zároveň poukazuje na zvláštny fenomén: „O cirkvi v tzv. mainstreame najčastejšie píšu disentujúci teológovia a odídení kňazi, z ktorých viacerí s ňou majú neuzavreté osobné konflikty. Redakciám to stačí, a ich editoriálnym líniám vyhovuje. Nemajú ambíciu prekročiť tento ‚bias‘ dopĺňaním autorov, z ktorých textov by menej vanul pocit zatrpknutosti, či dokonca túžba po ‚vyrovnaní účtov‘.“

Pán Ziolkovský dopĺňa svoje pozorovanie obrazným vysvetlením: „Dôstojníci, ktorí z osobných dôvodov opustili front, bezpochyby majú čo povedať k armáde, a je relevantné si ich vypočuť. Ak sa však uspokojíme s ich pohľadmi, nezískame obraz vojska bez filtra, v celkovej perspektíve, a už vôbec nie informácie z prvej ruky o tom, čo sa deje na fronte.“

Na priamu a pre tento text najdôležitejšiu otázku, či mal niekedy pocit, že niektorý mienkotvorný denník alebo konkrétny autor bol zaujatý proti kresťanstvu, inštitucionálnej cirkvi alebo jej predstaviteľom, Anton Ziolkovský reagoval nasledovne: „Existuje celý rad autorov, u ktorých by ste pozitívne vyjadrenie na adresu cirkvi hľadali ťažšie ako ihlu v kope sena, hoci kriticky o nej píšu pri každej možnej príležitosti. Či to znamená zaujatosť, nechám na úsudok druhých.“

Nakoľko sám patrím medzi autorov, ktorí píšu (aj) na tému kresťanstva a cirkvi, zo zrejmých dôvodov považujem za nenáležité, aby som sa pokúsil odpovedať na kľúčovú otázku tohto textu. Zároveň sa však domnievam, že odpoveď na ňu poznať potrebujeme. V ideálnom prípade ju poskytne tím mediálnych odborníkov, ktorých závery budú môcť byť vďaka kompetentnosti a nestrannosti všeobecne rešpektované.

Inšpiráciou by mohla byť rozsiahla štúdia vypracovaná pod vedením profesora a bývalého editora týždenníka Die Zeit Michaela Hallera, ktorá preukázala, že seriózne nemecké denníky informovali príliš jednostranne – a teda neobjektívne – o utečeneckej a migračnej kríze. Každý, kto si váži princíp férovosti a záleží mu na posilňovaní demokracie, by mal takúto štúdiu privítať a rešpektovať jej zistenia. Nech už budú akékoľvek.

Úlohou médií je okrem iného vyzývať na skladanie účtov. Pokiaľ majú mať médiá u ľudí úctu a dôveru, musia byť aj ony ochotné stať sa predmetom skúmania a pozitívne reagovať na možnú, legitímnu kritiku. A to najmä v časoch, keď sa súčasťou slovnej zásoby stal nový termín – „fake news“.

Častou kritikou diskutovaných médií je, že používajú voči cirkvi dvojitý meter. Ak sa táto domnienka na základe analýzy potvrdí, bude to z pohľadu žurnalistickej etiky problém, no zároveň to môže byť pre cirkev aj skryté požehnanie. Ide o jeden z mnohých paradoxov života.

Ak je napríklad téma sexuálneho zneužívania v cirkvi pod väčším drobnohľadom médií ako rovnaký problém v iných kontextoch, z pohľadu kresťanskej etiky robia médiá cirkvi službu, pretože jej pomáhajú približovať sa k ideálom, ktoré hlása. Bolo by zaslepené obviňovať médiá za to, že prinášajú správy o problémoch, ktoré si cirkvi samy spôsobili.

Dobrým príkladom takej nezamýšľanej služby boli vážne odhalenia reportérov denníka Boston Globe v roku 2002, ktoré napriek vzniknutým morálnym a materiálnym škodám v konečnom dôsledku (nielen) konkrétnej cirkvi pomohli. V takých a podobných prípadov by mali cirkvi a jej veriaci prinajmenšom tolerovať nielen používanie dvojitého metra, ale aj notorického dvojitého kilometra.

Diletantská, predpojatá či dokonca zlomyseľná kritika však službou nie je. Ani pre cirkev, ani pre verejnosť, ani pre demokraciu a ani pre spravodlivosť. Taká kritika by v serióznych médiách nemala mať miesto.