Československo: výzvy a poučenia

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

I.

Česi zasvätili celý rok 100. výročiu vzniku štátu, a to aj v Bruseli. Mal som to privilégium rečniť (spolu s predsedom českého parlamentu Radekom Vondráčkom) hneď v januári na otvorení roka osláv v Českom centre kúsok od Európskeho parlamentu. Obaja veľvyslanci – slovenský, pán Javorčík, a český, pán Zajíček – oboznámili početné auditórium o tesnej spolupráci oboch krajín v rámci EÚ a potom sme si pozreli film Masaryk. Typicky česky jednoduché, ale obsažné.

Diskusia o Československu prebiehala v oboch štátoch počas celého roka, no my na Slovensku sme hodnoteniam venovali predovšetkým október. Diskusia sa však viedla v celkom tradičnom duchu: čo ČSR priniesla komu; aké boli vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi, ale aj medzi Čechmi a Nemcami; aká bola geopolitika štátu; aké jeho úspechy a zlyhania; čo viedlo k jeho rozpadu. A prirodzene osobné nostalgie – predovšetkým tých, ktorí rozdelenie štátu pokladali za stratu svojej vlasti a aj širšieho kultúrneho rozmeru.

Keďže sa nám však s Čechmi dobre spolupracuje aj v rámci EÚ a aj na bilaterálnej úrovni, zaznamenal som akési uspokojenie na oboch stranách rieky Moravy, ako aj v oboch táboroch – tých, čo boli za, i tých proti rozdeleniu. Samozrejme, nemám na mysli polemiky okolo aktuálnej politickej situácie v oboch krajinách, kto je viac v mainstreame „liberálnej demokracie“ a kto sa viac nakláňa k orbánovským vykoľajeniam… Nie, mám na mysli trochu zásadnejšie otázky: Na akých ideách, princípoch stál československý štát aj spoločnosť? Ktoré sú nosné a ktoré negatívne? A ako práve z nich vyvierali úspechy aj zlyhania – a nielen z nejakých subjektívnych chýb politikov alebo mocenských konštelácií, ako sa často vyhovárajú tak Slováci, ako aj Česi.

A tak aj na už spomínanej otváracej konferencii som sa venoval práve týmto ideám. Za nosnú považujem predovšetkým republikanizmus, založený na splynutí dvoch tradícií: tej domácej antimonarchistickej a tej, ktorá prichádza z francúzskej a americkej revolúcie. Antimonarchizmus nie je samozrejmosťou, stačí si pripomenúť, že až do roku 1916 (do ruských neúspechov na fronte) prevládal v českej koncepcii model síce spoločného štátu Čechov a Slovákov alebo širšie ako Slovanské štátne združenie, ale pod Romanovským cárskym patronátom; rovnako ako pri maločeskom, lojalistickom riešení nadväzujúcom na svätováclavskú tradíciu sa počítalo s korunováciou Karola I. Habsburga za českého kráľa.

Tieto tendencie neboli menšinové. (A to ani v širšom okolí, spomeňme si len na maďarské čakanie na posledného Habsburga z Madeiry…)

Práve v tomto svetle je republikanizmus nosnou ideou, tá však obsahuje dve zmeny, ktoré by sme v súvislosti s históriou oboch národov mohli nazvať paradigmatickými: s antimonarchizmom sa neoddeliteľne spája definitívny zápas so šlachtictvom, a teda systémom založeným na privilégiách (medzi prvé akty nového štátu bude patriť zrušenie majetkov aj titulov šľachty…). A druhý paradigmatický moment je antiklerikalizmus: ten, ktorý historicky nahradí svätováclavskú tradíciu husitskou a civilnou, zruší autoritu a privilégiá cirkvi vo všetkých oblastiach štátu a Masaryk to povie priamo: „Katolícky štát a parlamentarizmus je contradictio in adjecto“. To slávne demokratické usporiadanie je možné len na týchto dvoch zásadných pohyboch v politickom myslení. (Predovšetkým Maďarsko a Poľsko nemajú od počiatku tieto atribúty: má ich iba Rakúsko, lebo i v ňom transformáciu z monarchie na republiku uskutočňujú liberáli a sociálni demokrati).

V slovenskom pohybe nepochybne dominantnú rolu hrá vymanenie sa z uhorského rámca a jedinou cestou je spojenie s Čechmi. To definitívne fixujú už požiadavky z prvomájového Liptovského Mikuláša 1918 a potom aj Martinská deklarácia. V tom sú konzervatívci, klerikáli a sociálni demokrati zajedno. Ale vedome sa s republikanizmom s jeho demokratizmom a civilitou stotožňuje iba slovenská sociálna demokracia pod vedením Emanuela Lehockého. Tohto zabudnutého muža, ktorý mal však hádam rozhodujúci vplyv na to, že sa Martinská deklarácia stotožňuje s čechoslováctvom, a tým aj plne s demokratizmom v Masarykovskom zmysle.

Ibaže v stredoeurópskom priestore nemala do dôsledkov dovedená idea civility a demokratizmu šancu. Okolité štáty sa samy chápu ako národné, aj ČSR chce byť národným štátom, a tak koncepcia, ktorú by som nazval „organická“, prevládla: Bolzánovská mravno-politická koncepcia národa prehrala, vyhrala Palackého koncepcia rečová, doplnená dobovým dominantným organicizmom. Národ pochopený a pestovaný ako etnicko-organické teleso, zjednotené spoločným pôvodom a rečou je to, čo vytvorilo základ tak čechoslovakizmu, ako aj klérofašizmu.

Tento organicizmus (často chápaný priam biologicky, prírodne) zmenil občianske čechoslováctvo na štátom sankcionovaný etnický čechoslovakizmus, ktorý sa stal základom československého nacionalizmu. (Áno, tomuto javu venujú historici pramalú pozornosť, ale určoval históriu krajiny v dominantnej miere počas celých 70. rokov).

A tak Beneš, ako aj hlasisti vedome stáli na tomto koncepte organického národa, tentokrát československého. A rovnako organistická je slovenská koncepcia práve od toho momentu, keď dominanciu po sociálnych demokratoch získava v národných otázkach klerikálna ľudová strana. Od Hlinku cez Tuku, Tisa až po Polakoviča… Národ je tu organická, až biologická danosť od dávnoveku a duchovnú náplň mu vtláča viera, samozrejme katolícka. Tak je národ spojený aj s Bohom. (A Boh tu prestal mať hodnotu sám osebe, zostúpil z piedestálu univerzálneho Dobra, aby posvätil národ – samozrejme ten náš –  osobitosťou a géniom národa, ktorý ho dvíha nad národy iné. To už nie je Boh viazaný univerzálne na dušu človeka, nie, je to Boh spojený s temnou dušou národa a je Bohom, len pokiaľ je v tomto spojení).

II.

Tento boj dvoch organicky poňatých národov, československého a slovenského, spôsobil nedotvorenosť českého národa a dotváranie slovenského národa v rámcoch temného národného klerikalizmu, alebo ako sa bol raz vyjadril Rúfus, že sme cestu k národnej svojbytnosti mali vždy poznamenanú regresom…

Áno, Česi paradoxne ústavným čechoslovakizmom uzavreli priestor priamej politickej konštitúcie slovenského národa, ale zabezpečením priestoru pre jeho faktickú existenciu a rozvoj jeho atribútov (jazyk, školstvo, administratíva, fixné hranice a územné formy správy) spustili nezastaviteľný emancipačný proces: ten vo svojich dôsledkoch vyústil do autonómie, potom do slovenského štátu, o ďalších 25 rokov k federácii a o štvrťstoročie do samostatnej Slovenskej republiky.

Paradoxom je práve asymetria tohto procesu: tá plodí onú špecifickú formu českého nacionalizmu, čechoslovakizmus, aj politicky: Dovnútra nadobúda podobu politického unitarizmu (ako protiklad autonomizmu) zabezpečujúcemu väčšinu voči menšine nemeckej a maďarskej. Nepochybne nie kvôli menšinám samotným. Ale kvôli vonkajšej geopolitike. V nej boli menšiny vždy nástrojom pokusov o hegemóniu alebo revizionizmus „materského“ národa. Tu je tá tragicko-sentimentálna podstata úvahy Laca Szigetiho o jeho rodinno-kultúrnom príbehu, v jeho fenomenológii nenaplneného národno-kultúrneho bytia ako menšiny. Szigeti vystihuje prežívanie, intuíciu, konceptualizáciu a napokon osudovú neprekonateľnosť potreby národnej príslušnosti napriek všetkému. Čo však neberie do úvahy (ale taký cieľ si asi ani nedáva…), že sklamanie jeho rodičov je presne obrazom bezvýchodiskovosti geopolitického usporiadania. To všetko, čo Československo nesplnilo v snoch a nádejach československých Maďarov, ale aj Nemcov, bolo dôsledkom geopolitickej hry, teda permanentne možnej vojny, ktorú hralo práve Maďarsko a Nemecko. „Mentálny labyrint nenávisti voči cudzím,“ ako Szigeti charakterizuje stav v stredoeurópskom priestore, je len psychickou odvodeninou tejto geopolitiky – a to rovnako všade na svete.

A teraz ten podstatný paradox českých dejín. Pre túto obranu voči národno-geopolitickému systému, či okoliu, nedotvorili Česi seba ako národ. Česi nemali vlastné české národno-politické inštitúcie, mali a stotožnili sa, v podstate až do konca, len s československými. Národné české inštitúcie si formovali výlučne pod slovenským tlakom, stelesneným v slovenských požiadavkách na symetriu. (Počas Nežnej revolúcie som viedol delegáciu SNR na rokovania s ČNR v Prahe o nových štátnych symboloch a bola to priam príznačná diskusia: pri slovenskom symbole, ako sa vyhnúť dvojkrížu, ktorý by bol kópiou toho zo slovenského štátu, a na českej strane, aký má mať ten český lev vlastne chvost, aby sa nepodobal na iných levov takých častých v štátnych symboloch iných štátov).

Áno, ten paradox je úžasný, slovenský emancipačný proces donútil a dotvoril českú politickú štruktúru ako českú, zbavil ju československej ilúzie. Nezabudnime, ešte raz, že „česká identita“ je historicky pomerne nový pojem a určenie: od maločeského historického konceptu pod habsburskou korunou a čechoslovanského určenia pod romanovskou korunou bolo šľachtickým modelom s identitou poddanstva; potom moderný koncept, ale ako identita československá pod záštitou Francúzska; socialistický čechoslovakizmus (ktorého obeťou boli nielen slovenskí „buržoázni nacionalisti“, ale aj veľká časť národného kléru…) pod záštitou Moskvy a potom pod priamou okupáciou. Federalizmus Čechom absolútne nevyhovoval. Počas normalizácie ho vlastne úplne ochrnuli a keď po Nežnej revolúcii mohol získať všestranné naplnenie, vyrukoval Václav Klaus, český premiér s konceptom funkčnej federácie, konceptom, ktorý fakticky znamenal znovunastolenie pražskej dominancie.

Klaus skutočne prebudil český nacionalizmus v jeho českej – teda nečechoslovakistickej – podobe. Po voľbách, niekedy v júni 1992 som navštívil prezidenta Václava Havla (s Lubom Bystrickým) s podnetom spustiť iniciatívu na modernú formu federalizmu ako odpoveď na Klausov a Mečiarov nacionalizmus: Havel odmietol so slovami, že Klaus to nebude nikdy akceptovať a Klaus je víťazom volieb. A celkom jednoznačne mi naznačil, že Klausovu ponuku na českého prezidenta prijme. Tak sa spojil vonkajší slovenský tlak na nové štátoprávne usporiadanie s českým nacionalizmom, tentokrát tiež založeným na idei národnej výlučnosti, ale nie saturovanej Bohom, ale Klausovým presvedčením o „genialite“ jeho  ekonomickej reformy. Tá mala byť pridanou hodnotou českej národnej existencie a modelom pre ostatných. (V tejto národnej spupnosti Klaus pokračuje veselo až tragikomicky podnes: Klaus uvažuje v kategóriách národnej geopolitiky. Je národohospodár. Nevybočuje z národného rámca. Preto je dnes na úrovni amerického fašistu Bannona, nemeckej rasovo-nacionalistickej AfD…)

III.

Storočnica hodnotení Česko-Slovenska je dnes neodmysliteľná od Európskej únie. Súštátia, ktoré stelesňuje republikánske princípy, civilitu, antiklerikalizmus, vládu zákona. A mier! Ako poučenie z hrôz druhej svetovej vojny. Ako výsledok mementa, že sa to už viac opakovať nesmie a nemôže. Ale to nie je iba a predovšetkým o dobrej vôli, o mravnom vzopätí… Málo si uvedomujeme, že je to obrovské úsilie prekonať práve onú národnú geopolitiku; mier ako prípravu na vojnu – ten modus štátneho bytia, ktorý vždy smeroval k vojne a mier bol len prípravou, mobilizáciou sily na budúci vojenský konflikt.

Trvalý mier znamená prekonať práve onú geopolitiku dovnútra, medzi všetkými štátmi Únie. Aby to nezostala iba utópia, podobná tej česko-slovenskej, je potrebné prekonať národno-etnickú identitu: ale to nejde jej potlačením. Jediný spôsob je jej rozšírenie: o identitu európsku, o európske občianstvo. Fixované ústavne.

Pokojne môžem byť Pezinčan, Záhorák, Slovák a Európan. S plným vedomím, že práve európanstvo mi môže definitívne garantovať, že ma nikto o moje pezinčanstvo, záhoráctvo či slovenskosť nemôže násilne obrať. Že sa B-akcia, pogrom, vysídľovanie, zbavovanie občianstva, územný revizionizmus a iné dôsledky geopolitiky už nezopakujú. Lenže k tomu musím sám chcieť byť Euroobčanom, sám v sebe prekonávať výlučnú národno-kultúrnu určenosť: prekonávať rozširovaním tak svojej kultúrnej, ako aj politickej identity. Ale aj jazykovej. Európska únia existenčne potrebuje mať spoločný jazyk, tú univerzalitu, ktorá vie spájať občanov nad ich etnicko-jazykovým predurčením. To platí aj pre menšiny: dnes majú šancu vstúpiť do európskej civility a novej jazykovo-kultúrnej reality. Tej, ktorá ich vymaňuje z etnicko-štátneho predurčenia ako menšiny. Na európskej úrovni prestávajú byť menšinou, lebo v nej je každý národ menšinou. Bi- alebo trilingválnosť je občiansko-kultúrnym predpokladom definitívneho prekonania tej formy národného sebaurčenia, ktorá plodí geopolitiku, vojnu, strach z cudzieho, skupinový egoizmus… Neviem, či to dokážeme, ale za úsilie to stojí. Aby sa pôvodná idea, na ktorej vznikala pred 100 rokmi slovensko-česká štátnosť, napokon naplnila.