Obrazy z bežného života nevyhnutných neviditeľných

Pomenovanie „hrdinovia“ z titulu reportážnej knihy Saše Uhlovej Hrdinové kapitalistické práce (Grada) nie je ani zďaleka prehnané. Naopak. V niektorých situáciách sa skôr zdá, že jazyk tu naráža na svoje limity, na nedostatok silných slov.

Saša Uhlová sa o ľudí v ťažkých a slabo platených zamestnaniach zaujíma dlhodobo. Keď sa ich však pýtala, či môže o ich príbehoch napísať do médií, či ich môže citovať, odpoveďou bolo rozhodné nie. Pretože strach. Pretože obavy z možných následkov. Zo šikany. Zo straty zamestnania, a teda často aj jediného zdroja obživy.

Rozhodla sa teda, že všetko to, o čom jej ľudia rozprávali, si vyskúša na vlastnej koži. Vďaka grantu Nadačního fondu nezávislé žurnalistiky sa mohla niekoľko mesiacov venovať prácam, ktoré zapadali do konceptu jej projektu. Práčovňa v motolskej nemocnici, hydináreň, pokladníčka v supermarkete, triediareň odpadu a ďalšie. Výsledky svojej práce najskôr publikovala na pokračovanie v online denníku Alarm, neskôr mal premiéru aj dokumentárny film v réžii Apoleny Rychlíkovej Hranice práce a napokon vyšla aj Uhlovej reportážna kniha Hrdinové kapitalistické práce.

Toto nie sú „zvarky“

Premiér malej stredoeurópskej krajinky odchádza na nočnú zmenu, aby počas ôsmich hodín vyrobil 497 plastových zvarkov – súčiastok pre automobilový priemysel. Chcel tým „prejaviť solidaritu“ ľuďom, ktorí musia pracovať v noci, no v skutočnosti to bol len trápny výsmech, pretože hneď ako mu „padla“, si navliekol svoje vesmírne hodinky a odišiel o niekoľko desiatok poschodí vyššie. Presne takto sa pravda zistiť nedá.

(Na margo nočnej práce píše Saša Uhlová: „Proč se v noci vyrábějí třeba auta? Pásy, které jde jednoduše zastavit, běží pořád pro větší zisk. Noční práce je pochopitelná u zdravotníků, řidičů nebo sklářů, kde je rozpálená tavicí pec a nejde ji jen tak vypnout. Ale všude tam, kde to vypnout jde a není nutné, aby to bylo nonstop, je to jen totální neúcta ke zdraví a životům zaměstnanců.“)

Saša Uhlová hľadá pravdu na vlastné oči a na vlastnej koži. Vstáva pred piatou, aby stihla nastúpiť do práce v motolskej práčovni, cestuje do Vodňan a prespáva v ošumelej ubytovni, aby mohla pracovať pri páse miestnej Babišovej hydinárne. A celý čas ju zaujímajú predovšetkým ľudia a ich mikropríbehy, celý čas rozmýšľa, či by sa to celé nedalo robiť nejako inak.

Šesť zamestnaní, ktoré vystriedala medzi februárom a júlom 2017, sa od seba výrazne odlišuje, no ľahko nájdeme aj viacero spoločných znakov – slabý plat, náročná práca, nerovnosť v ohodnotení, časté porušovanie Zákonníka práce.

Iný vesmír

Na svet, ktorý pred nami otvára Uhlová, sa nepozerá ľahko. Vidíme totiž ľudí, pre ktorých je práca, nad ktorou by väčšina z nás len mávla rukou a ohrnula nos, jednou z posledných možností, ako sa uživiť. Vidíme ľudí, ktorí zo svojich platov odkrajujú značnú časť pre exekútorov, hoci situácia do tejto krajnosti nedošla vždy len ich vlastnou vinou. Vidíme tých ľudí a už vieme, že otázka „Prečo nejdú pracovať inde?“ je nemiestna a nevhodná. Vidíme ľudí, ktorí v nezastaviteľnom kolotoči práca – rodina – spánok nemajú čas premýšľať o tom, koho voliť, a tak sa v tejto sfére života často vôbec neangažujú. (Po rozhovore s podnikovým lekárom v Ostrave: „Několik měsíců jsem takovou argumentaci neslyšela. Je to blaho nebýt připojená a stýkat se jen s lidmi, kteří nemají čas a energii brousit si své názory na internetu.“)

Uhlovej knihu treba oceniť z mnohých dôvodov. Poukazuje na nespravodlivosť, na široko roztvorené nožnice medzi strednou a nižšou vrstvou a ukazuje nám, že nielen v bývalých za­oceánskych kolóniách môžeme nájsť ľudí žijúcich v inom, pre nás nepochopiteľnom vesmíre. Sú tu. Medzi nami. Nestretávame sa s nimi, pretože na autobusových zastávkach stoja zväčša dve – tri hodiny pred nami, prípadne odchádzajú do práce v čase, keď sme už dávno doma.

Uhlová im dáva mená a tváre. Hovorí – je tu aj iný svet, ktorý stojí na začiatku či na konci našich potrubí. Otočíme kohútik a máme pitnú vodu. Stlačíme tlačidlo a všetko nepotrebné odíde. To nie je samozrejmosť. Niekto nad tým celý čas bdie. Niekto stojí aj na začiatku nášho oblečenia, niekto sa stará o to, aby sme mali čo uvariť na obed. A často za to nie je náležite odmenený.

Keď si to uvedomíme, urobíme len prvý krok. Solidarita má aj iné podoby. Spoločenské vrstvy sú však od seba čoraz oddelenejšie, a to je strašidelné.

Každodenný chlebík

Čo všetko zažila Saša Uhlová vo svojich zamestnaniach? V motolskej práčovni si uvedomila, že ľudia zamestnaní cez agentúru sú platení horšie ako kmeňoví zamestnanci. V hydinárni Vodňany zažila šikanu i bezmocnosť, keď okamžite naskočila do pracovného procesu a všetko sa musela učiť za behu od prvého dňa (táto situácia sa opakovala viackrát aj na iných pozíciách). A chlad. Hluk. Stres.

V pokladni obchodného reťazca Albert pochopila, že veľká väčšina ľudí, ktorí sa mihli pri jej kase, boli milí a veľmi príjemní, no stále je tu promile protivných, ktorí druhými ľuďmi pohŕdajú. A že sedieť alebo stáť šesť hodín pri pokladni bez možnosti napiť sa či odbehnúť si na toaletu je vrcholne neľudské. (Myslite na to, keď nabudúce budete čakať v dlhom rade na pokladňu, pretože táto kniha nie je len kritikou „tých hore“, ale aj obrazom z bežného života nevyhnutných neviditeľných.)

To, že sa zamestnala pod iným menom a v podstate aj v prestrojení, jej dalo možnosť vidieť neviditeľný svet výrobných hál z celkom iného uhla, ako ho vidia vždy vopred ohlásení inšpektori práce. (A pýta sa, či by takáto forma inšpekcie nebola vhodnejšia.)

A ako je možné, že v čase, keď Česko (ale aj Slovensko) ekonomicky rastie, tak ako ešte nikdy, obyčajní radoví zamestnanci to nemajú šancu pocítiť?

Sto rokov od zavedenia osemhodinového pracovného času a viac ako štyridsať rokov od prijatia Equal Pay Act, ktorý mal zabezpečiť rovnakú mzdu za rovnakú prácu bez ohľadu na pohlavie, naráža Uhlová na to, že ani v roku 2017 si tieto skutočnosti ešte mnohí nevšimli. Nadčasy sú často povinné, angažovanosť v odboroch sa neraz skryto trestá a človek pretrpí aj tie najhoršie pracovné podmienky, lebo na konci mesiaca dostane aspoň nejakú výplatu.

Právnik Jakub Tomšej hovorí v rozhovore, ktorý je súčasťou knihy, že by si veľmi prial, aby ľudia našli odvahu ozvať sa, pretože len tak sa veci môžu začať meniť k lepšiemu. „Když si to představím, je to sci-fi,“ hovorí na to Saša Uhlová.

Buďte radi, že máte prácu!

„Mám pocit, že jsem tomu projektu nedala zdaleka tolik, kolik jsem mohla. Zároveň mám pocit, že jsem strašně ošidila svou rodinu. Že jsem na všech frontách selhala. Asi ani nemá smysl, abych něco dál psala,“ píše na konci knihy Hrdinové kapitalistické práce po skúsenostiach so šiestimi ťažkými zamestnaniami Saša Uhlová. A práve to veľmi dobre ilustruje, aká je jej kniha osobná a úprimná, nakoľko sa do nej vložila (a rovnako aj do pracovných pozícií, ktorými si prešla a ktoré opísala).

Ktovie, či takýto text môže niečo zmeniť. Možno pohne citlivým čitateľom, možno pootvorí oči tým, ktorí pokladajú nočnú prácu či prácu cez sviatky a víkendy za niečo normálne a samozrejmé („A skutečnost, že zaměstnanci jsou rádi, protože si aspoň vydělají, je k pláči. Vydělat by si měli normálnou prací.“). Predstava, že sa razom zmenia platové a pracovné podmienky naprieč Českom a Slovenskom, však patrí skôr medzi tie naivné. Ale je to dôležitý krok. Pre zamestnancov, pre tých, ktorí sa len z diaľky prizerajú. A raz možno aj pre zamestnávateľov.

Zatiaľ však ako motto platí nápis na záchodových dverách v triediarni odpadu: „Buďte rádi, že máte práci!“