Denník N

Každý má na výber byť hrdinom, zločincom alebo sa snažiť prežiť

Leopold Prepelica v roku 1945 odovzdáva doklady obetí holokaustu. Foto - ŽKM
Leopold Prepelica v roku 1945 odovzdáva doklady obetí holokaustu. Foto – ŽKM

V Petržalke počas vojny zabili stovky ľudí, v celej štvrti tieto zločiny nepripomína takmer nič.

Keď sme sa presťahovali do nového bytu, našli sme na povale čudné priečky, rôzne malé miestnosti a dvojité steny. Všetko sme zbúrali a vybudovali sme tam dve detské izby. Na mieste, kde mal izbu môj brat, sme našli poklad. Pod podlahou bola kopa ilegálnych novín z druhej svetovej vojny. Začali sme sa pýtať starších susedov, čo sa tam mohlo stať. Povedala nám to najstaršia susedka.

Bývala tam rodina s tromi deťmi. Otec na povale ukrýval židovské rodiny. Prišiel deň, keď ich waffen SS chytili, otca poslali do pracovného tábora a židovskú rodinu do Birkenau. Otca zázrakom prepustili a vrátil sa domov.

Povedal si: „Keď ma už raz chytili a pustili, musia si myslieť, že už nikdy neurobím nič zlé.“ Opäť začal schovávať ľudí, no ku koncu vojny ho znova prichytili. Tentoraz to neprežila ani „domáca rodina“. Susedka mala stále slzy v očiach, keď nám rozprávala, ako „prišli v noci a to ryšavé dievčatko plakalo na schodoch“. Nikdy sa nevrátili.

Vždy 4. mája je v Holandsku pietne dvojminútové ticho, keď rozmýšľam nad tým, čo by sme urobili my. Či by naša rodina počas vojny aj za cenu svojich životov kŕmila a schovávala ohrozených. Osud tej rodiny sa pre nás stal symbolom toho, že každý má v živote na výber byť hrdinom, zločincom alebo jednoducho sa snažiť prežiť. Bez toho, aby sme našli tento poklad, by sme sa o tom príbehu nedozvedeli.

Petržalke dnes. Na týchto miestach počas vojny vraždili Židov. Foto - Illah van Oijen
Petržalka dnes. Na týchto miestach počas vojny vraždili Židov. Foto – Illah van Oijen

Posledné tri mesiace som pracovala na projekte pre Židovské komunitné múzeum v Bratislave. Urobila som sériu fotografií miest v Petržalke, ktoré hrali rolu vo veľmi neznámom príbehu. Príbehu o tom, ako 1700 židovských mužov z Budapešti koncom vojny umiestnili do pracovného tábora Engerau. Bývali v stajniach, senníkoch či fabrikách. Raz denne dostali 330 gramov chleba v Semperit werke (dnešný Matador) a pracovali na takzvanom Sudostwall.

Tých, ktorí boli prislabí na prácu, nechali skapať alebo rovno zastrelili. Za tých pár mesiacov pochoval miestny hrobár Leopold Prepelica do 500 ľudí v rôznych masových hroboch po Petržalke. Keď som tak chodila s foťákom, bolo až surrealistické, že nikde nie je ani zmienka o vtedajších udalostiach. Akoby celá história so starou Petržalkou zmizla, nezostala po nej ani stopa.

Po vojne sa na Slovensku vôbec neriešili vojnové súdy v Rakúsku, kde sa rozhodovalo o životoch vojnových zločincov z tábora Engerau. Až pri vyšetrovaní Štátnej komisie po vojne, keď zistili, že pán Prepelica ukryl v debničke od munície zakopanej v kope hnoja doklady a osobné fotky viac ako 50 ľudí. Riskoval svoj život pre poklad, vďaka ktorému vrátil tvár a ľudskosť tým ľuďom, ktorých príbeh vie ďalej rozprávať.

Židovskom komunitnom múzeu na Heydukovej sa 26. mája otvorí výstava Engerau – iný príbeh Petržalky.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie