Svet, ktorý vytvoril George H. W. Bush

Pracoval som pre štyroch amerických prezidentov – pre demokratov aj republikánov – a možno najdôležitejšia vec, ktorú som počas svojho pôsobenia v ich administratívach zistil, je to, ako málo z toho, čo nazývame dejinami, je výsledkom nevyhnutnosti. To, čo sa udeje v tomto svete, je výsledkom toho, čo sa ľudia rozhodnú urobiť alebo neurobiť zoči-voči rôznym výzvam a možnostiam.

Štyridsiaty prvý americký prezident George H. W. Bush bol v čase svojho pôsobenia v úrade postavený pred také výzvy a možnosti, ktoré nie sú bežné ani pre mnohých iných držiteľov tohto úradu. A to, ako sa s nimi vyrovnal, je jednoznačné: svoju krajinu i svet zanechal v značne lepšom stave, než v akom ich našiel.

Vyhral, no neponížil Rusov

Pre Busha a často aj priamo s ním som robil celé štyri roky, čo zastával úrad. Bol som členom Rady pre národnú bezpečnosť zodpovedným za dohľad nad vývojom a realizáciou politiky na Blízkom východe, v Perzskom zálive, Afganistane, Indii a v Pakistane. A podieľal som sa aj na mnohých iných politických rozhodnutiach.

Bush bol milý, slušný, férový, otvorený, premýšľavý, skromný, principiálny, lojálny a bez predsudkov. Vážil si verejnú službu a sám seba videl len ako posledného v dlhej línii amerických prezidentov, ako ďalšieho dočasného obyvateľa Oválnej pracovne a ako strážcu americkej demokracie.

V zahraničnej politike dosiahol mnoho významných úspechov, najmä ukončenie studenej vojny. Samozrejme, to, že sa tento konflikt skončil, bolo výsledkom štyroch desaťročí koncentrovanej západnej snahy v každom kúte sveta, bol to výsledok porážky Sovietov v Afganistane, hlbokých nedostatkov sovietskeho systému a slov a činov Michaila Gorbačova. Lenže nič z toho neznamenalo, že studená vojna bola predurčená k tomu, aby sa skončila rýchlo a mierumilovne.

Podarilo sa to aj preto, lebo Bush chápal problémy, s ktorými zápasili Gorbačov a jeho nástupca Boris Jeľcin, a vyhýbal sa tomu, aby ich dostal do ťažkej situácie alebo ich ponižoval. Dával si veľký pozor, aby neskĺzol k triumfalistickej rétorike. Za túto zdržanlivosť ho mnohí kritizovali, ale práve vďaka nej dokázal zabrániť vzostupu takého druhu nacionalistickej reakcie, ktorú vidíme v súčasnom Rusku.

Takisto dostal to, čo chcel. Nikto by si nemal zamieňať prezidentovu opatrnosť s bojazlivosťou. Prekonal neochotu a občas aj výhrady mnohých vtedajších európskych politikov a podporil znovuzjednotenie Nemecka a prijatie jeho bývalej východnej časti do NATO. V tom bola jeho štátnická veľkosť.

Nestal sa rukojemníkom udalostí

Bushovým druhým veľkým zahraničnopolitickým úspechom bola vojna v Zálive. Inváziu a dobytie Kuvajtu, k čomu sa odhodlal Saddám Husajn, považoval za hrozbu nielen pre dodávky ropy, ale aj pre vynárajúci sa post-studenovojnový svet. Bush sa bál, že ak by na tento vojnový čin neodpovedal, vytvorilo by to ďalší zmätok.

V čase tejto krízy deklaroval, že Husajnova agresia nemôže zostať bez odpovede. Preto dal dokopy bezprecedentnú medzinárodnú koalíciu, ktorá sa postavila za sankcie a hrozbu silou, poslal cez pol sveta pol milióna amerických vojakov, ktorí sa spojili so stovkami tisícov vojakov z iných krajín. Keď sa ukázalo, že diplomatické úsilie nedokáže dosiahnuť úplné a bezpodmienečne iracké stiahnutie sa z Kuvajtu, oslobodil túto krajinu počas niekoľkých týždňov, a to tak, že si to vyžiadalo pozoruhodne malý počet obetí na strane koalície. Bol to učebnicový príklad toho, ako môže fungovať multilateralizmus.

Stojí za to poukázať aj na dve iné veci. Po prvé, Kongres nebol naklonený predstave, aby Amerika niečo robila so Saddámovou agresiou. Hlasovanie v Senáte, ktoré malo odobriť vojenskú akciu, sa takmer skončilo Bushovým neúspechom. Ale prezident bol pripravený nariadiť operáciu Púštna búrka dokonca aj bez súhlasu Kongresu, pretože už mal na svojej strane medzinárodné právo, ako aj Bezpečnostnú radu OSN. Taký bol odhodlaný a principiálny.

Po druhé, Bush odmietol, aby sa stal rukojemníkom okolností. Jeho cieľom bolo oslobodiť Kuvajt, nie Irak. Bol si plne vedomý toho, čo sa stalo