Denník N

Europoslankyňa Jana Žitňanská: Tento rok ma naučil, že si nemôžem robiť plány

foto N – Vladimír Šimíček
foto N – Vladimír Šimíček

Na smrť blízkeho sa nedá pripraviť, hovorí politička Jana Žitňanská, ktorej tento rok zomrel manžel, novinár Robert Žitňanský. Majú spolu tri deti.

Keď vo februári zavraždili Jána Kuciaka, starali ste sa už niekoľko mesiacov o svojho manžela Roba, ktorý bol v kóme. Stihli ste to v tej situácii vnímať?

Bolo to v čase, keď som, žiaľ, ochorela aj ja a skončila som na áre na respiračnom prístroji. Realitu som vnímala posunuto a veľmi dlho mi nedochádzalo, čo sa vlastne stalo. S Robom sme obaja boli novinári a pamätala som si ešte z minulosti, ako čelili rôznym útokom, či už Eugen Korda, alebo aj Peter Tóth. Ale nikdy sa neprekročila čiara, že by došlo k vražde. Bolo to neuveriteľné a neuchopiteľné. Aj pod vplyvom svojej vtedajšej choroby a aj Robovho stavu som to dokázala len ťažko vstrebať a pochopiť. Dodnes je to niečo, čo sa mi zdá absurdné. Nemalo sa to stať.

Ako vraždu vnímali vaši kolegovia europoslanci v Bruseli?

Prišlo to krátko po tom, čo bola zavraždená maltská novinárka Daphne Galiziová. Prvý prípad bol veľkým šokom, ale aj pri Jánovi Kuciakovi boli kolegovia zdesení. Veľa sme sa o tom rozprávali, pýtali sa ma, ako je to možné. Na plenárnych schôdzach sme zvyknutí riešiť ohrozenie novinárov v Turecku alebo v iných štátoch sveta, ale zrazu sme to pocítili vnútri Európskej únie a bolo to pre nich nepochopiteľné.

Dva mesiace po vražde Kuciaka zomrel váš manžel. Kým Kuciakova vražda bola nečakaným šokom, Robo bol v zlom stave dlhšie. Dá sa na to pripraviť?

Na smrť blízkeho sa neviete pripraviť nikdy, napriek tomu, že Robov stav bol vážny. Bol v kóme presne deväť mesiacov. Stále existovala nejaká nádej, hoci sa každým dňom zmenšovala. Napriek tomu, že príznaky neboli priaznivé, rôzne vyšetrenia ukazovali, že mozog nebol až taký poškodený, preto sme stále dúfali.

Robo bol už predtým blízko smrti, mal nádor na mozgu, z ktorého sa zázrakom dostal. Potom ho zrazilo auto v Bruseli. Ako sa stala tá nehoda?

Bolo to na priechode pre chodcov neďaleko miesta, kde sme bývali. Bola som vtedy v Štrasburgu, Robo išiel na prechádzku so psom. Narazilo doňho auto, ktoré z miesta činu ušlo.

Chytili neskôr páchateľa?

Nie. Ušiel. Robove zranenia nevyzerali až také vážne a najprv si ho v nemocnici nechali hlavne na pozorovaní práve preto, že rok predtým absolvoval náročnú operáciu, ktorú podľa lekárov nemal prežiť. Potom sa jeho zdravotný stav v nemocnici začal zhoršovať, ale následne aj zlepšovať. Tým, že mal tracheostómiu, tak nemohol rozprávať, veľa mi písal. Začal už aj chodiť. Ale potom došlo ku komplikáciám, v dôsledku čoho upadol do kómy.

Vtedy ste prišli do nemocnice na Slovensko. Aká bola nemocnica v Bruseli?

Nemocnica v Belgicku nebola zlá, ale napriek tomu to dopadlo, ako to dopadlo. Chcem oceniť slovenských lekárov, ktorí sa následne snažili Robovi pomôcť, aj keď to už asi nebolo celkom možné. Myslím si, že u nás pracujú veľmi šikovní lekári a obetavé sestry. Ak som mala za celý čas ťažké srdce, tak skôr z konkrétnych situácií a možno viac z takej bezmocnosti, ale vo všeobecnosti ten rozdiel medzi našou nemocnicou a belgickou nebol zásadný.

Robo sa prvýkrát nechal operovať vo Viedni. Prečo?

Lebo na Slovensku všetci pacienti, ktorí podstúpili tento typ operácie, zomreli. Lekári mi rovno povedali, že s nádorom žiť nemôže a keď ho budú operovať, tak zomrie. Netrúfli si na to ani v Česku, preto sme začali hľadať riešenie v zahraničí a skončili sme vo Viedni. Napriek tomu, že aj tam boli lekári skeptickí a tvrdili, že ak by aj náhodou operáciu prežil, bude mať trvalé vážne postihnutie, Robo ma po desaťhodinovej operácii spoznal, rozprával a tri dni nato chodil.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie