Europoslankyňa Jana Žitňanská: Tento rok ma naučil, že si nemôžem robiť plány

Keď vo februári zavraždili Jána Kuciaka, starali ste sa už niekoľko mesiacov o svojho manžela Roba, ktorý bol v kóme. Stihli ste to v tej situácii vnímať?

Bolo to v čase, keď som, žiaľ, ochorela aj ja a skončila som na áre na respiračnom prístroji. Realitu som vnímala posunuto a veľmi dlho mi nedochádzalo, čo sa vlastne stalo. S Robom sme obaja boli novinári a pamätala som si ešte z minulosti, ako čelili rôznym útokom, či už Eugen Korda, alebo aj Peter Tóth. Ale nikdy sa neprekročila čiara, že by došlo k vražde. Bolo to neuveriteľné a neuchopiteľné. Aj pod vplyvom svojej vtedajšej choroby a aj Robovho stavu som to dokázala len ťažko vstrebať a pochopiť. Dodnes je to niečo, čo sa mi zdá absurdné. Nemalo sa to stať.

Ako vraždu vnímali vaši kolegovia europoslanci v Bruseli?

Prišlo to krátko po tom, čo bola zavraždená maltská novinárka Daphne Galiziová. Prvý prípad bol veľkým šokom, ale aj pri Jánovi Kuciakovi boli kolegovia zdesení. Veľa sme sa o tom rozprávali, pýtali sa ma, ako je to možné. Na plenárnych schôdzach sme zvyknutí riešiť ohrozenie novinárov v Turecku alebo v iných štátoch sveta, ale zrazu sme to pocítili vnútri Európskej únie a bolo to pre nich nepochopiteľné.

Dva mesiace po vražde Kuciaka zomrel váš manžel. Kým Kuciakova vražda bola nečakaným šokom, Robo bol v zlom stave dlhšie. Dá sa na to pripraviť?

Na smrť blízkeho sa neviete pripraviť nikdy, napriek tomu, že Robov stav bol vážny. Bol v kóme presne deväť mesiacov. Stále existovala nejaká nádej, hoci sa každým dňom zmenšovala. Napriek tomu, že príznaky neboli priaznivé, rôzne vyšetrenia ukazovali, že mozog nebol až taký poškodený, preto sme stále dúfali.

Robo bol už predtým blízko smrti, mal nádor na mozgu, z ktorého sa zázrakom dostal. Potom ho zrazilo auto v Bruseli. Ako sa stala tá nehoda?

Bolo to na priechode pre chodcov neďaleko miesta, kde sme bývali. Bola som vtedy v Štrasburgu, Robo išiel na prechádzku so psom. Narazilo doňho auto, ktoré z miesta činu ušlo.

Chytili neskôr páchateľa?

Nie. Ušiel. Robove zranenia nevyzerali až také vážne a najprv si ho v nemocnici nechali hlavne na pozorovaní práve preto, že rok predtým absolvoval náročnú operáciu, ktorú podľa lekárov nemal prežiť. Potom sa jeho zdravotný stav v nemocnici začal zhoršovať, ale následne aj zlepšovať. Tým, že mal tracheostómiu, tak nemohol rozprávať, veľa mi písal. Začal už aj chodiť. Ale potom došlo ku komplikáciám, v dôsledku čoho upadol do kómy.

Vtedy ste prišli do nemocnice na Slovensko. Aká bola nemocnica v Bruseli?

Nemocnica v Belgicku nebola zlá, ale napriek tomu to dopadlo, ako to dopadlo. Chcem oceniť slovenských lekárov, ktorí sa následne snažili Robovi pomôcť, aj keď to už asi nebolo celkom možné. Myslím si, že u nás pracujú veľmi šikovní lekári a obetavé sestry. Ak som mala za celý čas ťažké srdce, tak skôr z konkrétnych situácií a možno viac z takej bezmocnosti, ale vo všeobecnosti ten rozdiel medzi našou nemocnicou a belgickou nebol zásadný.

Robo sa prvýkrát nechal operovať vo Viedni. Prečo?

Lebo na Slovensku všetci pacienti, ktorí podstúpili tento typ operácie, zomreli. Lekári mi rovno povedali, že s nádorom žiť nemôže a keď ho budú operovať, tak zomrie. Netrúfli si na to ani v Česku, preto sme začali hľadať riešenie v zahraničí a skončili sme vo Viedni. Napriek tomu, že aj tam boli lekári skeptickí a tvrdili, že ak by aj náhodou operáciu prežil, bude mať trvalé vážne postihnutie, Robo ma po desaťhodinovej operácii spoznal, rozprával a tri dni nato chodil. Bol to fakt vymodlený zázrak. Čo som vtedy veľmi ocenila, bolo, že som s ním mohla byť celý čas na izbe. Keď sme boli v Belgicku, tiež som chodila za ním, ale tam bolo možné mať len dve 15-minútové návštevy za deň. Ja som ich pritom prosila, či nemôžem byť pri ňom viac aj preto, že nemohol hovoriť, ale nebolo mi to umožnené. Až potom, keď upadol do kómy, tak odrazu som tam mohla byť 24 hodín denne. Možno keby mi vtedy umožnili byť tam s ním viac, jeho celková rekonvalescencia by išla rýchlejšie a vyhli by sme sa tomu najhoršiemu.

Váš kamarát Daniel Lipšic zrazil na priechode človeka. Hovorili ste s ním o tom?

Takéto niečo sa môže stať každému z nás, akokoľvek si dáva pozor. Veľakrát sú aj chodci nepozorní, nemyslím si však, že to bol Robov prípad. Hnevalo ma, že páchateľ Robovej nehody ušiel. To sú okamihy, ktoré sú pre mňa nepochopiteľné. Keď už niečo spôsobím, tak sa aspoň snažím vyvinúť maximálne úsilie a pomôcť tak, ako to robil Dano. Tomu páchateľovi som odpustila, nie však to, že neposkytol pomoc. Čiže hnev pretrváva. A najmä mi je to strašne ľúto, lebo Robo nám veľmi chýba.

Rozmýšľate často nad tým, ako by Robo hodnotil tento slovenský rok?

Určite by sme to spolu rozoberali a hodnotili tak, ako sme to počas nášho 20-ročného vzťahu robili vždy. Robo bol už dlho znepokojený z celého vývoja, hovoril o tom verejne, aj to písal vo svojich textoch. Nielen zo situácie na domácej politickej scéne, ale celosvetovo. Jeho frustrácia a obavy by dnes boli veľké.

Vy ste z konzervatívneho prostredia, Robo až tak nie. Napokon však aj on vstúpil do strany Nova. Ovplyvnili ste ho vy?

V manželstve alebo v partnerstve sa určite ľudia navzájom ovplyvňujú. V niečom ja jeho, vo veľa veciach on mňa. Nova nebola konzervatívnou stranou. Mala ambíciu byť širšia a Robo bol predsedom občiansko-demokratickej platformy. To boli princípy, na ktorých stálo jeho videnie sveta. Nebol extrémny liberál, možno ako 19-ročný, ale človek ako starne a prežíva rôzne situácie, tak niekedy aj prehodnocuje svoje postoje, dozrieva, vníma svet menej čierno-bielo. František Šebej o Robovi napísal, že to bol ten najtolerantnejší konzervatívec, akého poznal. A mal pravdu. Vždy mu veľmi záležalo na slušnosti, spravodlivosti, ekonomickej slobode, ukotvení v euroatlantických zoskupeniach. Robo bol ku koncu dokonca eurofederalista, záležalo mu na EÚ aj NATO a mal veľké obavy o vývoj vzhľadom na nárast extrémistických hnutí a antisemitských nálad.

Ako Robo zvládol to, keď ste sa stali europoslankyňou a on sa veľa staral o rodinu?Bola som dosť zaneprázdnená aj predtým. Vždy doteraz, keď som niečo robila, tak som sa snažila robiť to naplno, či už pôsobenie v KDH, v Národnej rade alebo zakladanie Novy. Víkendov, ktoré trávil s deťmi, a večerov, keď im varil ryžu v mlieku, bolo teda dosť už aj predtým. Prvý rok mandátu v Európskom parlamente som lietala hore-dole, snažila som sa vniknúť do problematiky, nadviazať kontakty. Potom sme sa spolu rozprávali o tom, že aby sme ako rodina boli viac spolu, strávime nejaký čas v Bruseli. Opäť však nastávali situácie, keď som ja lietala na Slovensko alebo bola v Štrasburgu a on zostával s deťmi sám.

Zvládal to?

Robo bol výnimočný v tom, že to poňal ako výzvu. V tom čase sa pre mňa otvorilo okno príležitostí a veľmi chcel, aby som ho mohla naplno využiť. Podriadil tomu všetko, aj svoju kariéru, aj to, že sa naučil variť okrem ryže v mlieku aj zopár ďalších jedál a venoval sa naplno deťom. Veľa čítal, napísal knihu. Už v tom čase bol mimo politiky, z Novy odišiel. V písaní bol vynikajúci.

Ste teraz rada, že si deti môžu prečítať jeho texty?

Je mi ľúto (a aj som mu to stále hovorila), že nepísal viac. Po operácii sa už nevládal tak sústrediť, ale bol nesmierne sčítaný, mal nadhľad, bol vtipný a na rozdiel odo mňa mal úžasnú pamäť. Veľmi som chcela, aby spísal svoje pamäti na prelomové roky mečiarizmu, čo, žiaľ, už nestihol. Ak ľudia ako Robo nebudú nechávať písomné svedectvá o tom, ako sa rôzne udalosti v dejinách diali, tak nám ich rôzni šarlatáni budú prepisovať a podávať na ne skreslený pohľad. A to je nebezpečné.

Bol Robo z Novy sklamaný, keď sa jej nedarilo?

Mrzelo ho to veľmi. Bolo to prvýkrát, čo sa začal politicky angažovať. Venoval tomu veľa energie a času, keďže sa snažil formovať nielen víziu, ale aj zásadné verejné výstupy. Chcel, aby Novu verejnosť vnímala ako modernú proeurópsku a nepopulistickú stranu. Nie vždy to bol ľahký zápas, boli tam rôzne prúdy a názory a bol sklamaný, keď to išlo do stratena.

Podľa stránky ste stále podpredsedníčkou strany.

Áno, ale vzhľadom na to, že Daniel Lipšic odišiel z politiky, strana už nie je veľmi aktívna na tej najvyššej úrovni, hoci v regiónoch máme stále veľa šikovných ľudí, ktorí aj v týchto komunálnych voľbách dokázali získať dôveru voličov. Daniela Lipšica si veľmi vážim, veľa dokázal a takýchto ľudí je v politike ako šafranu. Keď odchádzal z politiky, hovorila som si, že bude Slovensku veľmi chýbať, ale vzhľadom na to, že robí prácu, ktorú robí, tak možno v tejto chvíli je ešte osožnejší, než keby sedel niekde v opozícii v parlamente. Navyše robí robotu, ktorá ho baví, je zmysluplná a pomáha mnohým ľuďom, o ktorých verejnosť ani nevie.

Budete znovu kandidovať v eurovoľbách?

Rozmýšľam o tom, ale ešte som sa definitívne nerozhodla. Sú rôzne za a proti. Tým, že som zostala s deťmi sama, rodina je dôležitou súčasťou tohto rozhodnutia. Potom úlohu zohráva aj môj zdravotný stav, ktorý je v súčasnosti komplikovanejší. Ako mi kedysi povedali lekári – nedá sa pomáhať iným, pokiaľ človek sám nie je v poriadku. A rozmýšľam aj nad tým, kde by som bola užitočnejšia a kde by mi práca dávala zmysel. Uvidíme.

Špekulovalo sa, že spolupracujete s Miroslavom Beblavým a budete líderkou jeho eurokandidátky, alebo aj o tom, že ste hovorili s prezidentom Andrejom Kiskom o jeho novej strane. Ako to je?

S Mirom Beblavým sa poznáme dlhé roky, s Robom sa poznali ešte z detstva a boli dlhoroční kamaráti. Máme veľmi dobrú spoluprácu a veľmi podobné videnie sveta. Rovnako aj s prezidentom Kiskom. Hodnoty, ktoré vyznáva, a priority, ktoré presadzuje, tak na nich sa zhodneme. Pred letom sme sa s prezidentom rozprávali, ako ďalej v politike, hovorili sme však najmä o pomoci ľuďom so zdravotným postihnutím, o zdravotníctve a školstve. Ctím si však dôvernosť týchto rozhovorov a nechcem o tom hovoriť viac. Ak v budúcnosti budem v politike, tak ľudia ako Miro Beblavý, Andrej Kiska a určite Gábor Grendel a ostatní ľudia z Novy sú tí, s ktorými by mi to dávalo zmysel.

Čiže ak nebudete kandidovať do eurovolieb, tak budete ten ďalší rok kandidovať do Národnej rady?

Nechcem teraz predbiehať. Tento rok ma naučil, že človek si môže robiť akékoľvek plány, ale z hodiny na hodinu sa môže všetko zmeniť. Určite by som rada zostala v témach, ktorým sa venujem, ako pomoc zdravotne postihnutým alebo zdravotníctvo.

Kedy ste sa tomu začali venovať?

Keď som sa stala podpredsedníčkou KDH, tak som dostala na starosť agendu vzdelávania, kultúry, mládeže a rómsku problematiku.

Spolu s Milanom Krajniakom?

Nie, vtedy sme viac komunikovali s Antonom Marcinčinom, ktorý robil aj analýzu pre Svetovú banku o tom, ako sa štátu oplatí investovať do vzdelania a pomoci Rómom. Vtedy ma oslovila Anka Šmehilová, s ktorou spolupracujem dodnes, a upozornila ma na problémy nepočujúcich. Reagovala som vtedy tak ako väčšina ľudí, ktorá o tom nič nevie, že aké problémy môžu mať nepočujúci, veď keď nepočujú, tak si prečítajú. Postupne som pochopila, že téma je zložitejšia, že u nás nefungujú tlmočnícke služby, vzdelávanie, titulky v televízii sú nekvalitné a nepostačujúce. Na Detský čin roka je napríklad nominované jedno dievčatko, ktoré má nepočujúcich rodičov a samo má onkologické ochorenie. Jej príbeh je o tom, že keď chodí k lekárom so svojím ochorením, tak ono musí svojim rodičom všetko tlmočiť. Na jednej strane je to prejav obrovskej sily zo strany toho dievčaťa, že to zvláda, na druhej strane ide o obrovské zlyhanie štátu, ktorý by mal zabezpečiť, aby nepočujúci mali dostupnú tlmočnícku službu.

Naučili ste sa posunkovú reč?

Učila som sa rok, ale nedá sa to naučiť tak rýchlo. Vzhľadom na to, že som potom odišla do Bruselu, už som v tom nemohla pokračovať. Mám základy, ale každý jazyk vrátane posunkového, keď nepoužívate, tak zabúdate. Ak budem mať čas, ešte sa k tomu chcem vrátiť. Postupne som sa od nepočujúcich dostala k širšej téme osôb so zdravotným postihnutím. Pani doktorka Mária Orgonášová sa ma na jednej konferencii opýtala, prečo riešim len nepočujúcich, keď je tu celá škála ľudí, ktorí potrebujú pomoc. Tak sa začala naša spolupráca s pani doktorkou, ktorá toto leto, žiaľ, tiež zomrela. Bola mojou mentorkou a neuveriteľne silnou ženou, ktorá sama mala zdravotné postihnutie. Napriek tomu 20 rokov pomáhala ľuďom, písala zákony, chodila a klopala na ministerstvá, bola v rôznych pracovných komisiách. Bolo pre ňu frustrujúce, že s každou zmenou vlády a ministra musela vždy odznova každému vysvetľovať, že netreba vymýšľať teplú vodu, ale že riešenia už existujú. Napriek tomu sa nevzdávala a bojovala. Ešte pár mesiacov pred jej smrťou sme spolu organizovali konferenciu V4 k Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Veľmi ma povzbudzovala a podporovala a popri Robovi je jedným z tých ľudí, kvôli ktorým chcem pokračovať v tejto téme.

Dá sa z Bruselu reálne niečo urobiť pre ľudí so zdravotným postihnutím? 

Veľa vecí. A nielen pokiaľ ide o legislatívu. Viem, že ľudia už dnes nedôverujú nikomu a ničomu, a aj ich chápem, pretože mnoho politikov, aj v čase predvolebných kampaní, zneužíva ľudí so zdravotným postihnutím, fotia sa, ako im dávajú šek, vzbudzujú súcit a tvária sa, že sú empatickí. Ľuďom so zdravotným postihnutím treba pomáhať, ale viac, ako to robiť cez charitu, si myslím, že je potrebné ich vtiahnuť do rozhodovacieho procesu, treba im dať priestor na to, aby mohli sami pomenovať svoje problémy a navrhnúť aj možné riešenia. Napríklad včera som sa dozvedela, že minister dopravy odmietol prizvať do komisie pre nový stavebný zákon ľudí so zdravotným postihnutím, pričom jednou z hlavných tém, ktorá by mala byť v takomto zákone diskutovaná, je bezbariérovosť. A kto vie lepšie povedať, ako by to malo byť, ak nie ľudia, ktorých sa to týka? Fascinuje ma, ako si mnohí politici na týchto ľudí spomenú, až keď im horí pod zadkom a ich strane klesajú preferencie – napríklad Smer, ktorý nedávno zvýšil príspevok na opatrovanie. Teším sa, že ho zvýšili, keďže predtým to bola hanebne nízka suma, a teda stále je dosť nízka, ale my potrebujeme systémové zmeny, zmeniť vnímanie ľudí, aby si uvedomili, že ľudia so zdravotným postihnutím nie sú príťažou pre spoločnosť a nemali by byť zatvorení v ústavoch. Mali by dostať podstatne lepšiu podporu od štátu, pretože veľakrát sa ich rodiny rozpadajú, mamina zostane s postihnutým dieťatkom sama. Sú prípady, že aj otec, ale väčšinou sú to ženy. Tieto rozpadnuté rodiny čelia potom chudobe, vylúčeniu, žijú naozaj v nedôstojných podmienkach. Hoci suplujú štát v 24-hodinovej opatere, majú minimálne finančné ohodnotenie, o morálnom ani nehovoriac.

Je v tomto Belgicko inde?

Áno, sú ďalej, hoci nikde to nie je ideálne.

Mala by to byť vec, kde by asi nemalo hrať rolu, z akej strany je minister. Je rozdiel, či je minister zo Smeru alebo z inej strany?

Skôr mám pocit, že to záleží na osobnej skúsenosti. Strašne veľa politikov alebo aj ľudí, ktorí nemajú vo svojom okolí nikoho, koho sa to týka, tak to pre nich nie je téma.

Zrejme je ťažké to dostať aj do médií.

Je to problém. To, čo sa deje v posledných rokoch, je, že sú zverejňované smutné príbehy týchto rodín, ktoré sú skôr o tom, že sa pre ne následne urobí zbierka, ale málokedy sa zmení niečo systémové. Chápem, že keby sme sa pustili do veľkej reformy, bude to aj o peniazoch. Ale už niekoľko štúdií potvrdilo, že keď sa zainvestuje u detí do ranej starostlivosti, dostane sa im kvalitného vzdelania, neskôr budú nezávislé, schopné postarať sa o seba samy a nebudú na dávkach. Je však tiež veľa opatrení, ktoré vieme urobiť aj bez dosahov na štátny rozpočet. Za úplný hyenizmus považujem, keď sa ani k takýmto veciam minister Richter nemá.

Čo napríklad?

Napríklad ak dostávate príspevok na kompenzácie alebo opatrovanie, tak sa posudzuje aj váš príjem. Jedna mamička získala v charitatívnej relácii nejaké peniaze na invalidný vozík alebo na niečo iné. Keďže odrazu bol jej kvázi príjem vyšší, odňali jej príspevok. Ďalším prípadom bola matka s chlapcom s autizmom, ktorá s ním bola dlhší čas v nemocnici. Podľa vtedy platného zákona ak je takéto dieťa dlhšie hospitalizované, tak matka nemá nárok na príspevok na opatrovanie, lebo sa predpokladá, že v tom čase sa stará nemocnica. Hoci táto mama bola vo dne v noci pri synovi, starala sa oňho, musela si navyše platiť stravu, a teda mala oveľa vyššie náklady, prišla o spomínané peniaze. Prosila som vtedy ministra, nech sa urobia výnimky, ak lekári dosvedčia, že rodič tam je a dennodenne sa stará, ale nie, vtedy bol neoblomný, pretože by sa to podľa neho vraj zneužívalo. Až po troch rokoch nášho úsilia sa v tejto veci zmenil zákon. Rovnako ako ustanovenie, že dary sa do istej výšky nepovažujú za príjem. A aj to považujem za nie ideálne riešenie, lebo dar je väčšinou jednorazový a neznamená, že ho dotyčný dostane aj v budúcnosti. Je smutné, že mnohí ľudia na ministerstve stále rozmýšľajú spôsobom, prečo sa veci nedajú, namiesto toho, aby hľadali spôsoby, ako sa to dá. Viacerým ľuďom tiež pomáhame písať odvolania na zamietnutie žiadosti alebo pomáhame pri súdnych sporoch. Je absurdné, že štát je schopný donekonečna sa súdiť a odvolávať pre úplné hlúposti namiesto toho, aby schválil napríklad počítač pre dieťa, ktorý mu indikujú odborníci, aby mohlo komunikovať. Bude sa donekonečna odvolávať, len aby nemusel túto pomôcku zaplatiť. Pritom tie pojednávania vyjdú štát v konečnom dôsledku viac než ten spomínaný počítač. Tá filozofia a prístup mi prekážajú. Netvrdím, že aj v tomto systéme sa nenájdu ľudia, ktorí niečo zneužívajú, ale namiesto toho, aby sme trestali vinníkov, potrestáme všetkých.

Ako selektujete žiadosti ľudí o pomoc?

Niekedy vieme dopredu povedať, že hoci je niečo zjavná krivda alebo nezmysel, žiaľ, je to v súlade so zákonom a je malá pravdepodobnosť, že budeme v odvolaní úspešní. Niekedy sa nám pri zamietnutí žiadostí ľudia vyžalujú, no nechcú, aby som písala na úrady a žiadala o preverenie postupu úradov, lebo sa boja, že im zoberú aj to málo z príspevkov, čo majú. Niekedy sa nám pri odvolaní podarí zmeniť rozhodnutie úradov, lebo došlo z ich strany k pochybeniu. Na začiatku sme za ľuďmi aj cestovali, aby sme sa presvedčili, ako sú na tom, teraz to už väčšinou riešime tak, že ak mám zaručené, že je niekto v núdzi, tak pomôžem. Stalo sa mi však už aj to, že napísaný príbeh nesedel s realitou. Som teda vo všeobecnosti skôr za systémové zmeny, ktoré pomôžu viacerým, než pomáhať ad hoc.

Vy ste sa v europarlamente zdržali pri hlasovaní o rezolúcii, podľa ktorej je v Maďarsku jasné riziko vážneho porušenia hodnôt EÚ. Prečo?

Nebolo to ľahké rozhodovanie. Presne toto bola jedna z tých chvíľ, keď mi pri debate chýbal Robo, lebo on bol mojím najväčším a najlepším radcom. Ale konzultovala som to s inými odborníkmi na zahraničnú politiku, ktorých si vážim. Faktom je, že to, čo sa deje v Maďarsku, ale aj v Poľsku, je pre mňa znepokojujúce. Aj včera som dostala žiadosť o podporu výzvy smerujúcej k maďarskej vláde vo veci Stredoeurópskej univerzity a podpísala som ju, pretože akademická sloboda musí byť rešpektovaná. V konkrétnom texte rezolúcie, o ktorom sme hlasovali, však bolo veľmi veľa vecí nad rámec toho, čo by sme mali ako Európsky parlament riešiť. Stále mám pocit, že pokiaľ sa dá diskutovať a vyjednávať diplomatickou cestou, tak sa o to treba usilovať. Nie je nič jednoduchšie, ako sa postaviť, niekomu vynadať a ponížiť ho, tak ako sa to stalo aj počas debaty v pléne. Som vo frakcii, kde je Právo a spravodlivosť z Poľska, a oni sa tešia vždy, keď im Brusel naloží, lebo im potom doma rastú preferencie. To platí aj o Maďarsku. Navyše, slovensko-maďarské vzťahy neboli už dlhé roky také dobré, ako sú dnes, a je pre nás dôležité, aby sme spolu s Maďarskom boli súčasťou Európskej únie. Tá situácia v Maďarsku je však aj dôsledkom veľmi slabej opozície.

U nás je silnejšia?

U nás si kladiem pri niektorých témach otázku, kto je opozícia a kto je koalícia. To je možno viac znepokojujúce ako to, čo sa deje v Maďarsku. Je dôležité, či zostaneme súčasťou Západu, alebo sa začneme prikláňať k Východu a staneme sa guberniou Ruska.

Chcú vaše deti zostať žiť na Slovensku?

Ja tu chcem byť určite, mám tu skvelých rodičov, úžasnú sestru a kopec kamarátov, ktorí všetci vrátane môjho tímu boli a sú pre mňa veľkou oporou. Neviem si predstaviť zbaliť sa a odísť. Faktom však je, že najstaršia dcéra chce ísť študovať do zahraničia a voči dianiu na Slovensku je kritická. Teraz bola prvýkrát voliť, veľmi sa z toho tešila, a aj v jej okolí sú ľudia, ktorí nie sú pasívni, z čoho sa teším. Napriek tomu ich to ťahá von a je otázne, či dočasne alebo navždy.

Ako vnímate vyjadrenie Roberta Fica o Sorosovi alebo odkazy novinárom, nech ich trafí?

Je to úplné dno a svedčí to viac o ňom, o jeho mentálnom nastavení, frustrácii a zlobe, ktorú prežíva. Pripomína mi to situáciu, ešte keď som bola novinárkou. Pavol Rusko vstupoval do politiky a bol strašne nešťastný z toho, že Jána Langoša a ľudí okolo neho majú mnohí novinári radi a pekne o nich píšu. Pýtal sa, prečo nie aj o ňom. Mám pocit, že Robert Fico je v podobnej situácii. Berie to veľmi osobne a všetkých novinárov jednoducho nenávidí. Hnevá sa na celý svet, cíti krivdu, aj keď neviem za čo, dostal veľkú príležitosť posunúť Slovensko vpred, aby sa ľudia mali lepšie, a dostal na to aj veľmi štedrý čas, ale, žiaľ, nevyužil ho.