Denník N

Muž ju týral, aj keď bola na vozíku. Príbeh o násilí, o ktorom sa takmer nehovorí

Ilustračné foto - Flickr.com
Ilustračné foto – Flickr.com

Vyšetrovateľka, ktorá vypočúvala jeho sestru, pri zmienke o sexuálnom útoku povedala, že zrejme aj tak nič necítila, keď je od pása nadol ochrnutá.

Môžem ovládať len ruky a čiastočne trup. Sedím na invalidnom vozíku, ktorý síce viem veľmi slušne „riadiť“, ale uviazol v úzkej chodbe, kde sú mi moje zručnosti nanič. Na moju tvár, hlavu, krk, brucho padajú údery, nohy sú ušetrené, ale to je vlastne jedno. Tie si aj tak necítim.

Útočník je cieľavedomý a dobre vie, čo ma bude bolieť. Bránim sa, aj keď viem, že je to nelogické a vlastne smiešne. Chcem si aspoň zachovať akú-takú dôstojnosť. Po čase nemám silu chrániť si tvár rukami, presuniem ich do lona a držím si gumu na teplákoch. Nechcem, aby ruka útočníka vnikla do mojich nohavičiek. Jasné, že ma premôže, stačí mu len silnejšie stlačiť moje zápästie.

Bitka je sprevádzaná ponižujúcimi nadávkami – raz som kripel, potom mi povie, že som pri tom úraze radšej mala zdochnúť a to, že mi rukou šmátra medzi nohami, je úplne v poriadku, lebo on si len berie, čo je jeho. Dúfam, že sa nerozplačem. Viem, že to ho len rozpáli. A ja chcem, aby sa to čo najrýchlejšie skončilo.

Po bitke sa často „ospravedlní“ a ja sa bojím neakceptovať jeho slová ľútosti a prosby o odpustenie. Prikývnem dokonca aj na to, keď mi povie, že je to moja chyba. Ja som nedávala pozor pri vysokohorskej turistike, ja som sa málo snažila na rehabilitáciách po troch vážnych operáciách, ja ho rozčuľujem, keď si občas dovolím sťažovať sa alebo si niečo šepkám s opatrovateľkou.

Ten človek mi ničí život, ale zároveň je – okrem opatrovateľky na pár hodín týždenne a nevlastného brata z iného mesta – jediný, kto mi pomáha. Som na neho odkázaná.

O tom, čo sa deje, nehovorím nikomu. Hanbím sa. Keď je najhoršie a stopy po bitke sa nedajú zakamuflovať, zavolám opatrovateľke, že nemusí chodiť. V lete nosím dlhé rukávy. Všelijaké sinky a odreniny vysvetľujem tým, že som sa niekde udrela, o čosi zavadila. Však viete, nemotorná chudera.

Aj tak by mi nikto neveril. Môj príťažlivý charizmatický manžel je pre široké okolie niečo ako kombinácia Roberta Redforda a Matky Terezy. Obetavý fešák. Ja samu seba považujem za otravný prívesok.

Neskôr sa dozviem, že ľudia ma tak nebrali, chceli ma aj navštevovať, brať von, ale on vždy zasiahol. Hovoril o mojej únave, nechuti vidieť ľudí, spomínal depresiu. Ocitla som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie