Denník N

Môj najlepší kamarát zabudol svoju dcéru v horúčave v aute. Toto je jeho príbeh.

V júli 2015 na parkovisku v Nitre zabudol Jozef Kurák svoju dvojročnú dcéru Kristínu v aute. Kristínka zomrela, o ďalší rok neskôr zomrel aj jej nešťastný otec.

Jozefov najlepší priateľ Dušan Budzak teraz napísal o „Jojovi“ dve knihy v jednej: prvá je zbierkou zábavných historiek z ich spoločného inžinierskeho štúdia, druhá opisuje poslednú časť Jozefovho života, ohraničenú dvoma tragédiami. (Knihu kúpite v Martinuse alebo Panta Rhei.)

Prinášame vám niekoľko ukážok z knihy; prvá ukážka sa začína v momente, keď autor prvýkrát vstupuje do domu Kristínkiných rodičov krátko po jej smrti.

Nie je zamknuté. Kľučku som stlačil ako zlodej. Nekládla žiadny odpor. A ako zlodej som otvoril dvere. Dokonca som zatajil dych. Opatrne za sebou zatváram. Nie je počuť ani to, ako jazýček zapadne do zárubne dvier. Všade v dome je tma. A ticho, len kdesi zospodu, možno z pivnice, počuť akýsi monotónny hluk. Poznám ten dom naspamäť, bol som tu veľakrát, a preto si nemusím zažať v chodbe. Idem poslepiačky vpred za svetlom, ktoré prichádza kdesi z kuchyne domu.

Našľapujem ticho, len po špičkách. Prišiel som až k vchodu obývačky prepojenej s kuchyňou. Zastal som v obývačke. Presne tam, kam už nedočiahlo svetlo z kuchyne, ale odkiaľ vidím pred seba. Stále je tu strašné ticho. Chrbtom ku mne pri stene stojí Jojo. Je len v šortkách akejsi béžovej alebo sivej farby, neviem to dobre rozoznať. Inak nemá na sebe nič. Je bosý. Stojí na mieste, ale kníše sa dopredu a dozadu. Ako nízky strom vo vetre. Dopredu a dozadu. Ruky má spustené vedľa tela, trochu pokrčené v lakťoch. Pozerá sa na stenu pred sebou. Na stene je fľak, veľký ako pomaranč. Je tmavý, hnedobordový, s trochou tehlovej farby.

Jojo pocítil môj pohľad na svojom chrbte. Veľmi pomaly sa otáča ku mne. Ako na spomalenej točni. Vyzerá, akoby to nerobil sám. Akoby už nežil a tou točňou, na ktorej stojí, otáčal niekto iný, veľmi cudzí. Chcel by som k nemu vykročiť, ale nedokážem to. Teraz už naisto viem, že je to pravda. Jojo nechal Kristínku v aute a ona v ňom zomrela. Prešiel mnou chlad a hrôza. Jojo nechal Kristínku v aute na tom slnku…

Má taký tupý výraz, ale spoznal ma. Stále sa pomaly kníše dopredu a dozadu, nohy sa mu nepohnú. V očiach mu nevidím nič. Akurát to, že nie som vítaný. Ale nepovie to, len sa na mňa díva a kníše sa pri tom. Dopredu a dozadu. Napriek všetkému by som chcel vykročiť a objať ho. Nedokážem to. Urobím dva kroky vpred a zastanem od neho asi na meter. Neviem si spomenúť, čo mi to radil profesor. Všetko mi vyfučalo. Jojo sa stále kníše a díva sa na mňa. Asi by tiež chcel povedať niečo ako: Vypadni! ale mlčí.

Niečo musím povedať ja.

„Jojo, toto si posral,“ vyhŕkne zo mňa. Tvár sa mu skriví do strašnej grimasy a potichu zakvíli. Potom zakloní hlavu dozadu a strašne zareve. Hlasno a silno. Ten rev ma ochromí a telom mi prebehne vlna, studená a hrboľatá, sivá a chladná, zamrazí ma z nej.

Jojo skloní hlavu späť a hlasno vzdychá. Díva sa do zeme a kníše sa, vpred a vzad, vpred a vzad.

„Kde je Katka?“ preruším jeho hlasné dýchanie. Nezdvihne hlavu, keď potichu povie: „Dole.“

Nechám ho tak, neobjali sme sa, nič iné sme si nepovedali. Otočím sa a idem ku schodom do pivnice. Aj odtiaľ vychádza svetlo. Trasú sa mi nohy, zostupujem pomaly, musím sa pridržiavať stien, keď sa po nich točím smerom dole.

Na konci pivničnej chodby je práčovňa. Hluk, ktorý som počul, keď som prišiel, vydáva práčka. Jej bubon sa točí. Pred práčkou stojí Katka a pozoruje ten bubon. Ani sa nepohne. V rukách drží kôš s bielizňou.

Začula ma. Otočila sa a díva sa, kým k nej neprídem celkom blízko. Potom položí kôš na zem.

„Ahoj, Katka, prišiel som,“ nič iné povedať neviem. Katka urobí krok, až stojí celkom pri mne. Zohne ruky v lakťoch a oprie sa mi o hruď, potom sa pritisne tuho, jej hlavu mám pod krkom a začne sa triasť. Objímem ju. Pritisne sa ešte viac a ja ju objímem ešte tuhšie. Strašne sa otriasa od plaču, ktorý z nej vyrazil.

„Ja sa tak hnevám, ja sa tak strašne hnevám!“ Plače a cítim, ako mi mokne to roztrhané tričko, ktoré som si nestihol prezliecť.

Dívam sa okolo seba. Všade je roztriedená bielizeň. Akoby počula otázku, ktorú som nevyriekol: „Ja som musela niečo začať robiť. Periem Kristínkine veci…“

Podlomili sa jej kolená, musel som ju pevne zachytiť, aby nespadla. Otriasa sa od plaču a vzlykov a zoslabnutou päsťou mi búcha do hrude: „Ja sa na neho tak hnevám, tak strašne sa hnevám!“ Zošuchli sme sa na zem, neviem ju už udržať. Sedíme opretí o stenu. Stále je schúlená na mojej hrudi a plače. Už nie tak silno. Oči má suché, ale plače.

„Už nemám ani slzy,“ smrkne a začne sa dvíhať. Pomôžem jej vstať. Zdvihne kôš, ktorý pred chvíľou odložila, a vyberá z neho ďalšiu bielizeň: „Musím vyprať Kristínkine veci.“ Potom sa mi pozrie priamo očí. Má ich opuchnuté, na mihalniciach sú zlepené kryštáliky sĺz: „Choď za Jojom. On ťa teraz veľmi potrebuje.“ Otočí sa k práčke a zadíva sa na bubon, ako sa neúnavne točí.

Ako odchádzam, hluk práčky slabne. Je to jediný zvuk, ktorý je počuť v tomto mĺkvom dome. Keď sa dostanem späť do prízemia domu, takmer stíchne za mojím chrbtom. Počujem len svoje kroky a nové monotónne zvuky, také duté: Bmuch! Bmuch! BMUCH!

Keď sa približujem tam, kde som nechal Joja, ten zvuk zosilnie. Je nástojčivý a odpudivý súčasne. Prichádza z kuchyne. Zastanem na prahu. Jojo je opäť chrbtom ku mne, čelom k stene. Už viem, z čoho pochádza ten zvuk: Bmuch! Bmuch! A z čoho je ten fľak na stene, veľký ako pomaranč a farebný ako terakota s prímesou hnedej.

Jojo stojí oproti stene a celou silou do nej vráža čelom. Stena sa farbí krvou po každom údere.

Pristúpim k nemu a odzadu ho pevne objímem. Držím ho, kým to knísanie neprestane a neskončí s búchaním čela do steny. Strašne sa chveje, ale je taký zoslabnutý, že mi nedokáže vzdorovať. Pomaly ho vediem k stoličke a posadím ho na ňu. V celom dome sme len my traja – Jojo, Katka a ja. Malá Karolínka je u spriatelených susedov. Zobrali ju k sebe, aby sa hrala s ich deťmi a bola ušetrená týchto scén, s ktorými si nikto nevie rady.

„Urobím ti čaj.“ Hľadám kanvicu a dózu s čajom.

„Vodu,“ povie to tak potichu, že mu najprv nerozumiem.

Zopakuje: „Daj mi vodu, chcem len vodu.“

Napustím ju do pohára a podám mu ho. Začne chvatne piť a nie je ani uprostred, keď mu voda zabehne, začne sa dusiť a kašle. Rozplakal sa. „Ani vodu som jej nedal…“ Reve, opäť to mrazivé zvresknutie. Pohár mu vypadne. Je z hrubého skla, nerozbil sa, len voda sa z neho vyliala. Rozteká sa po dlážke.

Položí hlavu na stôl, dusí sa plačom a vzlykmi: „Ja som ju zabil. Ja som ju zabil!“ Neviem, čo mám povedať. Čo mám na toto povedať?

Počujem kroky na schodoch, myslím, že Katka ide z práčovne. Potom zaznie akási tupá rana –

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie