Denník N

Lajčákova „demisia“ bola ako žuvačka bez chuti

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ministerstvo zahraničia takmer celý rok riadil niekto iný ako Miroslav Lajčák. Všimol si to niekto z tých, čo ho teraz považujú za nenahraditeľného?

Autor je bývalý diplomat,
dva roky pracoval v kancelárii ministra Miroslava Lajčáka

Nie, odchod Miroslava Lajčáka z čela rezortu diplomacie by nespôsobil žiadnu avizovanú tragédiu, a to z jednoduchého dôvodu. Nemohol by predsa spôsobiť niečo, čo tu bolo už dávno predtým a čomu minister Lajčák navyše ochotne a dlhodobo pomáhal šliapať politický chodník.

Najprv fakty

Zahraničná politika štátu nestojí a nepadá na funkcii ministra zahraničných vecí. Nikdy to navyše neplatilo viac ako dnes. Nositeľov zahraničnej politiky je v demokracii vždy viac. Naši spojenci, partneri, ale aj neprajníci na zahraničnopolitickej scéne nás vnímajú informačne zloženým a viacvrstvovým zrakom, nie fokusom na jediný ľudský faktor. Nakoniec, veď aj my sami nezvykneme zlomiť palicu nad celým štátom, ak niekoho príčetného vystrieda niekto z kategórie fun fact.

Spomeňte si napríklad na „brexitera“ Borisa Johnsona, ktorého pôsobenie vo funkcii sa najprv zdalo, ale napokon, žiaľ, vôbec nebolo začiatkom žiadneho vtipu. Ale dá sa ísť pokojne aj o zahraničnopolitickú šaržu vyššie. Prezident s večne oranžovou tvárou alebo ten náš bývalý chronicky popletený apGoičvšapr. Rovnako ako jedno odtrhnuté koleso ešte nepodáva automaticky správu o celom politickom establišmente a kultúre, jeden štandardný týpek ju zase nespasí, ak sa bizarnosť a deviácia stanú jej majoritne obľúbenou pracovnou metódou. Vitajte doma!

Je úplne jedno, či Lajčák niekde mimo republiky síce informovane hovorí o jednom, keď to na iných zahraničných fórach nonšalantne popiera aktuálny premiér so svojím súmračným tieňom. Inde zase po svojom predchodcovi skôr tragi- ako komicky hlúpy „Dano“ ako predseda parlamentu, alebo vyšinutý a faktom až teflónovo odolný Blaha ako predseda európskeho výboru. Nepomáha tomu však ani promiskuitne koaličný Bugár Béla, ktorý síce necestuje z čírej lásky (tak) často do Moskvy, ale doma si zato v pohode a ochotne pozrie futbalový zápas spolu s onkovýkvetom regionálne zhubnej orbánovskej oligarchie. Hajrá!

Akoby sme v tej súťaži, kto k ministrovi Lajčákovi prekolenuje väčší kus Hlbokej cesty, úplne zabudli na to, že ak ide res publica dole vodou, stále tu sú (basom ti Most aj predčasné) voľby. Dovtedy zrejme len silno zaťať zuby, nezoškrípať si ich pritom na prach a napokon nevoliť ako rybička Dory.

K príčinám aktuálne opodstatnenej laickej aj intelektuálnej hystérie a obáv z nášho ďalšieho geopolitického smerovania nemalým a vedomým dielom prispel aj sám Lajčák. Veď to bol práve on, kto zažehľoval špinu Ficových vlád do kobercov bilaterálnych aj multilaterálnych fór, budú mnohí namietať. Iste, ale presne tam niekde sa začína cesta, na konci ktorej by dnes stúpajúce množstvo mladých volilo a veľa starších aj naozaj volí nepokryte nahnedo.

Aj doma vie byť človek prorokom, ak je ticho

Žijeme v krivozrkadlovom priestore právd, poloprávd a alternatívnych verzií oboch. Vo svete ešte stále zväčša pomerne odfláknutých falošných správ, ale už s predzvesťou deepfake éry. V dobe, v ktorej je trolling živobytím a reálnej kyberbezpečnosti venujeme asi toľko pozornosti ako slovänskí fašisti pravopisu. V tomto prostredí sa zahraničná politika nedá robiť bez toho, aby sa často a aktívne prihovárala aj domácemu publiku.

Ak sa zahraničnopolitická evanjelizácia na domácej pôde podcení, je len otázkou času, kedy zahraničnej politike tá vnútorná napľuje do tváre. Najväčším zlyhaním ministra Lajčáka je to, že zanedbal práve tento nový rozmer modernej diplomacie. Zahraničná politika dnes jednoducho musí edukovať a brífovať aj tú domácu, ktorá má naozaj často krátkozrakú tendenciu sadnúť si za pec.

Naša diplomacia nutne potrebuje niekoho, kto do nemoty a s trpezlivosťou hodinára opätovne vysvetľuje už dávno vysvetlené nielen vtedy, keď to súvisí s osobnou ambíciou a v momente, kedy nepodať demisiu a nezachovať si tvár by vyvolalo úškrn už pri check-ine na letisku vo Schwechate. Nieto ešte v Bruseli, Ženeve, vo Viedni či v New Yorku, kam sa nosia osobné diplomatické ambície. Minister Lajčák často a rád hovorieva, že salónnej diplomacii už odzvonilo a má pravdu. Paradoxné na tom však je, že on sám je archetypom salónneho diplomata. Nikdy nevykročil zo svojej komfortnej zóny a nešiel doma poriadne s kožou na trh či nebodaj proti Smeru prúdu.

Nepamätám si, že by Lajčák v domácom verejnom priestore niečo vysvetľoval, keď sa na jeho vizuáli obkročmo vozili Ficove toxické nezmysly o ochrane pred neprichádzajúcimi imigrantmi. Nepamätám si, že by mihol brvou, ani keď si vtedajší predseda vlády utieral ústa o tú našu hŕstku moslimov, ktorá spod Tatier, často v obave z našej tupej xenofóbie a čoraz oprávnenejšie aj v strachu o svoje životy skôr odchádza. V oblasti edukácie elektorátu o svojej agende sa Lajčák vezie vo vŕzgajúcom politickom paternosteri v tej istej kabínke ako Kaliňák, Richter či Žiga.

Nespomínam si ani, že by na domácu verejnosť apeloval s vysvetľovaním aktuálne pre nás geopoliticky zrejme tej najdôležitejšej veci. A to, aké krátkozraké je nevenovať dostatočnú pozornosť problémom nášho najväčšieho suseda, na území ktorého sa odohráva reálna vojna. Počujete? Reálna! Nie Counter-Strike či Call of Duty. Nikdy od neho doma nebolo veľmi počuť, aké hlúpe a argumentačne deravé je Ukrajinu z tohto vojnového vývoja dokonca viniť a aké nebezpečné je naivne veriť tomu, že Rusko tu hrá akúsi pseudokonštruktívnu úlohu či dokonca protiváhu. Proti čomu? Jedine tak zdravému rozumu a medzinárodnému právu.

Viem, ale nepoviem

Minister Lajčák jednoducho napriek dobrej informovanosti nikdy ani len tým povestným zmierlivým diplomatickým jazykom, domácu zahraničnopolitickú debatu nielenže nemoderoval, ale ani veľmi neracionalizoval. To platí aj o po špinavej národniarskej barovej doske z jednej strany na druhú sa šúchajúcej obrannej a bezpečnostnej stratégii. A to napriek tomu, že obe sú pri pomenovávaní reálnych hrozieb vyslovene nežné, ba niekedy až nemiestne zhovievavé.

Naopak, vždy, keď bolo rozumné a najmä vhodné sa aj doma v Bratislave ozvať či dokonca principiálne postrašiť demisiou – a že príležitostí bolo –, mlčal. Mlčal rovnako, ako keď jeho hulvátsky šéf nadával novinárom a novinárkam do špinavých protislovenských prostitútok. Nemal navyše chochmes ani cojones sa vtedy aspoň symbolicky ospravedlniť, dokonca ani pokrytecky v momente, keď už pižmo z Bonaparte bezpečne opustilo miestnosť.

Mlčal, aj keď sa ukázalo, že pri obrane Evky jeho rezort nepokryte klamal a bol to najmä a práve on, kto z mena Zuzky Hlávkovej a Paľa Szalaia aktívne vyfabrikoval na chodbách na Hlbokej dodnes  aktívne používané nadávky. Veď ďalšie „hlávkové“ a „szalaiov“ ministerstvo predsa nepotrebuje! Smutnovtipne v tejto súvislosti vyznieva najmä s hystériou hraničiaci apel na nevyhnutnosť jeho líderstva pri výkone nášho predsedníctva v OBSE, berúc do úvahy, že účelové obstarávacie výnimky nedávno koalícia rozšírila tak, aby sa dali uplatniť aj pri tomto a ďalších predsedníctvach.

Odhliadnuc od toho, že k doma citlivejším témam multikulturalizmu, širokej tolerancie či téme slobôd vrátane tých menšinových, náboženských aj (Sodoma, Gomora!) sexuálnych sa Lajčák vždy hlásil až v bezpečnej vzdialenosti za Bergom a že nikdy skutočne v liberálnu demokraciu neveril inak ako v akýkoľvek iný systém, ktorý sa dá efektívne využiť, ale keď treba, podobne ako socializmus, aj vymeniť, možno ho považovať za profesionála, technokrata. Možno preto mu to išlo mimo republiky vždy lepšie, lebo jednoducho tam nemôže byť nikdy úplne sám (moskovským) sebou.

Môj rezort, moja vec

Napriek tomu, že Lajčák v československej a neskôr slovenskej diplomacii vyrástol a mnohí zrejme predpokladajú, že mu preto na rezorte záleží, nemal reálne nikdy záujem ho niekam výrazne posúvať. Ministerstvo využíval vždy len ako vozidlo a štátom platený servisný tím svojich vlastných ambícií. Z času na čas sa mu síce podarilo úspešne odpálkovať viaceré absurdné návrhy na titulárov, prichádzajúce najmä z externého prostredia, ako aj správne presadiť zopár pozitívnych odborných nominácií (Káčer, Valášek), ktoré viacerým s červenými a neskôr aj čiernymi kravatami nedali spávať a permanentne im na striedačku dvíhali žlč aj zlý LDL cholesterol.

Vo všeobecnosti však prispel skôr k devalvácii významu kľúčového stredného riaditeľského manažmentu ministerstva, poklesu úrovne podkladových materiálov (ľudia z kancelárie prezidenta, ale aj iných ústredných štátnych orgánov by vedeli rozprávať aj ukázať) a jeho hlavným smutným posolstvom dovnútra ministerstva je stále viac svoju neprehľadnosť prehlbujúci a akúkoľvek konzistentnosť postrádajúci systém výnimiek či ohnutí personálnych pravidiel.

Azda nikdy nebola na ministerstve na chodbách taká blbá atmosféra ako dnes. Off record to potvrdí veľká časť diplomatov. On record nie, veď kedy ste naposledy videli v médiách nejakého aktívneho diplomata či diplomatku diskutovať čo i len o svojom teritóriu či agende, alebo sa k nej dokonca pravidelne mediálne vyjadrovať? U nás neexistujúca, ale inak na západ od Viedne bežná až povinná prax a zároveň súčasť vyššie spomínanej nevyhnutnej zahraničnopolitickej evanjelizácie.

Hlboko na Hlbokej

Realita Lajčákovho ministrovania nie je štandardom ďaleko od priemernej úrovne (ne)fungovania mnohých iných štátnych orgánov. Napriek ešte stále mnohým šikovným a vzdelaným ľuďom chýba konštruktívna vnútorná diskusia a efektívna spätná väzba. O koncepciách budúcich veľvyslancov, čo by mali byť také roadmaps ich pôsobenia na našich veľvyslanectvách (ale reálne sú to skôr také Ctrl+C/Ctrl+V „rigorózky“), sa na poradách vedenia už roky diskutuje až nepochopiteľne povrchne. Aj pri kľúčových spojeneckých, inak dôležitých, ale aj nebezpečných a darebáckych krajinách, sa debata väčšinou venuje skôr tomu, aké auto a nábytok treba na veľvyslanectvo kúpiť, než tomu, či má budúci veľvyslanec alebo veľvyslankyňa reálnu predstavu, ciele a benchmarky toho, čo chce v teritóriu, do ktorého ich štát vysiela, vôbec dosiahnuť.

Je to práve za Lajčákovho vedenia, keď má naša republika v Petrohrade až takmer komiksovú postavičku generálneho konzula, ktorému v kancelárii visieval (a zrejme ešte stále visí) namiesto Kisku obraz Putina (áno, správne čítate), ktorý sa narýchlo zvesoval len vtedy, keď z ústredia z Bratislavy náhodou hrozila či prišla nejaká kontrola. V iných krajinách takmer vlastizrada, u nás folklór?

V Bielorusku máme zase veľvyslanca, ktorý si vďaka (blahej pamäti) majetkovej fúzii SDĽ so Smerom vyberá už svoje druhé veľvyslanecké dividendy a jeho pridaná hodnota pre krajinu okrem ozaj autentického retrosoc-slovníka je… nie je.

A napokon, keď sa chystal na svoju misiu náš veľvyslanec v Moskve a mal už skoro zbalené diplomatické kufre, v jeho koncepcii pôsobenia mu až do upozornenia chýbala čo i len zmienka o ruskej agresii voči Ukrajine. Veď formalita. Okopčil text zrejme plus-mínus od predchodcu z čias, keď bol ešte v Donecku a Luhansku pokoj (zbraní).

Už chápete, prečo sa šmýkame dole zadkom po kopci čoraz rýchlejšie smerom na východ? Možno aj pre tento typ titulárneho užitočného idiotizmu. A to je pootvorená len časť našej diplomatickej personálnej Pandorinej skrinky.

Feudálna demokracia

Minister Lajčák je preukázateľne aj workoholikom, ak to niekto stále považuje za cnosť hodnú spomenutia. Napriek svojej inteligencii, šikovnosti a nesporným úspechom je však jedným z najtypickejších predstaviteľov toho, čo náš analytik Balázs Jarábik veľmi trefne, nielen v súvislosti s Maďarskom, volá feudálna demokracia. Spôsob osobného aj inštitucionálneho fungovania, v ktorom sa výkon verejnej funkcie, súkromie a prostriedky daňových poplatníkov zlievajú do jednej nepriehľadne tmavej machule s nepravidelnými okrajmi.

Za čias nedávno minulých by sa to volalo papalášizmus. Lajčák je v tomto smere z pohľadu dekultivácie politiky azda ešte nebezpečnejší ako tí, ktorým hlúposť (archetyp Hrnko), arogancia (archetyp Fico) či podvod (archetyp Počiatek-Kaliňák) aspoň kričia z tváre a nevšimne si to azda len ten, kto si to všimnúť nechce, respektíve mu to nevyplatená DPH nedovolí. Asociovať si inteligentnejšiu vizuálnu aj verbálnu fasádu s nejakou zárukou férovosti je však v tomto prípade pascou. Zároveň je tu veľké riziko takzvaného Kaliňákovho syndrómu, ktorému toľko a toľkí pripomínali, že je najlepším ministrom, že tomu zrejme aj sám uveril a, hľa, ako to dopadlo! Nie preňho, veď „čert ho vem“, ale pre ministerstvo.

Späť k zlievaniu sa funkčného so súkromným. Keď som ešte pracoval v Lajčákovom kabinete, okrem štandardných odborných a obhájiteľných pracovných úloh som bežne dostával aj úlohy, ktoré s fungovaním kabinetu ministra či ministerstva nemali žiaden priamy súvis. S občanom a civilnou osobou Lajčákom, ktorá takto v internom pracovnom prostredí bežne funguje už roky, však áno. Pre lepšiu plasticitu námatkovo vyberám zopár príkladov z tých, čo si ešte dobre pamätám.

Navrhoval som napríklad grafiku pozvánky na súkromnú oslavu ministrovej 50-ky (zastavili sa Fico a Gašpi, čiže asi úspech). Prekladal som do angličtiny pozvánku na svadbu jeho dcéry (opäť zrejme úspech, lebo všetci zahraniční hostia trafili). Viackrát som bežne vybavoval aj korešpondenciu ministrovej manželky a draftoval odpovede na listy adresované jej či robil technologické rešerše, ak si chcel minister kúpiť nejakú novú technickú vychytávku.

Nebol som v tom však sám. Kolegyňa, ktorá neskôr tiež odišla z ministerstva aj štátnej služby, mu pravidelne vypĺňala osobné daňové priznanie. Jeden kolega, tiež diplomat a analytik, mu bol dokonca doma na viackrát inštalovať audiovizuálny systém. Raz sme ministrovi Lajčákovi aj s viacerými kolegami dokonca písali vtipné príhody do jednej humoristickej relácie, kde vystupoval aj s pani manželkou. Jej patrí česť, lebo ona podklady nemala a dala to minimálne rovnako dobre. To už navyše bolo v čase, keď som v kabinete nerobil a pôsobil som na našom veľvyslanectve v Budapešti. Pamätám sa, ako nás, ktorí sme mali tie príhody napísať, vtedy ešte urgoval, že je len týždeň pred reláciou a my ešte nemáme žiadne príhody. My? Sorry jako!

A to som robil pre jedného z tých lepších ministrov a na jednom z tých lepších ministerstiev, ako mi vždy – a zrejme popravde – vravievali. Aké to potom bolo u tých horších, asi ani nechcem vedieť.

Nie Miku-, ale Papaláš

Jedna z Lajčákových najobľúbenejších príhod, ktoré so zanietením a pohoršene rozpráva, je ešte z čias jeho pôsobenia v Európskej službe pre vonkajšiu činnosť v Bruseli. Jej podstata spočíva v tom, že raz potreboval odviezť z Bruselu do Luxemburgu a keď volal služobnému šoférovi, ktorý bol k dispozícii útvaru, na ktorom pôsobil, tento sa ospravedlnil a slušne mu vysvetlil, že už je po pracovnej dobe a veľmi rád ho tam odvezie, ale až na ďalší pracovný deň. „Horor“ tejto príhody však nespočíva ani tak v urazenej ješitnosti či nepochopení moderného pracovného práva západného typu, ale skôr v súcitne, úprimne a empaticky pohoršených reakciách publika z radov kolegov a kolegýň, ktorému ju zvyčajne rozpráva. To by si u nás predsa šofér nemohol dovoliť!

Áno, na Slovensku, kde mu šofér-ochrankár, ktorý je, mimochodom, elitným a dobre vycvičeným policajtom, pravidelne robí poskoka pre všetko, sa taká „drzosť“ naozaj stať nemôže. Ak by sa sťažoval, prvý by ho, v tom lepšom prípade, pokefoval vlastný minister (vnútra). Mnoho šikovných ľudí, ktorí pracujú vo verejnej službe, nielen pre diplomaciu, ako šoféri, asistentky, kuchári či multifunkční hospodári 24/7, majú pritom oveľa menej možností sa proti takémuto správaniu brániť. Tragické však je, že toto de facto aj de iure zneužívanie právomoci verejného činiteľa väčšina mojich bývalých kolegov či kolegýň považuje za nepodstatné a bežné. Veď o nič predsa nejde, vždy to tak bolo, tak čo vlastne riešim? Sú rezorty, kde sa strácajú milióny a ja riešim peanuts, mi hovorili.

Tento petit-korupčný stroj síce bledne v porovnaní so stromčekovskými či hoľkovskými rozmermi, zato však funguje neúnavne, bez prestávky a každodenne. Pôsobí pritom neuveriteľne zhubne a nákazlivo, lebo formuje a „vychováva“. Zároveň sa neuveriteľne elegantne slizko a rýchlo prenáša z generácie na generáciu. Keď sa tak správa minister, prečo by nemohol štátny tajomník, generálny či bežný riaditeľ? Možno by stálo za to, aby útvar Hodnota za peniaze nacenil aj takéto chronické miešanie verejného a súkromného, aby sme mali predstavu, koľko nás to ročne na daniach stojí. Možno by sa pri sume zapýrili aj onakvejší daňoví kolotočári a štátno-korporátne prísosky.

Paradoxne, tí starší postsovietsko-balkánsko-stredoeurópski papaláši sú si často na rozdiel od ich mladších klonov veľmi dobre vedomí, že zďaleka nie všetko, čo robia, je s kostolným poriadkom. Vtipne sa to ukáže, najmä keď sa blíži nejaký škandinávsky či inak pozitívne západný minister či titulár, vtedy si aj Lajčák zrazu drží batožinu sám, sám sa checkuje na hotelovej recepcii či si samostatne nakladá hotelové raňajky. Šikula!

Ministerstvo bez Lajčáka

To je niečo, čo všetci dôverne poznajú, len o tom vlastne nevedia a treba to zrejme pripomenúť. No, úprimne, ruku na národniarske (od stredu hrudníka mierne, neľakať sa, naľavo) či multi-kulti (ruka na čelnú kosť) „srdce“, kto si všimol, že tu Miroslav Lajčák počas výkonu funkcie predsedu 72. Valného zhromaždenia OSN prakticky celý rok nebol a jeho úlohu bez problémov pokryl štátny tajomník Ivan Korčok, dnes už náš veľvyslanec v USA?

Jediná tragédia, ktorá s tým súvisela, spočívala v tom, že Lajčák nebol schopný sa postu ministra vzdať, hoci ho efektívne vykonávať nemohol. Keď už nie z iných, tak minimálne z fyzikálnych a časopriestorových dôvodov. Súbeh takýchto plnohodnotných funkcií, taký obľúbený na Slovensku, pritom pri výkone postu predsedu Valného zhromaždenia OSN nebýva vo svete vôbec bežný. Popri nepopierateľnej cti, že túto – aj keď z väčšej časti ceremoniálnu – funkciu vykonával aj slovenský diplomat, by samostatnou daňovo-platiteľskou kapitolou bolo vyčíslenie, koľko tento Lajčákov vynútený cezoceánsky remote office aj s personálom určeným prakticky len na posúvanie korešpondencie a agendy medzi Bratislavou a New Yorkom reálne stál.

Nehovoriac o nekonečnej frustrácii a brzdení procesov na samotnom ministerstve, ktoré toto rok trvajúce zbytočné cvičenie mikromanažmentu spôsobilo. Jej úroveň by sa dala azda najlepšie vyčítať z hĺbky vrások unaveného Ivana Korčoka a niektorých ďalších našich diplomatov doma aj vonku.

Miroslav Lajčák, (nie je) spasiteľ

Veľa mojich bývalých kolegov a kolegýň a mnoho ďalších ľudí sa bude iste hnevať, ale ja si myslím, že aj napriek hrubej vrstve fekálneho blata, v ktorom aktuálne ako spoločnosť hodnotovo (azda ešte nie aj geopoliticky) stojíme, (ne)odchod jednej jednookej ministerskej hviezdy na slepom vládnom nebi našu situáciu zásadne nezmení. Lajčák-Nelajčák, naše problémy sa začínajú na priedomiach, v kulturákoch, kysuckých lesoch, v priamom prenose unášanej Mlynskej doline a pokračujú cez obecné, mestské a župné zastupiteľstvá, štátne úrady až po náš lokálny „Palazzo Chigi“ či Hradný vŕšok a celkovú našu štátnu priposratosť, nekonečnú toleranciu korupcie akéhokoľvek rozmeru a chronickú neochotu čokoľvek nepopulárne, ale pravdivé, logické či nevyhnutné vysvetľovať.

Želal by som si pre seba aj Slovensko konečne opäť ministra či ministerku zahraničných vecí, čo nielen žoviálne pokurizuje s Lavrovom o veselých príhodách z MGIMO a obšežitia, hihňajúc sa pomedzi to nonšalantne nad tým, že čo si ten Brusel zase vymyslel. Nepotrebujeme mať v zahraničí niekoho, čo nám akože vybaví, že na nás bude zrazu krajší pohľad, lebo jednoducho nevybaví a nebude. A keď hovorím o zahraničí, bolo by fajn si položiť tabu otázku, prečo nášho „najlepšieho“ ministra zahraničných vecí pri voľbách na GT OSN nepodporili viacerí naši spojenci.

Naša diplomacia nepotrebuje kult osobnosti a nebola by na tom o nič horšie ani bez ministra Lajčiaka, ktorého reálne nasrdí preklep v tejto vete viac než to, že sa republika nakláňa stále nebezpečnejšie na východ. Miroslav Lajčák mohol a mal podať demisiu už dávno. Premeškal všetky príležitosti (a že ich zopár bolo), pri ktorých by prebratie politickej zodpovednosti naozaj malo aj od neho určitú hodnotu. Urobil to však až v momente, keď išlo reálne viac o neho samotného a jeho výhľadovú medzinárodnú kariéru ako o republiku.

Nie srd, ale smrad ma vyhnal

Veľa ľudí si povie, chrlí žlč na jediného dobrého smeráckeho ministra, lebo sa s ním (hodnotovo) nezhodol a odišiel. Všetko jasné v čiernobielom svete. Pravdou však je, že som z rezortu diplomacie neodišiel so žiadnou trpkosťou či zbrklo a nikdy som neoľutoval, že som tam (aj keď zrejme pridlho) pôsobil. Nehnevám sa paradoxne dokonca ani na Lajčáka a jeho dobre skrývaný papalášizmus. Skôr mi ho je ľúto, lebo viem, že on už iný nebude. Jednoducho to nevie, kde sa to mal naučiť, v Moskve?

Hneval som sa skôr na (pri)mnohých mojich bývalých kolegov, ktorí (pri)veľa vecí, ktoré ja považujem v štandardnej demokracii za neprípustné a (bez ohľadu na rozsah) korupčné a nehodné štátnej služby, vnímajú síce niekedy s viac či menej ohrnutým nosom, ale predsa ako dnes už prirodzenú súčasť výkonu verejnej funkcie a štátnozamestnaneckej či veľvyslaneckej každodennosti.

Mňa však nikdy až tak nezaujímal status či forma, ako skôr reálny obsah.

Teraz najčítanejšie