Denník N

Musel som sa vypísať z obáv a zo strachov

Tvorca hororových príbehov, vedeckej fantastiky a scenárov vydal pre neho nie veľmi typickú, relatívne inštruktážnu knihu o písaní.

Hovorí sa, že pokiaľ sa dokážeme báť, bude veľký rozprávač a majster žánru napätia Stephen Edwin King (1947) stále písať nové diela. Tvorca strašidelne rozsiahlych hororových príbehov, vedeckej fantastiky a scenárov, podľa ktorých vzniklo aj množstvo inscenácií a filmov (napríklad Žiarenie s Jackom Nicholsonom, Zelená míľa s Tomom Hanksom alebo Vykúpenie z väznice Shawshank s Morganom Freemanom a Timom Robbinsom), však vydal pred časom pre neho nie veľmi typickú, relatívne „inštruktážnu“ knihu O písaní s podtitulom Všetko, čo viem o svojom remesle (preklad Marína Gálisová, Ikar 2018).

Čím menej, tým lepšie

Ide skôr o faktografický produkt, no hitparádový beletrista s veľkou dávkou interne rôznofarebného humoru a osobitej znalosti remesla sa nezaprie. „Ten, kto predal toľko beletristických kníh ako ja, musí vedieť niečo užitočné aj o tom, ako ich píše. Lenže takáto jednoduchá odpoveď nie je vždy pravdivá,“ poznamenáva na margo svojej neobvyklej knižky King a zároveň dodáva: „Táto kniha je krátka, lebo väčšina kníh o písaní je plná táranín. Spisovatelia – vrátane mojej maličkosti – vlastne sami celkom nerozumejú tomu, čo robia: ani prečo to funguje, keď je to dobré, ani prečo to nefunguje, keď je to zlé. Povedal som si, že čím bude táto kniha kratšia, tým menej táranín v nej bude.“

Pre Kinga je 286 strán naozaj málo, lebo väčšina jeho kúskov má minimálne dvojnásobný obsah. O to viac je však z knižky cítiť, ako autor literatúru miluje a dôverne pozná desiatky rokov. Zároveň z nej presakuje zmysel pre zábavu, rozkoš z tvorby a empatia spolu s nezištným „poradenstvom“ pre potenciálnych spisovateľov: „Nepíšete preto, aby ste zarobili, preslávili sa, zapôsobili na opačné pohlavie, dostali niekoho do postele alebo si našli čo najviac priateľov. V konečnom dôsledku to robíte preto, aby ste obohatili život ľudí, ktorí vás čítajú, a popritom aj svoj. Podstatou písania je vstať, uzdraviť sa, všetko prekonať. A nájsť svoje šťastie, jasné?“

Publikácia má mierne rafinovanú kompozíciu – je rozdelená na akési dva diely, pričom prvá časť je venovaná autorovmu životu a druhá je vlastný „manuál o písaní“. Na finálnych, necelých dvadsiatich stranách je dokumentovaná autorova zrážka s dodávkou z roku 1999, ktorá ho takmer pripravila o život.

Počas desiatich dní absolvoval päť operácií, po ktorých sa vrátil k práci na knihe O písaní/Všetko, čo viem o svojom remesle, hoci jeho bedrový kĺb bol ešte roztrieštený. Dokázal však sedieť len 40 minút, než sa bolesť natoľko zhoršila, až sa stala neznesiteľnou. Práca na knižke ho však udržiavala „pri živote“ a bola akousi pracovnou terapiou, vďaka ktorej sa postupne vrátil k svojej plnohodnotnej produkcii.

Veľký vplyv na jeho rozhodnutie byť spisovateľom mala jeho mama: „Raz som jeden zo svojich detských plagiátov ukázal mame a bola očarená. Pamätám si jej užasnutý úsmev, akoby neverila, že jej dieťa môže byť také bystré – hotový malý génius! Nikdy predtým som nezažil, že by sa tak zatvárila – aspoň nie pri mne –, a totálne ma to dostalo. Opýtala sa ma, či som si ten príbeh sám vymyslel, a bol som nútený priznať, že väčšinu som odpísal z komiksu. Sklamalo ju to a veľká časť mojej radosti bola fuč. Napokon mi zošit vrátila. Napíšeš vlastný, Stevie, povedala. Tie komiksy o Caseym sú aj tak hlúpe, hlavný hrdina stále niekomu vyráža zuby. Stavím sa, že vymyslíš niečo lepšie. Napíš vlastný príbeh.“

Samotárska práca

K hororu pričuchol v roku 1959, keď našiel na povale tetinho domu krabice s výtlačkami Lovecrafta, Roberta Blocha a Jacka Finneyho. Odmalička ho prenasledoval strach zo znetvorenia či z pochovania zaživa. Rozlišuje niekoľko druhov strachu – napríklad jeden spôsobuje znechutenie ako mokvajúca rana, iný zasa súvisí s ohrozením a neprirodzenými vecami, ako sú obrovské pavúky alebo keď vás ktosi napadne v tme. Preto si už ako chlapec naordinoval jednoduchú terapiu: vypísať sa z týchto obáv a strachov.

Zo začiatku napodobňoval pri písaní štýl svojich obľúbených autorov, ale neskôr sa vytrvalo pokúšal vytvoriť si svoj vlastný, originálny. Počas štúdií na strednej škole posielal svoju tvorbu do rôznych časopisov, no práce mu vracali. Pomerne skoro sa oženil a premýšľal o ukončení svojho spisovateľského sna. Všetko však zmenil román Carrie (neskôr aj úspešne sfilmovaný), ktorý odštartoval jeho až neskutočne úspešnú spisovateľskú kariéru. Počas nej mal obdobie výrazne poznamenané drogami, barbiturátmi aj alkoholom.

„Až do roku 1987, keď som odišiel na detox, som do seba džgal kokaín a zapíjal ho tvrdým alkoholom,“ spomína. Túto dlhodobú krízovú situáciu nakoniec úspešne zvládol najmä s podporou rodiny. „Písanie je samotárska práca. Je dosť podstatné mať pri nej niekoho, kto vo vás verí. Nemusí o tom prednášať prejavy. Zvyčajne stačí naozaj len tá viera.“
V jeho prípade týmto človekom viery bola jeho manželka, priateľka a prvá čitateľka v jednej osobe. Podľa jeho slov by sa tiež žiadny autor nemal izolovať od skutočného sveta, lebo umenie nemá mať prednosť pred životom. Skôr naopak.

Spojenie s hudbou

King rád a často zdôrazňuje svoje aktívne aj pasívne prepojenie s hudbou, ktorá inšpiratívne obohacuje jeho vnútorný život a dáva mu podnety na relaxáciu. Je fanúšikom rockovej skupiny AC/DC a kapela The Ramones je jeho ďalšou srdcovkou. Úspešná bola aj spoluprácu s Michaelom Jack­sonom na vytvorení 40-minútového videoklipu „Ghosts“. Vystupoval so skupinou Jacoba Dylana The Wallflowers a hral v rockovej skupine Rock-Bottom Remainders, ktorej členmi sú napríklad Dave Barry, Ridley Pearson, Scott Turow či Matt Groening, tvorca legendárneho seriálu Simpsonovci.

Vydal sedem románov pod pseudonymom Richard Bachman, vybraného podľa mena hardrockovej kapely Bachman-Turner Overdrive, ktorej je fanúšikom.

V jadre knihy sa venuje samotnej teórii písania a k tomu hovorí: „Keď som svojmu vydavateľovi navrhol, že napíšem knihu o písaní, mal som dojem, že o tejto téme viem veľmi veľa, v hlave sa mi rojili rozličné veci, čo som k nej túžil povedať. A možno toho naozaj veľa viem, no časť z toho sa ukázala nudná a väčšina toho ostatného, ako som zistil, má viac spoločného s inštinktom než s niečím, čo by pripomínalo vyššie uvažovanie. Tieto inštinktívne pravdy sa mi až bolestne ťažko prenášali do slov. A navyše sa mi v polovici písania knihy niečo stalo – ako sa hovorí, zmenil sa mi život. Zakrátko vám o tom porozprávam. Dovtedy stačí povedať, že som robil, čo som mohol.“

Nefantazíruje, ale pridŕža sa skutočnosti. „Banálne“ upozorňuje na úlohu prísloviek v beletrii, na rolu podmetu a prísudku vo vete, kedy používať činný a kedy trpný rod, či vulgarizmy patria do knižiek. Niečo prezradí o neštandardných slovách, ukáže, ako by mal vyzerať kvalitný opis v románe. Odhalí, nakoľko je dôležitá zápletka, dá recept na nenásilný dialóg. Prezradí, akú úlohu zohráva motív, poukazuje na zaužívané frázy, z ktorých ho mrazí.

Zdôrazňuje, že popri písaní, ktoré on osobne považuje za remeslo ako každé iné, je treba neustále sa zlepšovať a pravidelne veľa čítať, aby sa na autora „nalepili“ podvedomé pozitíva pre ďalší rozvoj originálnej tvorby aj individuálneho autorského „dospievania“. Ignoruje výhovorky o nedostatku času alebo priestoru na čítanie.

Každý môže byť „kingom“

On ako úspešný autor číta dennodenne, a to na tých najrôznejších miestach a pri každej príležitosti. Počas šoférovania počúva audioknihy. Písanie by mal každý autor robiť najmä pre radosť, čo však nevylučuje zažívať nadšenie, keď literárna tvorba spláca hypotéku. Nepôsobí akademicky – naozaj to nie je klasická „príručka písania“, ale „iba“ niekoľko užitočných rád poskytnutých odľahčeným spôsobom opretým o skúsenosti. Potenciálneho autora povzbudí v snahe, ale občas tvrdo vráti do reality.

Všetko ostatné je už len na tom, kto si jeho rady vezme k srdcu. Svoj prístup k tvorbe považuje za veľmi zodpovedný až konzervatívny. Podľa neho nie je umelcom ten, kto neuznáva normy, ale ten, kto remeslo dokonale ovláda a dokáže normy vedome prekračovať a nerešpektovať. Dobre napísaný text je spojením rozprávania príbehu o ľuďoch, ktorí majú svoj charakter, opisu miesta, ktorý vytvára u čitateľa asociácie a zmyslové vnemy, a priamej reči, teda rozhovorov.

Hoci svoju tvorbu sám charakterizuje ako „literárny ekvivalent bigmacu s hranolčekmi“ a dodáva, že ak chcete, aby vás ľudia akceptovali, musíte im ponúknuť to, čo chcú čítať, počas spisovateľskej kariéry bol ocenený takými cenami, ako sú Bram Stoker Award, World Fan­tasy Award či British Fantasy Society Awards, jeho novela The Way Station bola nominovaná na Nebula Award.

Za celoživotný prínos do literatúry a svoje dielo dostal viacero ocenení, oficiálne údaje hovoria, že napísal 56 románov, 10 zbierok poviedok, 5 non-fiction kníh a k tomu 10 ďalších knižiek, ktoré je ťažké zaradiť do nejakého žánru.

Celkovo predal takmer 400 miliónov kníh. Je nielen jeden z najproduktívnejších autorov na svete, ale aj jeden z najpopulárnejších, hoci ako sám tvrdí: „Prezident Donald Trump je strašidelnejší ako všetky moje horory.“ Povzbudzujúce je posolstvo knihy, že každý sa môže stať „kingom“. Len treba chcieť…

Teraz najčítanejšie