Denník N

Pán demisie

Foto - tasr
Foto – tasr

Možnosť prezidenta neprijať demisiu vlády alebo jej člena je v ústave zakotvená prinajmenšom implicitne. Nemusí ísť o formalitu, ako vieme z demisie demokratických ministrov vlády Klementa Gottwalda.

V rozhádzanej republike je to tak, že na ústave vždy prestane záležať práve vo chvíli, keď sa má použiť. Pri aktuálnej téme demisie by som však s takýmto hodnotením bol opatrnejší, ako sa dnes zdá byť väčšina okolo. Celé to síce pôsobí ako skeč z Montyho Pythona, ale ak odhliadneme od estetických požiadaviek, nič zjavne protiústavné sa zatiaľ nestalo.

Demisia je akt, vyhradený vláde, predsedovi vlády a členovi vlády. Demisiou sa vláda, premiér alebo minister vzdávajú mandátu, ktorý dostali od prezidenta v menovacom akte a ktorý mu následne potvrdil parlament. Člen vlády môže podať demisiu prezidentovi. Ak prezident demisiu prijme alebo ak člena vlády odvolá, určí, ktorý z členov vlády bude dočasne spravovať veci člena vlády, ktorého demisiu prijal. Prezident má teda osobitnú právomoc prijať demisiu vlády, prípadne jej člena a osobitnú právomoc vládu alebo jej člena odvolať. Medzi týmito dvoma právomocami je zásadný rozdiel z hľadiska miery voľnej úvahy, ktorou prezident disponuje.

Minister v demisii

V prípade, ak podá demisiu vláda, jej predseda alebo jej člen, z gramatického výkladu znenia ústavy vyplýva, že prezident takúto demisiu prijať môže, ale nemusí. Ústava totiž rozhodnutie prezidenta o demisii uvádza slovom „ak“, ktoré jednoznačne indikuje aj možnosť opaku. O význame slova „ak“ by v slovenčine nemusela panovať žiadna rozumná pochybnosť, je to podraďovacia spojka, ktorá vyjadruje skutočnú alebo možnú podmienku.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Andrej Kiska

Miroslav Lajčák

Teraz najčítanejšie