Pán demisie
Možnosť prezidenta neprijať demisiu vlády alebo jej člena je v ústave zakotvená prinajmenšom implicitne. Nemusí ísť o formalitu, ako vieme z demisie demokratických ministrov vlády Klementa Gottwalda.
V rozhádzanej republike je to tak, že na ústave vždy prestane záležať práve vo chvíli, keď sa má použiť. Pri aktuálnej téme demisie by som však s takýmto hodnotením bol opatrnejší, ako sa dnes zdá byť väčšina okolo. Celé to síce pôsobí ako skeč z Montyho Pythona, ale ak odhliadneme od estetických požiadaviek, nič zjavne protiústavné sa zatiaľ nestalo.
Demisia je akt, vyhradený vláde, predsedovi vlády a členovi vlády. Demisiou sa vláda, premiér alebo minister vzdávajú mandátu, ktorý dostali od prezidenta v menovacom akte a ktorý mu následne potvrdil parlament. Člen vlády môže podať demisiu prezidentovi. Ak prezident demisiu prijme alebo ak člena vlády odvolá, určí, ktorý z členov vlády bude dočasne spravovať veci člena vlády, ktorého demisiu prijal. Prezident má teda osobitnú právomoc prijať demisiu vlády, prípadne jej člena a osobitnú právomoc vládu alebo jej člena odvolať. Medzi týmito dvoma právomocami je zásadný rozdiel z hľadiska miery voľnej úvahy, ktorou prezident disponuje.
Minister v demisii
V prípade, ak podá demisiu vláda, jej predseda alebo jej člen, z gramatického výkladu znenia ústavy vyplýva, že prezident takúto demisiu prijať môže, ale nemusí. Ústava totiž rozhodnutie prezidenta o demisii uvádza slovom „ak“, ktoré jednoznačne indikuje aj možnosť opaku. O význame slova „ak“ by v slovenčine nemusela panovať žiadna rozumná pochybnosť, je to podraďovacia spojka, ktorá vyjadruje skutočnú alebo možnú podmienku.
