Denník N

Fakt je problém úradu nahlásiť, že vo dvore chováte sviňu?

Povinné nahlasovanie doma chovaných ošípaných – to znie zle a zbytočne. Ale skúsme si pod tým predstaviť napríklad ochranu dobytka pred morom, ktorý zabije každé zviera, ktoré napadne.

Pred niekoľkými dňami odvysielala TV JOJ reportáž „Slováci sa obávajú najhoršieho. Zakáže Únia domáce zabíjačky?“. Potešila som sa, pretože tento ľahko vyvrátiteľný mýtus sa pravidelne objavuje a dá sa jednoducho vysvetliť: nie, EÚ zabíjačky nezakazuje.

Reportáž sa ale, napriek názvu, takmer vôbec netýkala zabíjačiek. Bola o tom, ako Európska komisia v novembri zrušila slovenskú výnimku o evidencii ošípaných, ale aj o zavádzajúcej novinárčine, verejnom ohrození a možnom dobrovoľne priznanom porušovaní predpisov.

Vďaka tomu si ale aspoň môžeme lepšie vysvetliť, ako v EÚ funguje veterinárna a potravinová ochrana. Ak v tomto momente rozmýšľate, či tento článok radšej nezavrieť, sľubujem vám, že sa v ňom dostaneme až do Ruska, kde uhynul alebo museli utratiť takmer milión svíň, neskôr k záhade mŕtvych diviakov v belgických Ardenách a celé sa to skončí na obecnom úrade vo Vernári.

Koľkokrát ročne porušiť zákon je ešte ok?

Vysvetlime si ale najprv, čo sa všetci, ktorí v dobrej viere sledovali reportáž, dozvedeli: Slováci sa boja, že musia nahlasovať ošípané, pretože to podľa nich môže viesť k zrušeniu zabíjačky. Logiku to síce úplne nemá, ale prísady sú už tradičné – Brusel, zákaz, ohrozenie domácej výroby.

„Je to útok na ľudí, pretože ak som schopný si vychovať prasa sám, nemusím kupovať ten bordel a chemické produkty,“ hnevá sa chovateľ. Tu má pravdu. Ak sa o prasiatko poriadne stará, mäso z neho môže byť naozaj kvalitné. Problém je ale s chorobami prasiat. Nezvyknú si totiž vyberať.

Konkrétne taký africký mor ošípaných. Je brutálny. Ak ho zviera dostane, je skoro isté, že uhynie. Rýchly úhyn sprevádza krvácanie zo slizníc, hnačky či potraty zvierat. Morový vírus sa šíri krvou, sekrétmi, kontaktom s kontaminovaným krmivom, alebo hoci aj v neudržiavanom prepravnom prostriedku alebo na obuvi či oblečení chovateľov.

Vírus nerozlišuje medzi domácimi ošípanými a diviakmi, je odolný, vydrží hoci aj vyše roka. Dobrá správa je, že sa nenašiel po tepelnej úprave nad 70 ˚C a pre ľudí nie je nebezpečný. Liečiť ho ale nedokážeme, preto nám neostáva nič iné, ako sa spoliehať na prevenciu. A to teda poriadne prísnu.

„Nebudem to robiť. Chovám pre vlastnú potrebu. Ja bijem okolo 4 až 5 prasiat cez rok,“ zaznie bez akéhokoľvek komentára v reportáži. Je to podobné tomu, akoby sa ktosi v televízii pochválil, že päťkrát do roka prejde na červenú, ale inak nič zlé nerobí.

Ak by niekto choval päť prasiat ročne v rovnakom čase, predpis, ktorý reportáž kritizuje, porušuje bez ohľadu na v novembri zrušenú slovenskú výnimku, ktorú už štáty aj tak neuplatňovali. Tá sa totiž týkala možnosti nenahlasovať len jedno doma chované prasa. Nikto nemá rád tlačivá a povinnosti, no zvážme si dôvody, pre ktoré sú niekedy potrebné.

Načo je ošípaným byrokracia

Mor sa krajinám Únie naposledy nebezpečne priblížil vo vlne po roku 2007. Rozšíril sa na Kaukaze, v Rusku, Bielorusku a na Ukrajine. V Rusku nákaza stále prebieha, za posledných desať rokov uhynulo v 46 oblastiach viac ako 800-tisíc zvierat.

Moru sa obávajú predovšetkým veľkochovatelia ošípaných, pretože ak ochorie jedno zviera, poráža sa celý chov. „V Rusku sme utrpeli kvôli absencii monitorovacieho systému na dodržiavanie veterinárnych noriem na menších súkromných farmách,“ posťažoval sa napríklad domáci ruský výrobca Miratorg.

Dostávame sa bližšie k problému a dôvodom registrácie. Úrady musia pracovať s mimoriadne nákazlivým vírusom, ktorý sa ľahko prenáša a vedia ho napríklad rozniesť diviaky, ktoré si svojhlavo zmyslia, že oni teda žiadnu rusko-estónsku hranicu rešpektovať nebudú.

Pre zabránenie šírenia je preto rozhodujúca fungujúca spolupráca úradov a rešpektovanie preventívnych opatrení. Áno, aj od úplne drobných chovateľov.

Nákaza je aj blízko nás

Kým sa teda internety zaoberajú tým, ako nám kto kradne zabíjačky, Európska komisia má v spolupráci s Európskym úradom pre bezpečnosť potravín pripravený právny predpis, ktorým si od členských štátov pýta informácie o vznikajúcej nákaze, situáciu monitoruje, štáty informuje, koordinuje, školí, pomáha a robí aj výskum ako šíreniu zabrániť. Viete, také tie veci, ktoré považujeme za samozrejmé. Nie sú.

Aj vďaka práci týchto inštitúcií v spolupráci s úradmi v členských krajinách EÚ vieme, že sa v posledných troch rokoch vírus v zatiaľ malých množstvách rozšíril v Pobaltí, Poľsku, Českej republike a Maďarsku.

Geograficky takéto šírenie dáva zmysel. Platilo to do septembra tohto roku, keď v belgických Ardenách našli dva mŕtve diviaky, ktoré uhynuli na mor. A teraz pozor – teórie o tom, čo mohlo nákazu spôsobiť, sú aj, že diviaky mohli kdesi z odpadkov požrať kontaminovanú šunku, alebo nákazu priniesol robotník z východu, napríklad na obuvi. Nikto nevie. Vie sa len, že choré diviaky vedia nákazu ďalej prenášať.

EÚ produkuje 20% svetovej spotreby bravčového mäsa, z ktorého pätinu exportuje. Chovatelia sa moru oprávnene obávajú. Napríklad na Slovensku sa forma klasického moru vyskytla naposledy v roku 2008. Neregistrovaný chovateľ musel dať vtedy zlikvidovať dve prasatá.

Lenže v ten istý rok sa mor vyskytol aj na dvoch väčších farmách a zvierat muselo byť zlikvidovaných viac ako 20-tisíc. Opatrnosť je teda na mieste, zvlášť v štátoch so silným mäsovým priemyslom.

Ak sa nám nejaký ardenský diviak nezdá byť dosť dobrou výstrahou, slovenský úrad má informáciu o infikovaných diviakoch vzdialených od Slovenska 27 km na českej strane a 12 km na ukrajinskej strane.

„Je to likvidácia drobného predaja, drobných zabíjačiek. Pre domáce chovy je to negatívum,“ zaznie ďalej v reportáži. Áno, na nahlásenie ošípanej naozaj treba vyplniť tlačivo a odoslať ho na príslušnú Regionálnu veterinárnu a potravinovú správu.

Nikto nie je z povinnosti nadšený, no možno to s ohľadom na riziká predsa len za drobnú námahu stojí. Mimochodom, aj naše úrady vynikajúco informujú a majú aj takéto šikovné letáky. O tom, že prasiatka treba hlásiť, zas veľmi často informujú aj obce. Takto zrozumiteľne napríklad obec Vernár.

Autorka je politická radkyňa Európskych konzervatívcov a reformistov.

Viac informácií o bruselských mýtoch nájdete aj tu.

Teraz najčítanejšie