Jozef Kuciak: Bolesť sa nezmiernila ani po chytení Janových vrahov

Jozef Kuciak (27) je brat zavraždeného novinára Jána Kuciaka. Narodil sa v Štiavniku v roku 1991, rok po Jánovi a dva roky pred sestrou Máriou. Vyštudoval s červeným diplomom (lebo aj Ján mal červený) bezpečnostný manažment na fakulte bezpečnostného inžinierstva v Žiline.

Ste od vášho brata Jána len o rok mladší. Bolo vekový rozdiel medzi vami cítiť?

Bolo to cítiť v tom, že ma v škole predbehol o dva ročníky a potom aj odišiel na osemročné gymnázium. Inak doma a medzi kamarátmi sme boli skôr ako rovesníci.

Tak dobre sa učil?

Áno. Chodil na všetky matematické súťaže, mal samé diplomy z Klokana alebo olympiády. Celkovo všetky súťaže, čo boli zamerané na logické myslenie, boli naše. Neviem, či je to súčasť súrodeneckej súťaživosti, ale vždy som ich chcel mať potom aj ja.

Bili ste sa, alebo bol Ján skôr pedagogický dozor?

Skôr pedagogický dozor medzi mnou a sestrou, s ktorou sme boli hašteriví. Ja som bol ten vyrývač, on bol pokojný. Úplne iná povaha ako ja. Aj teraz, keď sme boli starší, robil som si z neho napríklad srandu, keď pribral, ale iba sa usmial. Nepotreboval konflikt, ani ho nechcel, ani hádanie sa zo srandy. Bol rozumný tak, že často som aj hodinu hľadal hlúposti, aby som našiel aspoň jednu, čo ho rozosmeje.

Vy ste nechceli ísť na gymnázium?

Išiel som, ale nechcel som ísť na osemročné. Aj kvôli Jankovi. On chodil veľmi neskoro domov. Bol som štvrták na základnej a keď som videl, ako chodí o piatej poobede z Bytče, kam dochádzal, nevedel som si to predstaviť. Znamenalo by to žiadny futbal, nič. Na cirkevné gymnázium do Žiliny som išiel až po základnej škole. Ono v piatom ročníku základnej školy je ťažké si vybrať medzi túžbou po vzdelaní a ostatnými aktivitami, ktoré nás dovtedy bavili. Navyše, keď ste z dediny, dochádzate a hodiny strávite len v autobuse.

Prečo nie na to do Bytče?

V Žiline bolo zameranie na informatiku a to som chcel. Jánov gympel bol normálny.

Pamätáte si, či chcel byť brat vždy novinárom?

On vždy sledoval dianie v politike. Ja som mal také myslenie, že áno, je to zlé, ale čo my môžeme pre to spraviť, veď to sa nedá zmeniť. V kuchyni sme mali kedysi televízor a tam sme si vždy o 19:00 ľahli na zem a pozerali správy na Markíze. Potom išiel vždy nejaký sitkom. Veľakrát sme sa potom ako deti skúšali, či vieme, kto je čoho ministrom, alebo hlavné mestá štátov. Súperili sme hlavne vo vedomostiach a tým sme sa ťahali.

Akého premiéra si vlastne pamätáte ako prvého?

Asi pána Dzurindu. Pamätám si, ako sme sa napríklad smiali na Migašovi, prišiel nám vtipný. Potom sme už len začali lepiť nálepky (na skrini je samolepka Fica „Slabúčko hryzkám“).

Boli ste voči Ficovi vždy s bratom kritickí?

Áno, ale skôr som to nedával najavo. Často som skúšal práve opak, pochválil som ho za niečo medzi ľuďmi, takými, čo mi na to hneď odpovedali kritikou. Nie preto, lebo by som mu fandil, ale preto, aby som videl tých kritických názorov čo najviac. Tak ako už aj povedal náš ocino, podpichovali sme Janka, prečo píše len o jednej strane. Vedel som, že má pravdu, ale hovorili sme mu, že to vyznie jednostranne.

Váš otec je bývalým voličom Smeru. A vy?

Naposledy som volil OĽaNO a predtým asi SaS, už si na to presne nespomínam. Janka to zaujímalo stále, ale ja, keď som išiel na vysokú, už som záujem o politiku strácal. Je to aj tým, že žijem na dedine. Toho času je tu menej. Prídem z práce o piatej a ešte musím urobiť veľa vecí, nachystať drevo, postarať sa o zvieratá. Pravdou je, že teraz už mám na politiku úplne odlišný názor a aj keď nechcem nikoho ovplyvňovať, voliť budem zrejme novovzniknutú stranu.

Aké máte zvieratá?

Teraz máme psa, sliepky a zajace. V minulosti sme mali aj kozy. Na dedine je stále čo robiť a ja som taký záhradkár. Keď som sa po celom dni o ôsmej dostal do izby, už sa mi jednoducho nechcelo nad všetkými tými článkami rozmýšľať. Nemal som tú silu a radšej som si prečítal niečo krátke alebo len nadpisy. Po tom, čo sa stalo, sa už nútim a čítam to celé, odpredu, odzadu, a ak nerozumiem, tak aj trikrát.

Čítali ste aspoň Jánove články?

Čítal, ale často len preto, aby som sa ho mohol na to pýtať, keď som mu chodil do Veľkej Mače pomáhať na dom. Keď som vedel, že v piatok tam idem, vo štvrtok večer som čítal. Keď som si to prečítal v pondelok, do piatka som zabudol, čo sa ho chcem opýtať. Často som tomu nerozumel a pýtal som sa ho na súvislosti.

Písať o komplikovaných kauzách jednoduchšie je určite výzva pre novinárov.

Jano občas poslal svoj text sestre a pýtal sa jej, či to pochopila a či tam nemá chyby. Potom povedal, že to posielal aj preto, aby sme si to vôbec prečítali a zaujímali sa o veci. Je to veľmi smutné, ale často tí, ktorí majú najviac rečí, prečítajú práve tie najjednoduchšie články, kde jednoducho fakty a kontext chýbajú, ale ďalej sa zaujímať nemajú potrebu, svoj kúsok rebélie a inakosti už našli. Janko najprv študoval na Slovenskej technickej univerzite informatiku, ale tam sa nenašiel a skončil. Dosť dlho vtedy váhal, ako to povedať rodičom. Boli sme na tom finančne slabo a rodičia robili všetko pre to, aby sme mohli študovať, pomáhali nám aj susedia alebo rodina.

Boli z toho rodičia nešťastní, keď nevyštudoval informatiku?

Ani nie. Povzbudili ho a povedali, že to nevadí. Nás rodičia nenútili do ničoho, v čom by sme neboli šťastní. Skôr sme my, deti, cítili vinu, keď sme vyčerpali ďalšiu časť ich snaženia. Prvýkrát som videl, že má veľký talent na písanie, keď som po ňom zdedil mobil. Bol to môj prvý. Mal tam asi 280 konceptov, rôzne básne a podobne. Keďže ho bavila matematika, analytika, informatika, tak sa asi postupne dostal k investigatíve.

Aké ste mali detstvo?

Krásne. Nepamätám si, že by nás rodičia za niečo niekedy nejako extra vyhrešili alebo že by nám zakazovali, či niečo nedovolili. Skôr nám vždy verili, že nič zlé nespravíme. Ani sme nespravili, až na také normálne veci, že sme ušli z domu a išli za nimi, keď boli o tri domy ďalej na návšteve u tety.

Chodili ste do kostola?

Áno, aj sme obidvaja miništrovali.

Ako teraz vnímate politiku?

Zo začiatku som sa vyjadroval dosť, ale vždy sa spustila veľká vlna útokov. Začali sme sa s otcom viac zaujímať, čítame viac zdrojov. Momentálne by bolo super vykričať sa nahlas a povedať všetkým, čo si myslíme o vládnucich politikoch, ale nerobíme to hlavne preto, lebo by to určite znamenalo ďalšie ohrozenie pre našu rodinu. Nechceme zasievať ďalšie zlo.

V ten deň, keď sme sa o Jánovej vražde dozvedeli, ste mi telefonovali do redakcie po tlačovke policajného prezidenta Tibora Gašpara. Boli ste zničený a pýtali ste sa ma, či to necháme len tak, až kým sa na to nezabudne. Pamätáte si na to?

Nepamätám. Bol som v takom šoku, že si dva-tri mesiace po vražde nepamätám viacero vecí. Vždy od začiatku sme chceli, aby každý, kto môže, pomohol pri objasňovaní vraždy. Nechceli sme pomoc pre nás, ale pre Janka a Martinu. Sami by sme nezvládli nič z toho. Keby sa normálni novinári s nami za to nepostavili, tak doteraz nič nevieme.

Pomohli vám protesty?

Boli sme na viacerých, ale oficiálne sme boli na jednom veľkom proteste, kde vystupovala aj moja sestra. Keď som vtedy otvoril oči a zbadal som toľko ľudí, nechcem povedať, že ma to potešilo, lebo sme boli v zlom stave a psychiku sme mali úplne preč, ale určite sme cítili veľkú podporu. Neboli sme v tom sami, ale nevládali sme pre to nič robiť. Koľkokrát sme v niektorý deň vyčerpaní, ale na druhý deň si povieme, že musíme. Takto to išlo stále dookola a ide to tak až doteraz. Preto sme často ani nechceli, aby ľudia vedeli, že sme na protestoch, tie protesty totiž neboli o nás ako rodine, ale o celej spoločnosti a o Jankovi a Maťke.

Aj z odovzdávania cien Biele vrany ste sa ponáhľali do Trnavy na ďalšie ocenenie.

Cítime zodpovednosť. Ľudia nám vtedy pomohli a teraz musíme pomôcť aj my a pomáhať tomu, aby sa na to nezabudlo. Je to pre nás pritom často na hrane. Utekám z roboty, sadneme do auta, ideme niekam, vrátime sa neskoro v noci a ráno musím ísť znovu do roboty. Často sa nemáme ani kedy najesť a napiť. Zostal mi do konca roka už len jeden deň dovolenky a chcem byť lojálny aj k zamestnávateľovi, pretože mi na začiatku veľmi pomohol.

Aké ste mávali doma Vianoce?

Veselé. Pamätám si, že keď mal Janko prísť na Vianoce domov, keď už býval preč, aj som trochu žiarlil. Chladnička totiž bývala prázdna, ale keď mal prísť, už tam boli aj jogurty. Bolo neskutočné sa na rodičov pozerať, ako sa naňho tešili. Je to jedna z najsilnejších vecí, ktorá mi bude chýbať. On keď zavolal, že príde o piatej, otec s maminou už od štvrtej v dome neboli, ale sa prechádzali po dvore a stále čakali, kedy príde, aby boli hneď pri bráne. Pamätám si, ako sme na Vianoce bývali dlho hore. Aj do štvrtej, do piatej ráno sme sa rozprávali, keď sme sa dlhšie nevideli. To bolo veľmi pekné a ani by som si nebol pomyslel, aké všelijaké témy nám napadli. Boli sme bratia, takmer v rovnakom veku a všetko sme boli na Vianoce zvyknutí robiť spolu.

Vy ste jediný, čo zostal v Štiavniku u rodičov, už neodídete?

Najprv odišiel z domu Janko, potom sestra. Ja som išiel na rok pracovať, aby som si zarobil na vysokú. Rovnako pracoval aj Janko, aj moja sestra Majka. V Poľsku, v Česku, v Nemecku sme montovali solárne panely, robili sme na stavbách, v lese. Každé prázdniny sme brigádovali. Ako súrodenci sme sa o tom rozprávali a ja som si aj vysokú školu vybral podľa toho, aby som bol pri našich, chodil som do Žiliny na bezpečnostný manažment.

Na Bielych vranách ste boli s priateľkou, budete mať svadbu?

Budem, ale ešte neviem kedy. Mal som rôzne nápady aj tento rok, ale potom, čo sa stalo, sa stále neviem dostať do stavu, v akom som bol predtým. Videnie sveta bolo iné. Teraz si ani neviem predstaviť, ako by rodičia moju svadbu zvládli. Suseda mala svadbu a rodičia sedeli pod altánkom a stále plakali. Vybavovali si, ako by mal svadbu Janko. Úprimne povedané, mal som v pláne požiadať moju priateľku o ruku na Jankovej svadbe.

Na Jánovu svadbu ste mali toho už asi dosť veľa nachystaného.

Áno. Na východe už mali skoro všetok alkohol, malo to byť tam. My sme mali na výslužku tvrdý alkohol, poháriky, škatule na koláče, všetko už bolo. Najmä maminy to riešili všetko každú chvíľu.

Teraz, keď chytili tých páchateľov, je to lepšie, horšie, alebo je to to isté?

Chvíľami mám pocit, že sa nič nezmenilo. Že by som cítil nejaké zadosťučinenie, tak to nie. Myslel som si, že tá bolesť sa potom o niečo zmierni, ale nefunguje to. Žiaľ vnútri to nijako neutlmuje.

Ako sa k vám ľudia na dedine správajú? Mali ste aj nepríjemné zážitky?

Ako som si dal na auto nálepku All for Jan, tak ma párkrát autá vytrúbili, ale inak nemôžem povedať, že by sa stalo niečo nepríjemné. Ak teda nerátam ten internetový svet. Ľudia z okolia sa nám snažili pomôcť, snažili sa s nami viac rozprávať, aj nám pomáhať.

Váš otec sa stretol aj s Angelou Merkelovou a prebral od nej cenu. Boli ste tam aj vy?

Áno. Bola to cena Zlatá Viktoria, ktorú som tiež musel googliť. Raz sa nám stalo, že sme v Čechách omylom prebrali cenu od nejakých konšpirátorov, a to sme sa cítili hrozne. Nechceli sme nikoho odmietať, ale teraz, keď sa má niečo také stať, už si to preverujeme. Stojí to veľa síl a nikdy nechceme byť nevďační.

A aké to bolo s Merkelovou?

Myslel som si, že to bude úplne iné, pripadala mi ako príjemná jednoduchá žena. Ešte aj na večeri hovorili o tom, ako má záhradku. Išla z nej veľká charizma a nebolo to, ako keď tu u nás stretnem nejakého vrcholového politika a cítim sa strašne nepríjemne. Bolo to skôr príjemné.

Čo bolo pre vás v tom hroznom období tým, čo vám pomohlo?

Určite, keď vzniklo All for Jan. V prvých momentoch sme nevedeli, čo bude, kam sa pohnúť. Vôbec sme sa nepoznali s novinármi, poznali sme len pár mien, čo Janko niekedy spomenul. Rodina a normálni novinári boli to jediné, na čo sme sa mohli obrátiť.

Akí boli policajti?

Ako ktorí. Väčšinou mám dobré skúsenosti, boli pozorní, ubezpečovali nás, že sa budú snažiť. Iba na jedného mám nepríjemnú spomienku. To bolo potom, keď vyšla takzvaná drogová stopa. Prišiel na obhliadku auta a pýtal sa ma, prečo som taký presvedčený, že by to nemohlo byť ono. Zo začiatku som sa mu snažil oponovať, ale potom som si povedal, že načo, videl som, že má už svoje presvedčenie. Ale o ostatných nemôžem nič zlé povedať, boli aj u nás na dvore, keď tu bola chvíľu ochranka.

Asi ste často boli aj na výsluchoch.

Áno, bolo to zvláštne. Chápal som, že musia preverovať všetky verzie, že to nemusela byť len práca, ale to, ako sme ho my poznali, tak bolo hrozné odpovedať na ich otázky, aj súkromného charakteru. Mal som kriminalistiku päť semestrov a rozumiem, že museli. Len v tom našom psychickom stave to bolo dosť nepríjemné.

Ako vnímate, že to smeruje ku Kočnerovi?

Neviem. Ak to bol on, asi by si to nedovolil sám, keby nemal povolenie alebo dohodu s niekým. Ak sa preukáže, že to bol on, je pre nás podstatné, s kým si k tomu podal ruku a kto mu na to súhlasne mávol.

Čo bude s domom vo Veľkej Mači? Je na ňom aj hypotéka.

Stále prebieha dedičské konanie, ale asi budeme za to, aby sa to zbúralo a aby tam bol pamätník. Ale nemáme ešte všetci rovnaký názor. Viacero ľudí aj občianskych združení nám ponúka pomoc. Uvidíme. Najhoršie je, že nech sa rozhodneme hocijako, vždy bude časť ľudí na nás útočiť a prinajhoršom, ja ešte hypotéku nemám.