Proti Macronovi, za záchranu starého dobrého Francúzska
Macron voličom zamlčal, že staré poriadky neprežijú a reformy budú nutne bolieť. Tí sa cítia byť podvedení, aj keď sa len prebúdzajú z vlastných ilúzií.
Margaret Thatcherovej svojho času vyčítali, že zničila anglický vidiek. Ten idylický kraj usporiadaného života a pracovných istôt, kde bol po ošetrení trávnika vždy čas na posedenie pri šálke čaju, keksoch a kultivovanej konverzácii. Občas sa tam síce vyskytla nejaká vražda, vyriešili ju však postaršie zhovorčivé dámy popri štrikovaní.
Ak by Emmanuel Macron uspel so svojím programom reforiem, raz by mu určite vyčítali, že zničil tradičný francúzsky spôsob života. Tú mnohými závidenú schopnosť užívať si ničím nerušený dlhý obed s červeným vínom a najmä s vedomím sociálnych istôt, nedotknuteľnosti pracovných miest i poľnohospodárskych dotácií.
Francúzsko však nie je Veľká Británia. Po posledných dňoch sa zdá byť pravdepodobnejšie, že to Macronovi nevyjde a zaradí sa do dlhého radu francúzskych prezidentov, ktorých reformy stroskotali na odpore domácej spoločnosti.
Tá si na svoje tradície a istoty siahnuť nedá a bráni ich o to urputnejšie, čím viac sa aj bez reforiem, či práve pre chýbajúce reformy, stávajú ilúziou. Tak ako ostatne už bol neudržateľnou ilúziou i šťastný anglický vidiek dávno pred Thatcherovou.
Dve hlavné Macronove chyby
Macronovi možno mnohé vytknúť a nejeden problém, ktorému dnes čelí, si spôsobil sám. Kandidoval vo frustrovanom Francúzsku, ktoré bolo mentálne na dne, zažívalo dlhodobý úpadok a príliš si neverilo. A už vôbec neverilo vlastným politickým a ekonomickým elitám.
Spisovateľ Michel Houellebecq prirovnal Macronovu kampaň ku skupinovej terapii, ktorá mala vo Francúzoch prebudiť nový optimizmus.
