Čierne oči vs casus belli
Dôvod na vojnu nemusí vyzerať dramaticky. Niekedy vyzerá smiešne.
Autor je režisér
Traja kamaráti, študenti stavebnej priemyslovky, bývali koncom tridsiatych rokov na internáte pri Medickej záhrade a chodili do kina Metropol. Bolo za rohom a premietali tam krásne filmy, napríklad Renoirov Človek beštia. Tí traja prežili všetkých z ročníka, jeden žil v N. Y., druhý v Tel Avive, tretí tu. Ešte ako deväťdesiatnici sa pousmiali a spomínali čiernookú krásku, pre ktorú nemohli v pokoji rysovať. Ten tretí, otec, mal jej fotografiu v rodinnom albume. Fíha, hovoril som si ako malý, takú krásku máme v rodine?
Simone Simonová mala talent, anjelskú tvár, zvodné oči, a to stačilo na lodný lístok a letenku do Hollywoodu. Krásnu tvár si všimol aj mladý právnik, Srb Duško Popov. Dráhy letu dvoch mladých hviezd sa na chvíľu skrížili, presne ako u hrdinov z filmu Casablanca. S obdivom mi o nich v Lisabone rozprával básnik Jorge Listopad. Niečo ako nenapísané moderné Portugalské sonety v kulisách mondénneho kasína hotela Palacio Estoril.
Popov fascinoval Iana Fleminga, a tak napísal postavu Agenta 007 Jamesa Bonda. Vzrušenie, silné autá, kasína, ženy s hlbokým dekoltom. Príťažlivé sny. Lenže skutočný Popov bol zaujímavejší. Maska bonvivána, agenta nemeckého Abwehru, britskej MI6 aj americkej FBI prekryla profesiu špióna. Desaťročia to vyzeralo tak, že o druhej tvári dvojitého agenta sa nikdy nebude vedieť. Lenže pravda a hovno, ako hovoril filozof Bondy, vyplávajú na povrch. Agent vydal pamäti. Tragika je, keď špión odhalí, čo nemá.
Popov upozornil na pripravovaný japonský útok na Pearl Harbour. Prešľap alebo tragické nedorozumenie? Ale čie? Popova, FBI alebo šéfa úradu Hoovera? Mal útok slúžiť ako casus belli, čo agent samozrejme nemohol vedieť, alebo? Téma sa do žiadnej bondovky nedostala. Fleming nepísal politický triler.
Popov 7. decembra 1941 cestoval na parníku. Kapitán informoval cestujúcich, že Japonci napadli Pearl Harbour. „Bol som pyšný, že som Američanov varoval štyri mesiace predtým,“ napísal v pamätiach. Lenže o chvíľu sa dozvedel o katastrofe. Čo sa stalo? Nikto nečítal jeho správu pre FBI?
Dôvod na vojnu musí vyzerať dramaticky, aspoň tak si to jeho autori predstavujú. Niekedy vyzerá smiešne, napríklad „vojna o Jenkinsovo ucho“, ako anglicko-španielsku vojnu v 18. storočí nazvala londýnska kaviareň. Odseknuté ucho anglického námorníka poslúžilo ako casus belli. Parlament sa rozhorčil, ulica sa pridala a vojna sa mohla začať. Zrážka lodí v Azovskom mori.
Kto je na rade? A ako rozpoznať casus belli a nenaletieť politikom? Optimistické je, že pravdu sa (občas) dozvedia aspoň deti alebo vnuci.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.
