Exminister Tomáš Drucker: Zvažujem založiť novú stranu

V októbri ste v rozhovore pre SME naznačili, že v prípade, ak by ste našli vhodných ľudí a videli šancu na úspech, zvažovali by ste návrat do politiky. Kam ste sa odvtedy posunuli?

Platí odpoveď, že je určite potrebné, aby akákoľvek alternatíva nebola postavená len na jednom človeku. No, samozrejme, osobností schopných a ochotných vstúpiť do politiky nie sú stovky. Mám za sebou veľa zaujímavých debát, s ľuďmi, ktorí v politike doteraz neboli, ale aj tými, ktorí tam sú, no cítia, že politika úplne odišla od ľudí. Až tak, že ju ľudia prestali sledovať. Myslím si, že by bolo dobré, aby sa do politiky dostali ľudia, ktorí môžu byť dobrým vzorom pre ostatných.

Takže krátka odpoveď je aká?

Posunul som sa a dnes si myslím, že by šanca na úspech bola.

Nemajú dnes ľudia, ktorí by chceli byť v politike, dosť priestoru v existujúcich stranách?

Neviem posúdiť, ako konkrétne sa dnes vedia realizovať. Je samozrejmé, že verejnosť už správy o nových stranách unavujú. Príchod nových strán zažili už x-krát a ich príbehy často znižujú mieru uveriteľnosti, že niečo nové môže byť úspešné. Ale buď veríte tomu, že máte čo ponúknuť, niečo, čo je dostatočne iné ako to, čo je na trhu teraz, alebo ak neveríte, potom by ste mali hľadať miesto v existujúcich subjektoch.

Vy osobne to máte ako?

Verím, že vieme ponúknuť alternatívu, ktorá by bola postavená na ľuďoch, ktorí v živote skutočne niečo dosiahli, sú za nimi úspešné príbehy a mohli by byť pozitívnymi vzormi, o ktorých hovorím. Naša krajina je pekné miesto na život a považujem za problém, že strácame identitu s miestom, kde žijeme, aj v dôsledku politiky, ktorá tu je. Mnoho ľudí hovorí, že ich nečaká lepšia budúcnosť. To je asi to najhoršie, čo sa môže stať – rezignovať na život na mieste, kde žijete.

Čiže titulok tohto rozhovoru môže byť, že zvažujete vytvorenie novej strany?

Áno. Či sa to stane, závisí od toho, aký bude časový priestor, ale aj od toho, akí ľudia by do toho šli.

Už nejakých máte?

Je ich dosť, ale dnes nechcem ešte hovoriť o konkrétnych menách.

Aká by tá strana mala byť, ak by vznikla?

Za takmer 30 rokov od revolúcie sa Slovensko dostalo veľmi ďaleko v mnohých aspektoch života. Nachádzame sa v euroatlantických štruktúrach, sme v srdci toho, kde sa rozhoduje. Pred rokmi sme o tom možno ani nesnívali. Podľa všetkých štatistík sa na Slovensku žije najlepšie, ako sa doteraz žilo, no ľudia ten pocit nemajú. Často nie preto, že by sa im reálne žilo zle. V spoločnosti prevláda pochmúrna atmosféra z toho, že sa z politického života akoby vytratilo normálne správanie. Môj akcent je teda na „normálnosť“.

Čo to znamená?

Chcem, aby sme začali pomenúvať veci, ktoré sú normálne, a ktoré normálne nie sú. A podľa toho k nim pristupujme. Nemali by sme rezignovať na svoj názor, na schopnosť povedať nahlas, že sa mi niečo nepáči, ale zároveň by sme aj mali hľadať riešenia. Existuje asi veľa termínov, ako to môžeme pomenovať, ale mne sa pozdáva, ak hovorím o normálnosti, ktorá by sa mala do spoločnosti vrátiť. Druhý akcent by mal byť na to, aby sme za všetkým hľadali človeka a spravodlivosť.

To znie na prvé počutie veľmi nekonkrétne.

V spoločnosti existujú ľudia, ktorí sa ocitli v núdzi vinou vlastných chýb, ale aj tí, ktorí za to nemôžu. Máme jednotlivcov, ktorí sú neraz karhaní za to, že sú úspešní. Ja si myslím, že treba podporovať slobodu jednotlivca, ale netreba zabúdať ani na toho slabšieho. Aj keď som bol krátko na ministerstve vnútra, chcel som sa venovať rómskej komunite, ktorej treba pomôcť – treba pomôcť tým najslabším, teda budúcim generáciám. Ak to nespravíme, dostanú sa do kategórie stratených generácií. Treba hľadať mieru medzi podporou slabších a slobodou a možnosťou vlastnej zodpovednosti jednotlivca.

Jeden princíp je skôr ľavicovejší, druhý skôr pravicovejší. Strana by teda bola aká?

To je dôvod, prečo hovorím o „normálnosti“. Musíme hľadať normálne riešenia, ktoré sú postavené na ľudskosti človeka. Niekto by to nazval riešeniami „pre ľudí“…

… to je slogan Smeru…

… áno, ale ja to tak zovšeobecňovať nechcem. Skutočne chcem, aby spoločnosť vnímala každého konkrétneho človeka. Niekto sa narodí s tým, že vie zložiť symfóniu, niekto nie, ale to neznamená, že je horším človekom. Áno, niekto môže povedať, že garancia dôstojnosti života človeka je ľavicová téma. Ale je to téma, ktorú nájdete aj v kresťanstve, ktoré nie je teda dogmaticky ľavicové. Je to o ľudskosti. Z riešení nemôžeme vynechávať človeka, lebo spoločnosť je postavená na ľuďoch.

Pred rokom 2012 ste boli spájaný skôr s SDKÚ, za druhej Ficovej vlády ste viedli Slovenskú poštu už za ministrovania Jána Počiatka, v tretej Ficovej vláde ste už boli ministrom. Osobne ste skôr ľavičiar či pravičiar?

V prvom rade ma treba vnímať podľa výsledkov, či už na pošte, alebo aj na zdravotníctve. Som človek, ktorý jednoznačne verí v zodpovednosť jednotlivca. Ale nemyslím si, že akákoľvek sloboda bez zodpovednosti je sloboda. Naša spoločnosť je vybudovaná na tom, že sme sa mnohých subjektívnych práv vzdali. Je to iná spoločnosť, než nájdeme v iných častiach sveta, máme iné hodnoty. Aj v dôsledku mojej výchovy si myslím, že v každom z nás by mal byť prejav solidarity, avšak nie vynútenej. Takej, o ktorej ste presvedčený, lebo sám chcete pomôcť, možno aj preto, že podobnú pomoc raz možno budete potrebovať vy alebo váš príbuzný. Nechceme mať na konci iba spoločnosť egoistov.

Do akej miery môžu byť pre váš návrat do politiky problematické okolnosti, za ktorých ste z nej odišli? Mám teraz na mysli najmä rezignáciu na post ministra vnútra, lebo sa vám nepodarilo dostať z funkcie policajného prezidenta Tibora Gašpara.

Keď som odchádzal, bol som presvedčený, že sa do politiky už vrátiť nechcem. Debaty s ľuďmi okolo mňa ma však postupne presviedčali, aby som si uvedomoval istú mieru mojej spoluzodpovednosti za spoločnosť – či som, alebo nie som schopný niečo pre spoločnosť urobiť. A do akej miery som schopný účasť v politike zrealizovať, to je tiež dôležité. Buď na to máte, alebo na to nemáte, oklamať sa to nedá. Môj odchod bol prejavom mojej vnútornej identity.

V akom zmysle?

Urobil som niečo, čo by urobil málokto: vzdal som sa moci. A urobil som to preto, lebo som nebol uzrozumený s vecami, ktoré som robiť nechcel. Neviem povedať, či to na konci všetkého ľudia pochopia. Ale moja vnútorná integrita sa nenarušila.

Prečo ste v rozhodujúcej chvíli ako minister vnútra neodvolali Tibora Gašpara, na čo ste mali kompetenciu, ale radšej ste odišli sám?

Hovoril som o tom veľakrát. Odvolanie Gašpara bez ďalších krokov, ktoré súviseli s dianím v rezorte, bez toho, aby sme debatovali o tom, kto príde ďalší, som odmietal. Nechcel som podľahnúť emocionálnemu volaniu po tom, čo sa žiada, bez toho, aby som vedel, čo bude ďalej. Vnútro je veľmi silový rezort a na jeho vedenie potrebujete naozaj silný mandát. Môžete mi povedať, že som bol nominantom najsilnejšej strany, ale necítil som mandát podporený pozíciou v parlamente na to, aby som mohol robiť všetko, ako by som chcel. Dostával som sa do sporu s niektorými kľúčovými ľuďmi…

… v Smere?

Budem hovoriť skôr o ústavných činiteľoch vo všeobecnosti. Necítil som mandát a zistil som, že tam nemám čo robiť. Nebol som tým, kto vyhral voľby, nemal som možnosť kontrolovať ministerstvo vnútra napríklad aj prostredníctvom zákonodarného zboru. Táto pozícia patrila Smeru a ja som na začiatku povedal, za akých okolností na tom poste dokážem pracovať. Tibor Gašpar bol len jednou z vecí. Mal preukázať slobodu odísť, niekoľkokrát sa so mnou na odchode aj dohodol. V dôsledku intervencií z prostredia iných ľudí, napríklad bývalého vedenia, zostával. Preto som nakoniec povedal, že nebudem zostávať v prostredí, v ktorom by som sa nedokázal posunúť vpred, aj keby som ho odvolal. Nebolo to iba o Tiborovi Gašparovi. Neplatili dohody, a preto som tam nemal čo robiť.

Takže reálny problém bol, že ste sa dostali do konfliktu so Smerom?

To je zjednodušenie. Dohody sa nedodržiavali na všetkých úrovniach ústavných činiteľov.

Na novú stranu treba peniaze. Máte v hlave vyriešené, že ak by ste naozaj zakladali nový subjekt, ako by ste ho financovali?

Určite je to kľúčová záležitosť. Najväčšia časť by bola postavená na vlastných prostriedkoch a pôžičkách. Čiže ľudia, ktorí by do toho išli, by na štart strany vložili alebo požičali svoje peniaze.

Do akej miery si viete predstaviť spoluprácu s ľuďmi, s ktorými máte tak trochu spoločný príbeh, teda išlo o ľudí, ktorí fungovali za vlád Smeru, no časom ich strana zavrhla, alebo oni ju? Mám na mysli Mareka Maďariča či Václava Miku.

Nedebatoval som s nimi. S Vašom Mikom sme sa o politike rozprávali naposledy pred pol rokom, ale išlo skôr o to, čo by chcel v politike robiť on. Všeobecne by som povedal, že príbehy ľudí v politike majú byť zrozumiteľné. Nikto nie je dokonalý, no podľa mňa je lepšie, že „zrozumiteľné“ je lepšie ako „neznáme“. Žiaľ, emócia verejnosti hrá často proti, lebo ľudia sú už veľmi unavení. Aj dnes vidíte infláciu sľubov, ktoré devalvujú reálne riešenia.

Aby som to pochopil, ak budete zakladať stranu, tak nepôjde ani tak o stranu nových tvárí, ale skôr stranu pre ľudí, ktorí už majú niečo za sebou?

Určite by to malo byť založené na ľuďoch, ktorí niečo dosiahli. To sa netýka len politiky. Viem si v nejakom novom projekte predstaviť ľudí, ktorí dokázali reprezentovať región alebo krajinu v rôznych oblastiach. Či už to je umenie, šport, kultúra alebo podnikanie. Náročné je presvedčiť ľudí, aby do politiky išli, lebo automaticky s tým sa môžu stať terčom útokov, ktorým doteraz vystavení neboli. Keď niekto ide do politiky, automaticky sa ho ľudia pýtajú, či tam chce zarobiť. Máme príliš veľa zlých skúseností s novými stranami a je ťažké predsudky prekonávať. No verím, že väčšina v krajine nechce toto negatívne nastavenie, ale naopak, že chcú pozitívnu normálnosť. Od politikov nečakajú, že budú dokonalí, ale že sa budú správať normálne.

Viete si sám seba predstaviť ako lídra novej strany?

Povedal som, že som ochotný zúčastniť sa nového projektu a aj ho viesť, ak sa na to podujme väčší počet kvalitných ľudí.

Kedy sa rozhodne, či nová strana vznikne, alebo nie?

Mali sme komunálne voľby, ktoré brali pozornosť, teraz prichádzajú prezidentské voľby, v ktorých budú kandidáti opäť prinášať ľuďom rôzne posolstvá a sľuby, a budú znižovať pozornosť pre nejakú novú ponuku. To je dôležité zvážiť. Ak bude nový projekt životaschopný, rozmyslíme si, či s ním prísť pred prezidentskými voľbami alebo až po nich.