Denník N

Transplantačný koordinátor: Telo darcu orgánov máme vo veľkej úcte

Ilustračné foto - Fotolia
Ilustračné foto – Fotolia

Nefrológ Martin Chrastina pripomína, že jeden človek môže po svojej smrti zlepšiť či zachrániť životy iným ľuďom, že o tejto možnosti by sme sa mali s príbuznými rozprávať a že sa blížime k tomu, že v transplantáciách už nebudeme zaostávajúcou krajinou EÚ.

Ste regionálnym transplantačným koordinátorom. Čo to znamená?

Ako napovedá názov, podieľam sa na koordinácii darcovského programu, snažím sa zvyšovať odberovú aktivitu, organizujem rozličné protransplantačné vzdelávacie aktivity či už pre laickú, alebo odbornú verejnosť. S kolegami chodíme na gymnáziá, stredné a vysoké školy a v ústrety nám vychádzajú aj médiá. Gro transplantačných koordinátorov sú odborníci, ktorí sa aktívne venujú samotným transplantáciám. Sú to anestéziológovia, nefrológovia, chirurgovia, hepatológovia, skrátka lekári z rôznych medicínskych disciplín spojených s transplantáciou orgánov. Na Slovensku sme štyria regionálni koordinátori – v Bratislave, Martine, Banskej Bystrici a v Košiciach a v každej nemocnici je lokálny koordinátor. My sme v podstate prebrali španielsky model.

Prečo španielsky?

Španielsko je svojou odberovou aktivitou vzorom pre iné krajiny. Majú najväčší počet darcov orgánov na obyvateľa nielen v Európe, ale na celom svete, z čoho vyplýva, že je tam aj najväčší počet transplantovaných, teda menej trpiacich pacientov. Viem, znie to až pateticky, ale v prípade obličiek je to určite zlepšenie kvality života, v prípade srdca, pečene alebo pľúc to je dokonca záchrana života. Okrem toho, že som koordinátorom, zaoberám sa aj transplantáciou obličiek, starostlivosťou o pacientov po transplantácii obličky a keď vidím, že sa to podarilo, prináša mi to veľkú satisfakciu. Ja to naozaj beriem ako poslanie. Ono sa to ani veľmi nedá robiť pre peniaze, ľudia to robia do veľkej miery z presvedčenia, že chcú pomáhať iným.

U nás je to s darcovstvom orgánov tak, že keď človek za života nepodpíše aktívny nesúhlas, stáva sa po svojej smrti automaticky darcom. Stáva sa však, že príbuzní niekedy s odberom orgánov od ich mŕtveho príbuzného nesúhlasia. V Španielsku je to ako?

Paradoxne, v Španielsku, najmä v Andalúzii, kde som nejaký čas pôsobil, sa lekári stretávajú s väčším počtom odmietnutí ako u nás, no napriek tomu sa im darí zostať na svetovej špičke. Je to dané najmä desiatkami rokov informovanosti, v Španielsku sa o darcovstve hovorí prakticky už od základnej školy. Treba však povedať, že Slovensko sa pomaly aj vďaka aktívnej pomoci ministerstva – bez ohľadu na to, kto ho kedy viedol – aj vďaka zdravotným poisťovniam blíži k tomu, že už nebude zaostávajúcou krajinou v EÚ.

Koľko obličiek sa ročne na Slovensku transplantuje?

Je to okolo dvoch stoviek ročne. Ideálne by bolo, aby boli odtransplantovaní všetci pacienti, ktorí to potrebujú, aby nemuseli dlho čakať a aby nemuseli podstupovať dialýzu.

Čo tomu bráni?

Myslím si, že dôležité je, že smrť je aj u nás stále tabu, je to niečo, o čom nechceme počuť, čo nechceme vidieť. No čím viac sa o nej bude hovoriť ako o normálnej, prirodzenej súčasti nášho života, ktorá je spoločná úplne všetkým ľuďom, tým lepšie. A tým lepšie aj pre transplantačný program, aby ľudia vedeli, že po ich smrti či po smrti ich príbuzných môžu ich orgány pomôcť či dokonca zachrániť život niekoho iného. Zo smrti máme stále strach, čo je v poriadku, ale mali by sme o tom hovoriť. Napríklad u mňa doma všetci vedia, že keď náhodou umriem, istotne nechcem, aby moje orgány kdesi zhoreli či zhnili, ale aby mohli nejakému trpiacemu pomôcť.

Pred niekoľkými rokmi prebiehala protransplantačná kampaň Sedem životov. V čom spočívala?

Kampaň stále beží a je stále intenzívna. Tento slogan hovorí o tom, že jeden darca môže zachrániť sedem životov. Dokonca aj viac, pretože pečeň i pľúca sa dajú rozdeliť. Chceme transplantačný program stále udržať v pozornosti verejnosti. Snažíme sa byť aktívni na sociálnych sieťach. Alebo túto nedeľu sme už po piaty raz pomáhali organizovať omšu v bratislavskom Dóme svätého Martina za ľudí, ktorí po smrti pomohli iným. Kázeň mal diakon po úspešnej transplantácii obličky, čo mu umožnilo ďalej žiť a vyštudovať bohosloveckú fakultu. A tentoraz sa omše konali aj v Košiciach, Bystrici a v Martine. Som rád, že katolícka cirkev je úplne konzistentná s vyjadreniami Jána Pavla II., ktorý ešte v roku 2000 napísal list kongresu Svetovej transplantačnej spoločnosti, kde opäť potvrdil, že cirkev považuje mozgovú smrť za smrť jednotlivca, a vyjadril podporu transplantáciám ako najušľachtilejšej pomoci človeka človeku. Napokon, obaja jeho nasledovníci to potvrdili. A nejde len o katolícku, ale aj o iné cirkvi, ktoré transplantačný program podporujú.

Niekedy sa stane, že príbuzní odber orgánov odmietnu. Aké dôvody uvádzajú?

My sa s tým veľmi často nestretávame, ale keď sa stretneme s radikálnym odmietnutím, rešpektujeme to. Väčšinou ľudia neudávajú dôvod, nevysvetľujú to, povedal by som, že to nie je ani nič konkrétne, skôr je to strašný hnev, pretože často ide o veľmi tragické udalosti, trebárs o náhlu smrť detí. To je pochopiteľné, a my to rešpektujeme.

Ako prebieha komunikácia? Pýtate sa príbuzných, či súhlasia s odberom orgánov?

Nie je to tak, že by sme ich priamo pýtali. My im to oznamujeme, pretože podľa zákona je to tak, že keď človek za svojho života nevysloví aktívny nesúhlas, stáva sa automaticky darcom orgánov. Ale aj napriek tomu príbuzných považujeme za súčasť procesu a čakáme na ich názor. Ak namietajú, snažíme sa byť súčinní aj čo sa týka pohrebu, transportu telesných pozostatkov a podobne.

Čím presvedčíte ľudí, ktorí odmietajú?

Ak to nie je radikálny nesúhlas, ktorý, ako som už spomínal, rešpektujeme, tak do omrzenia vysvetľujeme, čo sa bude diať. Najviac totiž ide o nedostatočnú informovanosť, o čo ide. Preto všetko vysvetľujeme, hovoríme, že to nie je nič strašné, že orgány ich príbuzného ešte môžu pomôcť mnohým iným ľuďom. Máme k dispozícii psychológa i kňaza. Drvivá väčšina ľudí to pochopí a rešpektuje. Ale lepšie by bolo, keby sa o tom dozvedeli už skôr, aby tí, ktorí sa o tom dozvedia, už dopredu povedali svojim blízkym, že si želajú, aby ich orgány niekomu pomohli. My telá darcov neberieme ako – nechcem, aby to vyznelo nejako vulgárne – kus mäsa, z ktorého niečo odkrojíme. Berieme ich ako ľudí, ktorí mali svoj život, mnohí mali súrodencov, manželov, deti, rodičov. Myslím, že to si uvedomujeme všetci, čo sa transplantáciám venujeme. Zomrelého človeka máme vo veľkej úcte a snažíme sa byť nápomocní pozostalým a podobne.

Ako prebieha celý proces po mozgovej smrti darcu?

Hneď, ako nastane mozgová smrť, mu odoberú lymfatické tkanivo. Potom počítač porovná genetickú informáciu darcu s údajmi ľudí, ktorí čakajú na transplantáciu orgánov, trebárs na obličku, a vygeneruje čakaciu listinu. Tu by som rád upozornil, že čakaciu listinu si nemôžeme predstavovať ako niečo nemenné. Listina sa pri každom darcovi mení, pretože každý darca a každý orgán je pre niekoho iného vhodnejší či menej vhodný. Zohľadňuje sa tam genetická príbuznosť, na základe ktorej sa orgány distribuujú na území krajiny. Čiže dôležité sú len medicínske faktory.

Ale existuje aj jeden iný faktor, a to vek.

Áno, deti do osemnásť rokov sú vo všeobecnosti uprednostňované, podobne ako pacienti, ktorí majú vyčerpané cievne prístupy alebo urgentní pacienti, ale opäť len na základe objektívnych medicínskych kritérií.

V rámci svojho konšpiratívneho videnia sveta mi jeden človek povedal, že kto má kontakty a peniaze, dostane sa k orgánom skôr ako niekto iný. Je to možné? 

To sa nedeje a ani by to nebolo možné. Porovnanie informácií o darcovi a potenciálnych príjemcoch nerobíme my, ale počítač, ktorý hľadá najväčšiu zhodu. Je tu kontrola na samotnom pracovisku, kde nadriadení kontrolujú lekára, ktorý má službu. Potom je tu kontrola národnej transplantačnej organizácie a tiež kontrola Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Tento systém znemožňuje akékoľvek pokútne zaobchádzanie s orgánmi.

Aká je priemerná životnosť transplantovanej obličky?

Je to sedem až desať rokov, čom dokonca prevyšujeme krajiny západnej Európy.

Aká stará je najdlhšie fungujúca transplantovaná oblička na Slovensku?

Tridsaťšesť rokov.

V roku 1982 sa už na Slovensku transplantovali obličky?

Tie áno, v Bratislave už od roku 1972.

Už sa vám stalo, že nejakému darcovi odobrali všetkých sedem transplantovateľných orgánov?

Jasné, veľakrát.

Ako to vyzerá?

To je neuveriteľne náročná práca, pri ktorej teba urobiť viac ako tisíc telefonátov. Pamätám si na jeden konkrétny príklad, kde sa odobrali pľúca, srdce, obe obličky, pankreas, tenké črevo i pečeň, ktorá sa v odberovom centre rozdelila na dva laloky. V jednom momente bolo na operačnej sále tridsať ľudí – chirurgov, anestéziológov, intenzivistov, nefrológov, pneumológov či hepatológov.

Ako prebieha prevoz orgánov na jednotlivé transplantačné oddelenia?

Opäť je to na základe presných medicínskych kritérií, aktuálnych čakacích listín. Orgány sa potom prevážajú autami a keď treba, tak aj lietadlom, nezriedka aj s pomocou armády alebo vrtuľníkom. Veľmi dôležitá je pomoc polície, keď sú dopravné zápchy. Niekedy je to dosť napínavé.

Obličky až tak neponáhľajú, ale srdce treba transplantovať vo veľmi krátkom čase. Ako dlho tieto orgány vydržia mimo tela?

Volá sa to studená ischémia. Pri obličke trvá do 24 hodín, ale v USA napríklad akceptujú aj 40 hodín. Pri pľúcach je to cirka šesť hodín, pri pečeni je to variabilnejšie: štyri až desať hodín. Pri srdci je to najkratšie: asi tri, možno štyri hodiny. To súvisí s tým, že svalovina je zraniteľnejšia.

Transplantácie sa na Slovensku robia v štyroch mestách, ale nie všade sa transplantuje všetko.

Obličky sa robia vo všetkých štyroch mestách, pečeň sa robí v Banskej Bystrici aj v Bratislave, v Bystrici začali s programom transplantácie pankreasu a v Bratislave na NÚSCH-u transplantujú srdcia. Pľúca našim pacientom sa transplantujú v pražskom Motole, čo súvisí so zmenami v organizácii Eurotransplant.

Do akej miery funguje spolupráca so zahraničím? Transplantujú sa orgány slovenských darcov zahraničným príjemcom a naopak?

Orgán slovenského darcu smie byť vyvezený mimo územia Slovenska výlučne vtedy, ak nie je u nás vhodný príjemca, čo sa stáva zriedkakedy. Musí to byť však úplne bezplatne. Pokiaľ ide o superurgentného príjemcu u nás, teda pacienta, ktorý má akútne zlyhanie životne dôležitého orgánu a transplantáciu potrebuje urgentne, tak sa vyhlási pohotovosť aj v zahraničí. Funguje to na princípe solidarity, je to, ešte raz zdôrazním, úplne zadarmo a skoro vždy sa vhodný orgán podarí nájsť.

Odkiaľ napríklad?

Najčastejšie z Českej republiky, s ktorou máme úplne výbornú spoluprácu, ale napríklad aj zo spomínaného Španielska či z Chorvátska.

Martin Chrastina (1979)

vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského. Absolvoval nadstavbovú špecializáciu z nefrológie a certifikovanú špecializačnú prípravu transplantačných koordinátorov v Španielsku. Od roku 2005 pracuje na Urologickej klinike s Centrom pre transplantáciu obličiek na bratislavských Kramároch. Absolvoval niekoľko študijných pobytov v USA.

Ako si budovať hlboké vzťahy bez osamelosti? Kúpte si knihu Umenie blízkosti – rozhovory Moniky Kompaníkovej s psychológom Jánom Hrustičom.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko, Zdravie

Teraz najčítanejšie