Dejiny vyryté do ľadu
Dvanásť hráčov smerovalo za mreže a potom do uránových baní. Komunisti si vybavovali účty.
Pamätám si to ako dnes: Je február 1994 a slovenský hokejový tím hrá prvýkrát pod olympijskými kruhmi. Na otváracom ceremoniáli nesie našu vlajku Peter Šťastný. Veľa iných, dôležitejších vecí, si z toho roku nepamätám. A pritom: začala sa privatizácia, Mečiar vyhral voľby a počas noci „dlhých nožov“ uniesol na niekoľko rokov štát.
Ja som žil hokejom, no napriek tomu aj v jeho príbehoch vo mne ostal vyrozprávaný príbeh našej krajiny. Vidieť Petra Šťastného v slovenskom drese totiž znamenalo, že tí, ktorí ho vyhnali, skončili! Na histórii je úžasné, že ju viete vyrozprávať cez čokoľvek.
Naša rodina žila hokejom. A v ňom sa odzrkadľovala história Československa ako v priezračnom ľade.
Málokto vie, že ani nie rok a pol po vzniku ČSR sa na olympiáde v Antverpách prvýkrát predstavili aj československí hokejisti, ktorí získali bronz. Ešte pár týždňov predtým márne odhŕňali sneh na Štrbskom plese vo Vysokých Tatrách, aby si mohli v marci aspoň trochu zatrénovať.
Vtedy nemohli ani len tušiť, že ani nie o dvadsať rokov neskôr si budú musieť bývalí spoluhráči
