Denník N

Lajčák: Čo sú to za sankcie, keď rakúska ministerka zahraničia tancuje s Putinom?

Miroslav Lajčák. Foto N – Tomáš Benedikovič
Miroslav Lajčák. Foto N – Tomáš Benedikovič

Je pre mňa nepochopiteľné a neprijateľné, keď poslanci parlamentu vyháňajú diplomatov svojej krajiny od rokovacieho stola. To bolo pre mňa prekročenie pomyselnej červenej čiary, vraví o svojej demisii pre český Deník N minister zahraničia Miroslav Lajčák.

„Vedel som, že ak Mečiar získa vo voľbách druhý mandát, bude s našou krajinou zle. Práce som mal málo, Slovensko bolo de facto v medzinárodnej izolácii. Tak som si vo voľnom čase napríklad len tak napísal nástupný prejav nového ministra. Iba som si predstavoval, čo by asi tak mal povedať vo svojom úvodnom prejave,“ povedal Miroslav Lajčák vo veľkom rozhovore pre český Deník N o roku 1997, keď Slovensko nedostalo pozvánku na rokovania o vstupe do Európskej únie.

V posledných dňoch ste sa dostali do konfliktu s vašou vládou i parlamentom. Chceli ste opustiť vysokú funkciu. Na protest. Neprepásli ste ten správny moment? Nenastal už po vražde novinára Kuciaka?

V tom čase som bol predsedom Valného zhromaždenia OSN v New Yorku. Z titulu funkcie som sa nesmel k politickým turbulenciám na Slovensku vyjadrovať.

Rozumeli ste tomu, prečo sa vtedy plnili námestia slovenských miest demonštrantmi?

Samozrejme. Na Slovensku sa predsa novinári nevraždia. Vražda novinára Kuciaka a jeho snúbenice prekročila hranice chápania mnohých z nás. Rovnako ako ľudia na uliciach, aj ja som bol v šoku.

Neuvažovali ste o tom, že buchnete do stola a prestanete byť taký superkorektný?

Mnohí sa ma pýtali, prečo som sa nezachoval ako chlap a nezložil funkciu. A ja sa pýtam: Bolo by to chlapské? Vo vzťahu k ľuďom na ministerstve? Ako by oni prijali toto moje posolstvo? Vo mne mali záruku, že úrad bude kontinuálne pokračovať ďalej. Gestom politika by bolo tresknúť dvermi, ale gesto diplomata je iné. Štát musí fungovať v každom prípade.

Vražda Kuciaka však bola na Slovensku bodom zlomu.

Bol to bod zlomu. Slovensko po Kuciakovi je iné než pred Kuciakom. Tolerancia spoločnosti, akceptovanie javov, ktoré sprevádzali našu politiku, šli dramaticky nadol a teraz sú blízko k nule. Čo je síce dobre, no zaplatili sme za to príliš vysokú cenu v podobe dvoch vyhasnutých mladých životov. Politikom sa teraz vládne horšie, ale pre spoločnosť je to lepšie. Len sa mi niekedy zdá, že sa spoločnosť prísne delí na našich a tých druhých. Niektorým všetko odpustíme a u iných, naopak, všetko zveličíme.

Ale celkový trend je jednoznačne správny. Len by sme pri tom pochode správnym smerom nemali demontovať piliere ústavného štátu. Máme demokratické voľby, parlament a prezidenta, takže nemôžeme vynášať rozsudky iba na stránkach novín alebo na námestiach. Nepodliehajme pocitu, že by najlepšie rozhodovali novinári, politológovia alebo ľudia na sociálnych sieťach. Napríklad o vymenovávaní do vysokých funkcií. To potom nie je demokracia, ale anarchia. Navyše emócie ľudí sa dajú ľahko zneužiť a potom je otázkou, čo je spontánny protest a čo riadený. Obávam sa, aby nebol zneužitý dobrý úmysel ľudí.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Skôr či neskôr nebudete šéfom diplomacie. Čo potom?

Určite nezasadnem do parlamentu. To rozhodne nie. Nechcem sa zapojiť do domácej politiky. Chcel by som ostať na medzinárodnom poli.

Keď vás budú ľudia žiadať, aby ste kandidovali za prezidenta, čo im poviete?

Že im úprimne ďakujem za podporu, ktorú si nesmierne vážim. Že ich podporu vnímam ako ocenenie mojej práce na poste ministra zahraničia a že chcem aj naďalej pokračovať na poli zahraničnej politiky, kde môžem byť pre spoločnosť najužitočnejší.

Čo urobí s charakterom muža taká kariéra, akú ste zažili vy? Je ľahké podľahnúť očareniu sebou samým, keď vám nikto nič nepovie do očí… Uvedomujete si toto nebezpečenstvo? 

Je to zákonité. Ľudia, ktorí od vás závisia, vám do očí nechcú vravieť nepríjemné veci. Navyše my, ktorí dlho sedíme vo vysokých funkciách, strácame schopnosť počúvať kritiku. Snažím sa členom svojho tímu radiť, aby mi vraveli to, čo si medzi sebou rozprávajú v jedálni pri polievke. Chce to mať okolo seba ľudí, o ktorých viete, že sa vás neboja a že vám povedia všetko otvorene, aj keď to bolí a pravda nie je príjemná. Potom je dôležité zdravé zázemie mimo práce. Doma. Tam sa na mňa naozaj nikto nepozerá ako na ministra. Manželka ma kritizuje, kdekoľvek sa jej to zdá oprávnené, a na politickú nafúkanosť je mimoriadne citlivá. Takisto viem, že tá funkcia nie je na doživotie. Chcem sa raz v pokoji prechádzať po ulici. Viem, že je u nás dosť politikov, ktorí už nikdy na ulicu vyjsť nemôžu.

Stane se vám niekedy, že vám napríklad v reštaurácii niekto vynadá?

To sa mi nestáva. Dostávam však odporné odkazy na Facebooku. Na ulici sú na mňa ľudia milí.

A chodíte ešte vôbec medzi normálnych ľudí? Napríklad nakupovať do supermarketu?

Som vorkoholik, to je pravda. Som dosť ponorený do svojej práce. Manželka vraví, podobne ako klasik, že ja mám na starosti svetový mier a ona všetko ostatné. A všetko ostatné funguje, len so svetovým mierom je to na facku. Moja rodina žije normálnym životom. Do obchodu na nákupy chodím len sporadicky. Ale chodím do reštaurácií, idem sa pokojne prejsť. Áno, roky mám šoféra, ochranku, sekretárky. Ale každý deň sa snažím uvedomiť si, že to nie je moje, ako Mira Lajčáka, ale že to patrí len k tej funkcii, ktorú raz opustím.

Ako si vysvetľujete, že ste teraz jedným z najpopulárnejších politikov v krajine a podľa prieskumov by ste vyhrali zápas o prezidentské kreslo?

Pretože sa necítim ako politik. Nerozdeľujem, neútočím osobne na ľudí, ale skôr vysvetľujem. Moja DNA je DNA diplomata, nie politika. A ako už som povedal, vnímam to predovšetkým ako ocenenie mojej práce v role ministra zahraničia.

Slovenským občanom na rozdiel od českých dokonca ani neprekáža, že ste presadili prijatie sýrskych detí. Obávali ste sa negatívnej reakcie verejnosti?

Proces prijatia desiatich detí z gréckych táborov práve prebieha. Presadil som to a nestálo ma to veľké úsilie ani čas. Nikoho tým neohrozíme. Jediné, čo sa stane, je, že ukážeme, že máme srdce.

Ľudia tvrdia, že by vás volili, i keď vy neustále opakujete, že kandidovať nechcete… Buď ste jednooký medzi slepými, alebo ste taký nevyhranený, že ste znesiteľný pre každého.…

Pri všetkej skromnosti som zastával mnoho významných medzinárodných pozícií a zrejme nie neúspešne, keďže dostávam nové ponuky. To je zrejme to, čo ľudia vnímajú. Asi si myslia, že nie som úplne najhorší minister, že ma vo svete rešpektujú.

Odborníka bez emócií? Kričíte vôbec niekedy?

Jáj. A ako.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Miroslav Lajčák

Rozhovory

Teraz najčítanejšie