Poučenie z chaosu v Británii alebo čo odhalil brexit

Autorka je poslankyňou Európskeho parlamentu za Smer

Po viac ako dvoch rokoch od referenda vo Veľkej Británii, v ktorom Briti odpovedali na otázku, či si želajú zotrvanie v Európskej únii, tu máme v princípe rovnakú situáciu ako v júni 2016. Nikto nevie povedať čo vlastne chce, no každý chce určite niečo iné ako tí ostatní. Žiaden návrh nie je dostatočne dobrý a už vôbec na žiadnom sa nemožno kompromisne dohodnúť a získať potrebnú väčšinu.

Celé sa to začalo ešte pred národnými voľbami v Spojenom kráľovstve v roku 2015. Vtedajší líder konzervatívcov David Cameron sa rozhodol podľahnúť čaru nechceného a v túžbe po zisku výrazného volebného víťazstva uviazol, aj keď to vtedy pravdepodobne vôbec netušil, v osídlach euroskeptickej strany UKIP Nigela Faragea. Detinsky sa nechal zlákať na preteky, ktoré nikdy nemohol vyhrať. Obrazne povedané, „podliezať latku“ pri témach, ktoré by solídny politik nikdy neotváral, sa nevypláca, pretože z nich nie je možné vyjsť víťazne. Naopak, krátkodobý úspech nakoniec z Davida Camerona spravil najväčšieho chudáka a porazeného.

V tom pomyselnom „podliezaní latky“ sa už totiž nedá prestať. Cameronovi tak nezostalo iné, len sľúbené referendum o zotrvaní v EÚ vyhlásiť. Je pritom úplne jedno, že on sám sa vyjadril za zotrvanie v Únii. Nestačilo to a bolo to najmä pre ľudí absolútne nezrozumiteľné, pretože keď je sám za, načo potom vyhlasuje referendum?

Pokus o záchranu situácie, keď Únii a jej členským štátom silácky predložil nezmyselný zoznam požiadaviek, v čom všetkom treba Britom neodôvodnene ustupovať, aby nemali záujem EÚ opúšťať, ktorým následne „operoval“ v predreferendovej kampani, bol groteskný. Nápadná podobnosť so súčasnou situáciou Mayovej pritom vôbec nie je náhodná. Vlastnou vinou sa dostať do bezvýchodiskovej situácie a následne očakávať, že ústupky budú robiť tí druhí, to je, zdá sa, u oboch konzervatívnych politikov identický postup. Cameronovi nezostalo nič iné, len odstúpiť. Mayovú takmer odvolali vlastní poslanci. Zachránil ju len prísľub, že v najbližších voľbách už nepovedie Konzervatívnu stranu, čo určite nemožno vnímať ako víťazstvo.

Briti z neznámeho dôvodu samých seba presvedčili, že sú natoľko „vzácni“, že urobíme čokoľvek, aby sme ich v Únii udržali. Azda je ten ich pocit „veľkosti“ spôsobený imperiálno-kolonialistickou minulosťou, možno len jednoducho absentujúcou pokorou. Výsledok tohto pocitu výnimočnosti je však na stole a všetci s ním budeme musieť najbližšie roky žiť. Či už Briti odídu s dohodou alebo bez nej, EÚ zostáva potenciál 27 ekonomík, platných a fungujúcich dohôd a pravidiel, ktoré jej a tiež jednotlivým členským štátom dávajú možnosť byť pokojnejšími, pripravenejšími a zodpovednejšími voči svojim občanom.

Jedným z poučení z brexitu je, že napriek zložitosti dnešného sveta je nanajvýš kontraproduktívne byť „rebelom bez príčiny“ voči niečomu, čo je pre krajinu prospešné. Kompromis, schopnosť  dohodnúť sa a spolupracovať sú stále tým, čo nás posúva ďalej a vytvára priestor pre ďalšie riešenia. Prestaňme sa tak pretekať v tom, kto bude viac „proti“ a skúsme naopak omnoho viac súťažiť v dobrých, pozitívnych a progresívnych návrhoch, ktorých snahou bude našu spoločnosť zlepšovať, nie jej ubližovať a vracať ju niekam naspäť.