Denník N

Emigrovať do Ameriky už nestihli, otca Nemci dobili na smrť

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Rodičia Anny Moravčíkovej odišli za prácou do Rumunska. Otec bol lodník a na poslednej plavbe pred útekom do USA narazili s loďou do nemeckého pontónu. Nemci ich chytili a dobili.

Anna Moravčíková sa narodila 28. februára 1935 v Strečne. Po smrti starého otca bola Annina mama Mária odkázaná starať sa o gazdovstvo sama. Otcovi Kamilovi Chovanovi totiž počas vojenskej služby v Komárne učarovala Dunajplavba a rozhodol sa tam pracovať.

Ešte pred vojnou ho pridelili na prácu v úseku Oršova (Rumunsko) – Bulharsko, kde pracoval ako lodivod. Žil v Oršove a vzhľadom na zložitú situáciu súvisiacu s vypuknutím 2. svetovej vojny a so vznikom Slovenského štátu mohol cestovať za svojou mladou rodinou na Slovensko len veľmi zriedkavo.

Nakoniec sa teda Anna s matkou presťahovali za otcom do Oršovy. Toto obdobie je jediným, z ktorého má Anna spomienky na spoločný život svojich rodičov, keď mali napriek vojnovým časom ako-tak stabilné zázemie.

Loď narazila do pontónov, otca Nemci dobili

V roku 1940 sa narodil mladší brat Ludvík a onedlho začala Anna navštevovať základnú školu v Oršove. Otec, vedomý si neistej medzinárodnej situácie, chcel pomôcť rodine emigráciou do USA. Podarilo sa mu vybaviť lístky na loď aj zaobstarať potrebné doklady a peniaze. Pred vycestovaním mal však ešte absolvovať svoju poslednú plavbu, ktorá sa stala pre rodinu smutne osudná.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

„Loď sa dostala do úseku, kde bola hustá hmla a minimálna viditeľnosť, a tak sa stalo, že loď narazila do pontónového mosta, ktorý tam mali postavený Nemci. Následne celú posádku zajali a strašne dobili. Otcovi pri bitke odrazili obličky. Nakoniec sa dostal domov, nebolo to však nič platné. Lekári mu už nevedeli pomôcť. Za tri dni dostal vysoké horúčky a umrel. S mamou a malým bratom sme zostali v tom cudzom svete úplne opustení.“

Chovanovci v Rumunsku v roku 1939. Foto – archív A. M.

Vojnová situácia sa zhoršovala aj v samotnom Rumunsku. Na smútok nebol čas, matka musela rýchlo rozmýšľať, ako zachrániť svoje deti. Rozhodla sa teda vrátiť naspäť na Slovensko do rodného Strečna.

„Najprv sme dostali varovanie, aby sme vzhľadom na všadeprítomné míny necestovali loďou. Cestovali sme teda vlakom, no vlaky mali neustále výluky a stávali sa cieľmi náletov. Cestou do Budapešti v auguste 1944 nám prikázali utekať z rýchlika preč práve pred náletmi. Utekali sme asi 200 metrov, kde sme na voľnom priestranstve čakali, čo bude ďalej. Po dvoch hodinách vlak opäť vypravili a dostali sme sa do Budapešti. Tam som však tiež videla bezútešné obrazy hrôzy po nedávnych náletoch. Všade okolo ležali mŕtve telá, ľudia, zvieratá. Ako dieťaťu mi utkveli v pamäti hlavne tie mŕtve zvieratá.“

Nakoniec sa z Budapešti – striedavo vlakom, striedavo na voze – dostali predsa len živí a zdraví do Strečna. Nezostalo im však vôbec nič. Osobné veci, ktoré im mali prísť osobitným vlakom do Varína, im kompletne rozkradli. Uchýlili sa teda k strýkovi Jurajovi Klocáňovi. Strečno však neostalo pre Annu s rodinou dlho bezpečným útočiskom, pretože o dva dni po ich príchode vypuklo Slovenské národné povstanie.

Kamil Chovan s deťmi. Foto – archív A. M.

Malé dievča uprostred vojny

Strečno a priľahlé okolie sa stalo dôležitým strategickým bodom a boje v Strečnianskej tiesňave sa krvavo zapísali do povstaleckej histórie. Obyvatelia dostali varovanie o blížiacej sa vojenskej operácii a pokyn na evakuáciu.

„Už niekoľko dní sme videli nákladné autá martinského pivovaru, ktorými sa presúvali povstalci medzi Martinom a Žilinou. Keď sa blížili Nemci a vojenská zrážka bola nevyhnutná, utekali sme cez hory spoločne s ostatnými obyvateľmi Strečna. V neďalekých Stráňavách sa nás ujala rodina Kollárovcov a prichýlila nás. Asi po týždni sme sa išli s mamou pozrieť naspäť do Strečna, no už z diaľky sme videli horiaci majer miestneho žida Haasa. Pred cintorínom stáli vojaci SS, ktorí nás odmietli pustiť do obce, museli sme to obísť naokolo. Nemci v obci zanechali spúšť. Vyrabovali majetky, pozabíjali hospodárske zvieratá, všade vládol chaos. Mama narýchlo napiekla chlieb, zobrala trochu masti a utekali sme naspäť do Stráňav.“

Hoci Strečno obsadili Nemci, obyvatelia sa napriek rizikám rozhodli vrátiť do rodnej obce. Dúfali, že najhoršie je za nimi. Boje však neustávali a situácia sa opäť vyhrotila.

„Po prestrelke, ktorá prebehla v blízkosti tunelov, padlo mnoho nemeckých vojakov. Zablúdená guľka zasiahla aj železničiara Piovarčiho, ktorý bol v tom čase v službe. Po prestrelke opäť Nemci zvýšili aktivitu, monitorovali okolie, prehľadávali domy. Pritom väčšina obyvateľstva chcela len prežiť, nepridávali sa ani na stranu Nemcov, ani k partizánom.“

V tých dňoch sa Anna s mamou a bratom často ukrývali v hájovni krstného otca Filipa Stopku. Anna si spomína aj na zástup mladých, sotva plnoletých vojakov SS, ktorí prechádzali na koňoch, aby tam našli smrť.

„Vrátil sa len jeden jediný, otrhaný, zničený, všetci ostatní tam padli. Po vojne, keď sme chodievali pásť kravy, nachádzali sme ich mŕtve a zohavené telá, množstvo munície. Obraz skazy.“

V dôsledku posunu frontu sa situácia na bojiskách menila a Nemci začali postupne ustupovať. Mosty však boli zničené a mnoho vojakov neprežilo pri pokuse dostať sa na druhú stranu Váhu. Po príchode československej armády do Strečna si Annu vyhliadol jeden veliteľ.

„Zdvihol ma na ruky a rázne sa ma spýtal: ‚Počuj, dievča, kde máš mater?!‘ Ako dieťa som totiž chodievala k nemeckým vojakom po obväzové materiály, z ktorých som si robila bábiky. Veliteľ sa sťažoval, že celý čas nemohli páliť na Nemcov, hoci ich mali pod nosom, pretože sme tam neustále pobehovali. Našťastie sa to obišlo bez ďalších dôsledkov pre mňa alebo moju matku.“

Ani osloboditeľská armáda, poznačená rokmi ťažkých bojov, nemala často zľutovanie s nepriateľmi. Dokonca ani s tými, ktorí už boli bezbranní.

„Raz, keď sme sa vracali od tety Zajacovej, uvideli sme zajatého Nemca, bezvládneho, zraneného s dokaličenou nohou. Keď sa vojaci pýtali, čo s ním, slovenský veliteľ prikázal odviesť ho za dedinu a zastreliť. Teta Zajacová začala veľmi plakať a prosila, aby ho ušetrili. Vraj už je po vojne, nič im už nehrozí, že ten dokaličený úbožiak už nie je nebezpečný a že je to ľudská bytosť. Keď sa to veliteľ dozvedel, rozčúlený zisťoval, kde je tá žena, čo narieka za tým Nemcom. Spýtal sa jej, prečo sa ho zastáva, či nevidí, koľko zla narobili. Teta len odpovedala, že má tiež dvoch synov, ktorí museli ísť bojovať, a netuší, čo je s nimi. Či žijú, či sú mŕtvi. A hlavne, či oni tiež niekde neprosia bezmocne o milosť a nemá im ju kto dať. Nebolo to však nič platné. Toho chudáka nakoniec aj tak zastrelili.“

Anna s matkou v roku 1938. Foto – Post Bellum

Pracovitá a vynaliezavá mama

Po vojne dostal strýko peniaze ako odškodnenie za vypálené humno a pustil sa do prerábky. Anna s matkou a bratom sa tak museli vysťahovať a spávali v maštali na slame. Vynaliezavej matke sa nakoniec podarilo zaistiť pre seba a svoje deti prístrešie, keď v miestnej drevenici umrel starý pán na tuberkulózu.

„Dohodla sa s pozostalými, ktorí nám tam umožnili bývať. Matka všetko vylúhovala, vybielila a nasťahovali sme sa. V tom dome som bývala, až kým som sa nevydala. Matka bola silná a pracovitá žena, ktorá sa vždy vedela vynájsť. Spoločne sme chodievali zbierať lesné plody, ktoré sme predávali. Pomáhali sme na hospodárstvach iných gazdov a privyrábali sme si, kde sa dalo. Dokázala drieť viac ako chlap.“

Po vojne navštevovala Anna znovuotvorenú provizórnu základnú školu v Strečne, odkiaľ pokračovala na meštianskej škole vo Varíne. Ako 16-ročná sa zamestnala v obchode s hračkami vo Vrútkach. Po čase sa však vymenili vedúci obchodu a pracovné podmienky sa výrazne zhoršili. Na radu matky prestúpila do štátneho podniku Domáce potreby, kde pracovala v učtárni. Robila inventúry v širokom okolí, až kým po presune podnikového riaditeľstva do Banskej Bystrice a zrušení žilinskej pobočky neprestúpila do štátneho podniku Doprastav v Žiline, kde pracovala u hlavného inžiniera.

V roku 1956 sa vydala za Jána Moravčíka zo Stráňav, s ktorým majú päť detí. Anna prežívala ťažké obdobie, keď jej deti vážne ochoreli, no aj vtedy jej pomáhala silná viera a nádej, ktorú v sebe niesla rovnako ako jej matka. Počas materskej dovolenky si privyrábala výsadbou stromčekov, kopaním vodojemov alebo zberom na horách.

Neskôr pracovala ako vedúca predajne potravín Jednota v Strečne. Do dôchodku nastúpila v roku 1989, ale ešte niekoľko rokov si privyrábala v miestnej družstevnej kuchyni.

S matkou, ktorá zomrela v roku 1986, často spomínali na chvíle, ktoré ako rodina spoločne prežili počas vojny. Dnes je ťažké predstaviť si tú krutosť, neistotu a hrôzu, ktorú Anna ako malé dieťa videla a zažila. No napriek tomu všetkému sa Anna dokáže pozerať na život s nádejou. Verí, že jej deti, vnúčatá a pravnúčatá čaká lepšia budúcnosť.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie