Niektoré rodiny zničila závislosť od alkoholu, iné od automatov – ich rozdelili blšáky
Zbieral všetko možné, až zapratal polovicu domu, a keď sa to jeho deti pokúšali nejako riešiť, vyhnal ich ako zlodejov.
Keď sa predáva rodičovský dom či byt, deti a ďalší príbuzní si zvyknú zobrať niečo na pamiatku. Možno kus nábytku, jedálenský set, knihy, obrazy alebo len nejakú drobnosť.
Šesťdesiatnik Ondrej a jeho o čosi mladšia sestra Kveta si z otcovho štvorizbového domu s veľkou povalou mohli odniesť desiatky sadrových figúrok pofidérnej estetickej hodnoty, nefunkčné elektrické spotrebiče, vychodené topánky, stovky ponožiek bez páru, žiaroviek, kľučiek, ale aj záchodových zvonov.
„Ja už si ani presne nepamätám, koľkokrát sme sa s kamarátovou dodávkou otočili, než sme všetko poodvážali do zberného dvora. Pracovali sme niekoľko dní, vynášali, ukladali do vriec a stále nič. Stále akoby nič neubúdalo,“ hovorí Ondrej.
Jeho a Kvetin otec zhromažďoval veci pochybnej kvality aj hodnoty 25 rokov. Vyčerpávalo ho to fyzicky, finančne a pripravilo ho to o priateľov aj o rodinu. S každým, kto si dovolil spochybniť jeho „zbierku“ alebo životný štýl, okamžite prerušil styky. Vrátane vlastných detí.
Vždy niečo zbieral
„Náš otec bol typ človeka, ktorému sa zvykne hovoriť čudák. Hoci doma bol nesmierne vtipný a konverzačne pohotový, nemal rád spoločnosť a keď už sa v nej musel objaviť, volil mlčanie. Mal encyklopedické znalosti o všetkom, na čo ste si spomenuli, bol veľmi sčítaný, ovládal päť jazykov, bol veľký znalec opery, ale napríklad aj vynikajúci lyžiar. Nemal akademické vzdelanie, lebo nemal správny triedny pôvod, ale prekonal hociktorého vysokoškoláka,“ opisuje otca Kveta.
Čo si aj s bratom pamätajú, otec vždy niečo zbieral. Platne, knihy, starožitnosti, odznaky. O všetkom si viedol presné záznamy, zbierky mal kategorizované, knihy zoradené podľa žánru alebo podľa vydavateľstva.
„Povedal som mu názov knihy a on z hlavy vedel, že to napríklad vydal Odeon v tom a tom roku,“ spomína Ondrej.
Hoci jeho koníčky už vtedy boli dosť drahé, stále vedel nájsť rovnováhu. Vedel si povedať, že niečo nemusí nutne mať, chodil na zberateľské burzy, kde aj predával, nielen nakupoval. „Keď mi napríklad chýbalo pár tisíc korún na nové auto, predal nejakú sošku do starožitníctva a dal mi ich, “ hovorí Kveta.
Potom ale Kvete a Ondrejovi zomrela mama a otec zostal sám. Súrodenci si až po jej smrti uvedomili, že ona bola vlastne tá, ktorá držala otca a jeho vášeň v primeraných medziach.
Nepodarení kamaráti
V roku 1992 odišiel otec do dôchodku s tým, že sa konečne bude môcť venovať svojmu koníčku naplno. Ondrej a Kveta boli radi, že otec má nejakú zábavku, obaja mali ešte školopovinné deti, rozostavané domy, kariéry a na neho im nezostávalo veľa času. Napokon, málokedy ho aj zastihli doma.
Nie je umenie kupovať umenie, ale predávať ho
Začal chodiť na rôzne burzy, neskôr na blšáky, na trhy do Poľska, na dražby. Našiel si aj partiu ľudí, ktorí spolu na tieto akcie chodili. Jeho deti boli v šoku: ich samotársky otec mal zrazu priateľov, dokonca si ich začal pozývať aj domov.
Asi v roku 1995 sa otec veľmi
