Scenárista Balko: V Maďarsku nemajú východisko, medzi Orbánom a Jobbikom nie je nič relevantné. My máme na výber

Váš otec je inžinier, mama farmaceutka, brat právnik. Vy ako jablko ste capli riadne ďaleko od stromu.

To je síce pravda, všetci majú racionálnu prácu, ale starí rodičia z maminej strany boli výborní práve v tvorivých aktivitách. Starký vyrábal rôzne prístroje, dokonca si zostrojil vlastný gramofón, ktorý vedel spustiť len on. Otcova mama je zase, naopak, veľkou milovníčkou kníh. Možno u mňa teda ide o výsledok fúzie dvoch rodinných línií.

Ktovie, ako by ste dopadli, keby v Lučenci svojho času neskrachoval basketbal.

To je fakt otázne, basketbal som hral osem rokov, dosť dlho na to, aby som si namýšľal, že by som sa ním raz mohol živiť. Lenže spoločnosť, ktorá ten šport financovala, zbankrotovala a to vyriešilo moju dilemu – šport alebo písanie. Koniec koncov, ani spoluhráči nemali veľa pochopenia pre moju vtedajšiu lyrickú poéziu či prvé náznaky koncipovania poviedok.

Tuším pre Sme ste priznali, že za svoje písanie ste sa dosť hanbili. Bol za tým nedostatok dôvery alebo rovno vedomie, že to bolo fakt slabé?

Toto v sebe riešim dodnes. Hanbil som sa, lebo som svojmu písaniu nedôveroval, navyše mi vyhovovala rola introverta. A kým rodičia mi vraveli, že nech sa rozhodnem robiť čokoľvek, budú ma v tom podporovať, ja som sa ešte konfrontovať so svetom nechcel. Zrejme by som vtedy ani neobstál. Koho by v Lučenci zaujímali výlevy môjho vnútra?

Čo sa potom zmenilo? Lebo na to, aby niekto zistil, ako píšete, to musel aj čítať.

Bol som ochotný dať svoje veci prečítať len ľuďom, ktorých som nepoznal. Mojimi prvými čitateľmi tak neboli rodičia ani priatelia, ale stali sa nimi anonymné mená v literárnych súťažiach. Pred nimi som pocit hanby nemal. Možno preto, že som o nich nič nevedel. S týmto paradoxom sa však stretáva mnoho autorov. Zlom prišiel až so zmenou okolia a s postupným nárastom sebadôvery.

Začínal som s denníkovými zápiskami, ktoré sa neskôr pretavili do surrealistickejších poviedok, takže som musel najskôr vyriešiť, či to má zmysel pre mňa samotného. Uznal som, že áno, lebo mi to spôsobovalo autentickú radosť. Ťažšia otázka bola, či je to dosť dobré a môže to obstáť. Na to mi pomohli odpovedať až tie anonymné mená v literárnych súťažiach.

Kam ste sa hlásili?

Literárnych súťaží je veľa a sú rôznej kvality. Raz mi nejaké ocenenie odovzdával nejaký pán poslanec na mestskom úrade, pričom mi daroval kyticu karafiátov a bonboniéru. Inokedy práce hodnotila seriózne zložená komisia primárne z literárnych vedcov, ktorí naše texty dosť tvrdo konfrontovali. Práve seriózna kritika mojich textov bola najúčinnejšia, aspoň mňa to ako stredoškoláka nakopávalo.

Že písaním sa dá aj živiť, ste pochopili na VŠMU. Pri písaní však platí, že kvalita nemusí generovať vyššie príjmy, lebo najlepšie sa zarába asi na knihách o ezoterike, konšpiráciách či na kompilátoch článkov z médií. Niektorí vydavatelia mi priznali, že musia vydávať práve takéto veci, aby nimi zarobili na kvalitnejšiu literatúru.

O to viac sa teším, že tu máme aj vydavateľstvá, ktoré nepotrebujú vydávať „sračky“, lebo aj bez nich dokážu prežiť z kvalitnej literatúry. Iný prístup považujem za tak trochu pokrytecký. O to viac si vážim svojho vydavateľa Kaliho Bagalu. On tento naratív odmieta, hoci rozumiem, že vstúpiť do knižného priestoru z podnikateľského hľadiska je náročné, a tak mnohí robia kompromisy.

Vy ste však na VŠMU pod uživením sa písaním zrejme takisto nemali na mysli knižnú beletriu, ale uvažovali ste skôr o filmových scenároch.

Samozrejme. Príchod na VŠMU mi ponúkol iný pohľad na písanie, lebo ak to porovnáme s prózou, scenáristika pracuje s iným autorským prístupom, jazykom, iný je celý koncept práce. Písanie síce dodnes vnímam najmä ako azyl, priestor, kde som istú chvíľu uzavretý sám v sebe, ale v škole som pochopil, že scenáre ponúkajú aj možnosť zarobiť si, dokonca sa relatívne dobre uživiť. Ťažšie je to len v prípade, ak sa rozhodnete nerobiť nekvalitné veci. A ja som sa tak rozhodol.

Máte na mysli naše televízne seriály?

Mám na mysli viaceré televízne projekty a reklamy. Nechcem tie veci zhadzovať, len mám pocit, že by som pri nich nemal dostatočnú tvorivú voľnosť. Preto som sa chcel primárne venovať filmu, čo je na Slovensku z hľadiska písania asi najsamovražednejšia misia. Jasné, s tým potom súvisia aj nejaké menšie finančné odbočky a zákazky, tie však akceptujem ako nevyhnutnú daň.

Keby som chcel vyžiť iba z písania prózy, zrejme by som musel napísať každý rok aspoň jednu úspešnú knihu. A to si neviem celkom dobre predstaviť. Asi by sa tým rozplynula moja prirodzená radosť z tvorby. Jedna vec je tvoriť prirodzene, iná každý deň si povinne sadnúť a niečo napísať, aby som splnil kvótu.

V tom predsa scenáristika nie je iná. Filmy tiež majú svoje termíny.

Áno, aj scenáristika vyžaduje isté rituály, istú pravidelnosť a systematickosť, dokonca poznám scenáristov, ktorí stratili chuť písať práve preto, že sa z ich záľuby stala práca. Snažím sa tomu vyhýbať, a keď cítim také ohrozenie, uberiem. Problém je, že scenár ostáva v hlave, aj keď práve nepíšete.

V takej chvíli by som sa najradšej zamestnal tam, kde treba osem hodín denne robiť ťažkú fyzickú prácu. Po šichte by som všetko vypustil z hlavy, lenže som si vedomý, že tento štýl fungovania by ma skôr či neskôr zabil.

Spomínali ste Kaliho Bagalu. Ten tu desaťročia vydáva kvalitnú slovenskú literatúru, jeho knihy zbierajú ocenenia, platí však za to dlhmi aj zdravím.

Kali je pre mňa stelesnením súčasnej slovenskej nekomerčnej literatúry. O to viac, že sa kedysi rozhodol vydávať tieto veci na malom trhu, kde je okruh múzických čitateľov, schopných a ochotných čítať aj medzi riadkami, dosť obmedzený. To sa nedá robiť, ak v sebe nemáte šialený zápal, ktorý však môže byť v niečom aj sebadeštruktívny.

Iní ľudia by to na jeho mieste dávno vzdali, on stále šliape ďalej za cenu toho, že obetuje takmer všetko. Poznám ho od roku 2012, prežili sme spolu intenzívne momenty. Vždy sa ku mne správal veľmi ústretovo, vždy sa o mňa aj o moju knihu staral. Je v ňom pankový duch, a práve ten ho napriek zdraviu, dlhom a okolnostiam núti ísť dopredu.

Ešte aj akcie s ním sú pankové. Neviem si predstaviť, že by ma v nejakom väčšom a honosnejšom vydavateľstve posadil šéf k sebe do auta, niekam by sme sa odviezli, potom by som prespal uňho doma a zoznámil sa s jeho krásnou rodinou, aby sme pokračovali na čítačky do Srbska a Chorvátska.

Kalimu literatúru nemožno vziať. Vidieť to, keď si číta rukopisy, keď o nich rozpráva, keď ide s autormi do terénu. Je v ňom neskutočné množstvo energie a literatúrou priam dýcha. Keby prestal robiť svoju prácu, prerušilo by mu to činnosť srdca. To, čo robí Kali, sa však ani nedá robiť inak. Je jedinečný. Nepoznám človeka, ktorý by literatúre obetoval viac ako on.

Vaša kniha Vtedy v Lošonci, ktorú vydal práve Bagala, uspela v predaji a získala aj ceny. Viete dnes racionálne vysvetliť dôvody?

Úprimne poviem, že nie. Nedávno som si ju znovu čítal, lebo sme riešili preklady do češtiny a nemčiny. Samého ma niektoré veci v nej prekvapili, dnes by som ich už napísal inak. Kniha mohla zarezonovať možno preto, že priniesla istý typ hravosti, ktorý domácemu čitateľovi čiastočne chýbal.

Príbehy sú tam podané detskou optikou, ale bez zjemňovania, skôr sú v niečom kruté, komické, desivé, naivné a hlúpe. Veľa asi zohrali aj témy detstva, priateľstva a identity miesta, ktoré sú večné. Vďaka tomu sa s nimi dokázali stotožniť aj ľudia, ktorí možno v Lučenci nikdy neboli. Stačilo si všetko premietnuť do svojich rodísk.

Samozrejme, pri písaní som tieto veci vôbec neriešil, to len teraz dodatočne hľadám vysvetlenia na to, prečo kniha čitateľsky rezonovala, hoci tu ročne vychádza asi 250 domácich próz a možno niekoľko tisíc prekladov. Bol to taký malý zázrak.

Jedna vec sa však tej knihe vyčítala – dvaja malí chlapci v nej sú ešte len na prvom stupni základnej školy, ale na svoj vek majú neuveriteľne širokú slovnú zásobu.

Áno, to je výčitka, ktorá zaznievala najviac, dokonca som niekde počul termín „nezvládnutý detský rozprávač“, lebo jazykový prejav toho chlapca je nezlučiteľný s jeho vekom. Na to môžem povedať len to, že v knihe sú aj dva momenty, ktoré naznačujú, že je to rozprávané s istým časovým odstupom.

Uznávam, že je to len môj argument, aby som prekryl svoju chybu, že dieťa by tak v skutočnosti nerozprávalo. Udržať jazyk v rámci detskej optiky, ako sa to podarilo maďarskému autorovi Szilárdovi Borbélymu v knihe Vydedenci, chce silnú a intenzívnu sústredenosť a potlačenie autorského ega. To som možno nedokázal. Keby som to urobil nasilu, bola by to iná kniha a jazyk v nej by už nebol môj.

Kniha je o Lučenci, z ktorého pochádzate. Čo sa posledné roky s mestom, ktoré váš otec nazval krajinou nikoho, deje? Po dlhých rokoch hanby je tam opravená synagóga aj radnica, konajú sa tam kvalitné kultúrne akcie. Je za tým návrat elít, mobilizácia domácich, náhoda, šťastie?

Príbeh Lučenca je komplikovaný a stále neuzavretý. V 90. rokoch to bolo živé mesto, kde bola výrazne prítomná undergroundová kultúra. Fungovalo tam pár miest, kam kedysi chodili recitovať svoje básne autori z básnickej skupiny Osamelí bežci, vystupovali tam Karel Kryl aj The Plastic People of the Univers.

Potom prišlo obdobie, ktoré v meste zanechalo spúšť. Ekonomickú a architektonickú. Mnoho obyvateľov začalo mať pocit, že sami sú kvalitnými architektmi, a tak pribúdali farebné bytovky a domy v duchu