Dva roky v inej realite mi dali nové poslanie, hovorí Bratislavčan, ktorý odišiel učiť deti v Markušovciach
Tomáš Horváth pracoval v mimovládnom sektore, až kým sa rozhodol, že bude učiť angličtinu deti na základnej škole na východe Slovenska. Prvé, čo od svojich žiakov počul, bolo zvolanie „Hej, ty buzerant!“, no aj tak bol odhodlaný získať si ich dôveru.
Čo majú deti v základnej škole v Markušovciach rovnaké ako deti na elitnej škole v Bratislave v Narnii?
Sú to deti. Každé z nich má jedinečný príbeh a ten je svojím spôsobom tvárny. Ak to robíte úprimne, so záujmom a láskou, deti vás prijmú ako súčasť svojho príbehu. Je jedno, či ide o deti v Narnii alebo v Markušovciach. Ak vám deti veria, že to s nimi myslíte vážne, otvoria sa a budú s vami chcieť tráviť čas.
Koľko trvá, kým vás prijmú deti v Bratislave a Markušovciach?
Cesta je pomerne komplikovaná. Mne dlhšie trvalo vytvoriť si vzťah s deťmi v Narnii ako v Markušovciach. V Markušovciach som mal veľmi dobrú štartovaciu čiaru. Keď som tam prišiel, s mojím priezviskom som mal zrazu 300 menovcov a cítil som sa ako doma. Deti ma hneď prijali. Keď sa v učiteľskom kolektíve objaví muž, deti sú naňho zvedavé a vzťah sa tvorí rýchlejšie. V Bratislave sú deti zvyknuté, že majú určitý štandard, že majú s učiteľmi vytvorené vzťahy. Vzťahové potreby majú uspokojené z domu aj z priateľstiev – o to dlhšie sa buduje vzťah s novým učiteľom.
Aký bol váš prvý deň v Markušovciach?
Prvýkrát som prišiel do Markušoviec v júni. Prišiel som sa zoznámiť so školou, išiel som dohodnúť s pani riaditeľkou, či sa vôbec do Teach for Slovakia zapoja. Vystúpil som z vlaku, šiel naprieč dedinou smerom k škole, dúfal som, že trafím, a pred školou postávala skupinka starších chlapcov. Zazerali na mňa. Môj prvý kontakt s Markušovcami bol, keď na mňa zakričali: „Hej, ty buzerant!“ Vtedy som pochopil, že si musím získať dôveru žiakov aj učiteľov a že ich musím presvedčiť, že som tu správne.
Aký bol prvý deň v triede?
Bol som anomália – človek z Bratislavy príde učiť do Markušoviec; pýtali sa ma prečo. Učil som na celom druhom stupni angličtinu. Prvý deň s deťmi som bol nadšený. Mal som pripravenú aktivitu – chcel som im znázorniť, že mi na nich záleží a ideme spoločne robiť niečo veľké, ale na to potrebujem ich dôveru a musíme spolupracovať.
Ako vyzerala?
Ukázal som im cestu na Gerlach, obviazali sme sa jedným lanom, nech vidia, že ak niekam stúpame spoločne, musíme vnímať, či sa niekto nepošmykol. Aby videli, že sme prepojení. Potom som mal veľkú plachtu, ktorú museli na rohoch chytiť a ja som sa do nej hodil. Nepoznal som ich, ale chcel som im ukázať, že im dôverujem.
Chytili vás?
Chytili. (smiech) Bol to risk, ale myslím, že sa doň oplatilo ísť.
V knihe často deti opisujú, že keď sa im nechce, nepracujú, sú drzé a podobne. Prijali vašu aktivitu, chcelo sa im spolupracovať?
Ako kedy. Na začiatku každej hodiny sme na papier písali jednu dobrú vec, ktorá sa im deň predtým stala. Vďaka tomu som videl, čím v ten deň žijú. Ak tam bolo, že nič, nuda, pochopil som, že ich treba prebudiť. Často tam chlapci uvádzali futbalové výsledky. Dievčatá písali o vzťahoch s kamarátkami alebo v rodine – od krstu až po pohreby. Vedel som vďaka tomu, na čo je daný žiak pripravený. Veľmi mi to pomáhalo určiť, aká je v triede atmosféra, a reagovať na to.
Prekvapilo vás niečo, čo vám napísali?
Aj ja som bol pubertiak, a keď som tam našiel nakreslený penis, nejak ma to neprekvapilo, len som sa pousmial. Skôr ma prekvapili osobnejšie vyznania, ktoré prišli neskôr.
