Denník N

Chýbate mi

O kamarátstve, detských bitkách a Vianociach.

Keď som mal asi päť rokov, napadlo mi zaklopať na dvere susedného bytu. Bol som zvedavý, kto tam býva. Takto som sa zoznámil so svojím najlepším kamarátom z detstva. Bol o dva roky starší a na môj vkus bol až príliš športovo založený. Navyše, športové výkony očakával aj odo mňa.

Spoločné modelovanie z plastelíny bolo OK, ale okrem toho som musel vedieť preskočiť školský plot, rýchlo utekať, zoskočiť zo strechy garáže a, samozrejme, biť sa. A otĺkali sme sa skoro stále. Nebolo v tom nič zákerné, jednoducho bodoval ten, komu sa podarilo toho druhého rýchlejšie zložiť na zem. Keby sme sa nepresťahovali, moja športová a možno aj kriminálna kariéra by úspešne napredovala.

Nedávno sa mi triedna učiteľka nášho syna prváka posťažovala, že sa Oliver často bije. Keď mu to vyčíta, vraj sa iba usmeje a povie, že on sa nebije, iba sranduje. Smutne si ma premerala a povedala: „Dohovorte mu, pán Nagy. Veď vy ste sa v škole určite nebili. Chápete, môžu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie