Denník N

Česká novinárka sa naschvál zamestnala vo firmách, kde platia málo. Zistila hrozné veci

Saša Uhlová. Foto - archív S. U.
Saša Uhlová. Foto – archív S. U.

Ako a za čo sa pracuje v práčovni, hydinárni, hypermarkete či triediarni odpadu?

Česká novinárka Saša Uhlová sa zámerne zamestnala v nemocničnej práčovni, hydinárňach, ako pokladníčka v supermarkete, vo fabrike na výrobu holiacich strojčekov aj v triediarni odpadu, kde skrytou kamerou nakrúcala pracovné podmienky ľudí, ktorí zarábajú nízke mzdy.

Tušili ste pred nakrúcaním dokumentu, ako žijú a fungujú ľudia, ktorí zarábajú minimum? V akých podmienkach pracujú? Čím sa trápia? Šokovalo vás, čo ste videli?

Som vyštudovaná romistka, veľa času som strávila v osadách a getách. Medzi ľuďmi, ktorí majú málo peňazí, sa teda pohybujem dvadsať rokov. Chudoba ma až tak nešokovala, oveľa viac ma prekvapilo, ako veľmi sú tie práce únavné, ako človeka vyšťavia – fyzicky aj psychicky. A práve moje tušenie o tom, ako tí ľudia žijú, bolo hlavným dôvodom, pre ktorý som sa do projektu pustila.

Už niekoľko rokov som na danú tému chcela písať ako novinárka, ale nik nebol ochotný prehovoriť verejne. Má to logiku, málokto má chuť do médií rozprávať o pracovných podmienkach. Hrozili by mu následky vrátane straty práce, pričom dotyčný by si znížil pravdepodobnosť, že ho vezmú inde. Ak teda tí ľudia mlčia, nie je na tom nič čudné, aj ja som však ich dôvody pochopila, až keď som sa medzi nimi zamestnala. Rozhodne nejde z ich strany o zbabelosť.

Základná vec, ktorá mi z toho dokumentu vyskočila, je obdiv, že tí ľudia vôbec dokážu uživiť rodiny. Ako sa dá z tých almužien vyžiť?

Tie platy sú nedôstojné, ale záleží aj na kontexte. Ak sú spolu dvaja ľudia, pričom nemajú dieťa a žijú v ubytovni mimo hlavného mesta, dokážu si kúpiť jedlo. Ak niekto býva v dome po rodičoch, tiež to nejako zvláda. Lenže pracovala som aj v nemocničnej práčovni v Prahe, kde ľuďom dávali 300 eur, aj to len v tie lepšie mesiace. Keď im z toho nejakú časť vezme ešte aj exekútor, naozaj je zázrak, že dokážu prežiť v Prahe. Mnohí sú nútení systém jednoducho obchádzať a na prežitie brať dávky od štátu a zároveň pracovať načierno.

K tomu sa pridávajú zlé pracovné podmienky – neraz dvaja vykonávajú to, čo majú robiť štyria, do toho zlá atmosféra a tiež problém vidieť vlastné deti, keďže daní ľudia často pracujú na zmeny s množstvom nadčasov. Zaujímavé je, ako si to racionalizovali – za hlavné považujú to, že vôbec majú prácu, podmienky v zásade neriešia.

Áno, tí ľudia sú vďační, že vôbec nejakú prácu majú. Aj preto som ich trochu provokatívne nazvala hrdinovia kapitalistickej práce. Niekedy som z nich cítila až akési pionierske nadšenie vo vzťahu k ich povolaniu. Najhoršie je, že tie práce samotné často vôbec nie sú hnusné, dokonca sa mi každá z nich svojím spôsobom páčila.

Problém je len v podmienkach – dlhé zmeny, nadčasy, že si nesmú odskočiť na WC, že nesmú mať pri sebe vodu, aby sa v prípade smädu napili, že tam na nich nadriadení vrieskajú a podobne. Tí ľudia by teda mohli byť v práci šťastní, keby im viac platili a netrávili by tam toľko hodín.

V akej miere ich tam drží vedomie, že síce majú zlé podmienky, ale predsa len robia užitočnú prácu, bez ktorej sa ostatní nezaobídu?

Rozhodne to nejakú rolu zohráva. Najviac som to cítila v práčovni, lebo nemocnica by bez ľudí, ktorí perú, nemohla existovať. Stalo sa to dokonca aj mne – veľmi rýchlo som cítila hrdosť, že periem bielizeň pre nemocnicu. O to paradoxnejšie bolo, že samotná nemocnica sa o pracovné podmienky tých ľudí zaujímala veľmi málo.

Nemali ste každú chvíľu chuť vykričať nadriadeným, že v skutočnosti ste tam ako novinárka, ktorá vyzradí svetu, ako sa ich firmy správajú k bezbranným ľuďom? Že je hanba, ako musia fungovať v 21. storočí?

Vôbec nie. Aj z toho mi je jasné, že keby som tam naozaj dlhodobo fungovala ako zamestnankyňa, patrila by som k tým, ktorí by sa nikdy neozvali. Vlastne som nemusela nič predstierať. A zrejme by som skôr z nejakej práce odišla, než šla na barikády, zakladala odbory a burcovala ľudí proti vedeniu.

Keby ma niekto oslovil, asi by som sa pripojila, ale nie som povaha, ktorá by to sama iniciovala. Celkovo tam pracuje veľa ľudí, ktorí nechcú mať konflikty s inými, hoci podvedome tušia, že je to zlé, že niekedy sa prosto ozvať treba. Lenže vždy by sa museli ozvať všetci naraz, lebo jednotlivca by sa rýchlo zbavili.

Pre tých, ktorí sa na takýchto zamestnancov pozerajú zvrchu a považujú ich za jednoduchších, nevzdelaných a menejcenných, môže byť zaujímavá informácia, že v skutočnosti tam prevažujú ľudia čistí, dobrí, čestní, empatickí a nerasistickí.

Áno, to ma prekvapilo. Čakala som v tých prácach rasizmus, predsudky, ale na nič podobné som nenarazila. S anticiganizmom som sa stretla len dvakrát, pričom obaja tí ľudia mali maturitu. Oveľa častejšie som sa u ľudí so základným vzdelaním stretávala s deklarovaným antirasizmom.

Vážne tam nahlas zaznievalo, že na farbe pleti nezáleží. V tomto bolo tých sedem mesiacov veľmi poučných. Rasizmus zjavne funguje skôr v iných sociálnych vrstvách a mobilizuje sa najmä cez internet.

Zrejme to súvisí s osobnou skúsenosťou tých ľudí.

Presne tak. Títo ľudia sa s Rómami v práci stretávajú bežne, takže nepodliehajú klasickým stereotypom. V žiletkárni s nami pracovali aj ľudia z Jemenu a zo Sýrie.

Komické bolo, ako som raz narazila na chlapíka, ktorý navonok pôsobil ako nácko a najviac sa v práci bavil a kamarátil s kolegom, ktorý bol mulat. Osobná skúsenosť ľudí zjavne mení k lepšiemu.

Chodia tí ľudia voliť?

Nechodia. Takých, ktorí chodia, som stretla možno troch až štyroch, volili komunistov. Jednou z mojich kolegýň bola bývalá účtovníčka, ktorá prišla o prácu počas krízy v roku 2008 a už sa jej nepodarilo do brandže vrátiť. Keď som sa jej pýtala na voľby, povedala, že nechodí, lebo nemá kapacitu ani silu na to, aby zistila, čo sú tí ľudia zač. A že keď nevie, či sú daní ľudia poctiví, správnejšie je nevoliť.

Mnoho z tých ľudí vôbec netuší, kde sú ich volebné miestnosti, dokonca ani to, kedy sa vôbec voľby konajú. Ide to mimo nich, nevnímajú to ako niečo, čo by mohlo ovplyvniť ich životy. Myslia si, že nech vyhrá ktokoľvek, im to nepomôže, že aj tak budú musieť drieť celý život a že v politike aj tak všetci kradnú.

Dokážu vôbec fungovať tak, že necítia neustály strach o to, čo bude zajtra?

Mnohí z nich fungujú tak, že premýšľajú, či a čo si nakúpia dnes, či si to vôbec môžu dovoliť. Ich príjmy sú také nízke, že na dlhšie obdobie plánovať nemôžu. Nehovorila by som o strachu, skôr o rezignácii a prispôsobení sa situácii. Trápia ich iné veci ako ostatných – kde si požičať pár korún, aby mali napríklad na lístok na metro.

V Prahe stojí metro 32 českých korún, denne ho potrebujú dvakrát, takže 64 korún minú len na cestu do práce a z práce. A takú sumu si mnohí za hodinu nezarobia. V podstate si zvykli na neustále riešenie existenčných starostí. Predstava, že by si mohli dovoliť kultúru, je absurdná.

Jedna pani v hydinárni mi spomínala, že kedysi chodila do kina, ale už si ho roky nemôže dovoliť finančne ani časovo – po šichte uteká domov navariť a ľahnúť si, aby ráno opäť vládala vstať, pričom pomaly nevidí vlastnú dcéru. Nechcem však generalizovať, lebo každý je v inej situácii – ak niekto býva u rodičov a nemá deti, zájde si občas aj do krčmy či na diskotéku.

Vo filme vidieť, že v nemocničnej práčovni, kde sa zarábalo najmenej a kde boli zamestnankyne fyzicky vyčerpané, panovala asi najlepšia atmosféra v kolektíve. Znie to paradoxne.

Napriek zlým mzdám a fyzickej náročnosti v tej práčovni predsa len existoval aspoň základný rámec dôstojnosti – mohli sme si odbehnúť na WC, mali sme aj štandardné pracovné prestávky. Iná vec je, že sme si ich neraz zámerne skrátili, aby sme prácu stíhali. Horšie to mali agentúrni pracovníci, ktorí dostávali ešte menšie mzdy. Majsterka však bola fajn žena a aj to sa odrážalo na celkovej atmosfére.

O to väčší šok pre vás musel byť prechod do hydinární, ktoré patria českému premiérovi Babišovi. Zo smradu sa vám tam chcelo vracať, na pracovisku bola zlá atmosféra, nadriadení vrieskali, bola tam vysoká fluktuácia aj zima.

Tam to bolo naozaj zlé. Kedysi tam bola trojzmenná prevádzka. Keď to prevzal Babiš, chcel znížiť náklady, a tak

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie