Denník N

Pyrotechnik: Najväčším sklamaním pri ohňostrojoch je pre nás hmla

Ohňostroj v Bratislave na Nový rok 2016. Foto – TASR
Ohňostroj v Bratislave na Nový rok 2016. Foto – TASR

Ján Appel rozpráva o likvidácii bômb aj o nebezpečenstve zábavnej pyrotechniky.

Deti mávajú rôzne predstavy o tom, čo by chceli robiť, pyrotechnik medzi nimi nebýva. Ako ste sa k tomu dostali?

Cez chémiu, ktorá ma vždy bavila. Už počas strednej školy som sa zaujímal o to, z čoho sa skladajú ohňostroje, aké chemikálie sú na ne potrebné, aby vôbec fungovali. Pyrotechnika ako profesia teda prišla prirodzene.

Výbuch je vlastne chemická reakcia. Aká?

Vždy je to chemický dej, konkrétne rýchle horenie, pri ktorom vzniká veľa tepla, a ak chemické látky reagujú napríklad s kovmi, tak aj veľmi veľa svetla.

Ak tomu aj tlaková vlna.

Samozrejme, rýchla chemická reakcia je sprevádzaná aj tým, že plyny sú obrovskou rýchlosťou rozpínané do strán, a tak tlačia pred sebou vzduch. Následkom sú trebárs vybité okná.

Súčasťou výbuchov je aj hluk. Máte po tých rokoch v poriadku sluch?

Zatiaľ áno. Mnohé pyrotechnické výrobky sú však tiché, napríklad bengálske ohne, blikavky či prskavky. Iné výrobky zase fungujú na princípe dela, teda dôjde k zahoreniu čierneho prachu, ktorý vymetie do určitej výšky napríklad guľovú bombu.

Tá už môže vážiť až niekoľko desiatok kilogramov, takže celý efekt sprevádza aj množstvo hluku. Niekedy ide až o 140 decibelov. Pre sluch je pomerne nebezpečný už jeden hlasitý výbuch, takže ho máme vždy chránený.

Existujú pre pyrotechnikov podobné výzvy ako trebárs Mount Everest pre horolezcov?

Samozrejme. Vo svete sa konajú rôzne súťaže napríklad v pyromuzikálnych ohňostrojoch, v rámci ktorých sa pyrotechnici snažia spraviť čo najlepšiu šou, pričom pyrotechnika je vystreľovaná na konkrétnu hudbu. Výrobky sa odpaľujú pomocou počítača do taktov muziky.

Pyrotechnici sú potrební v civile aj v bezpečnostných zložkách. Kde všade sa na nich dá natrafiť?

Medzi civilnými pyrotechnikmi sú najznámejší tí, čo odpaľujú ohňostroje. K tomu existujú pyrotechnici v lomoch, kde zabezpečujú odstrely nerastných surovín. Ďalšou skupinou sú pyrotechnici pri demolácii budov, iní zase razia tunely pre autá, vlaky, ale aj tunely v baniach. Mnohí pyrotechnici pracujú aj pre film a divadlá.

Vy ste trebárs pomáhali pri predstavení Pacho, hybský zbojník, aby herec v divadle mohol vypľuť známu frndžalicu s efektným výbuchom.

Presne tak, sú tam potrebné efekty rôzneho druhu. Keď vidíte akčné filmy a v nich množstvo výbuchov, za všetkými sú pyrotechnici. Ďalšou skupinou sú pyrotechnici v bezpečnostných zložkách – niektorí zabezpečujú chod letísk, čiže kontrolujú nebezpečné predmety, prípadne ich aj likvidujú.

Ďalší špičkoví pyrotechnici kontrolujú rôzne budovy, napríklad ak v nich niekto nahlási bombu. Obvykle ide o verejné budovy, v ktorých môže dôjsť k ohrozeniu zdravia a životov množstva ľudí. Musia rozoznať podozrivé predmety, a aj ich eliminovať.

Policajní pyrotechnici sú privolávaní aj k nástražným výbušným systémom a, rovnako ako vojenskí, často vyhľadávajú nevybuchnutú muníciu a likvidujú ju. Pyrotechnici sa tiež stretávajú so starou muníciou, ktorá ostala ležať v zemi po rôznych vojnách a niekto ju objaví pri prechádzke alebo počas výkopových prác.

Platí, že najnepríjemnejšie pre pyrotechnikov je, ak musia ísť k neznámemu nástražnému výbušnému systému, teda k bombe, ktorá je ukrytá niekde v aute, pričom môže byť odpálená na diaľku?

Áno, sú to veľmi nepríjemné veci. Ak máme v rukách predmet, ktorý je kúpený a overený, nebodaj je k nemu návod na použitie, presne vieme, čo urobiť a čomu sa vyhnúť. Ak však ide o nástražný výbušný systém, ktorý niekto zostrojil s cieľom ublížiť inému, je to problém.

Keď sa nájde bomba pod autom alebo v aute, pyrotechnik do toho predmetu vôbec nevidí. Obvykle ide o tašku či škatuľu, ktorá je zavretá a zalepená páskou, pričom bomba sa môže aktivovať už len tým, že ju nadvihnete alebo ňou pohnete.

Ako to riešite?

K dispozícii máme röntgeny, diaľkovo ovládané roboty alebo vodné delá, ktorými vieme nebezpečenstvo identifikovať a eliminovať.

Vo filmoch bežne vidíme, že spotený hrdina v poslednej sekunde pred výbuchom prestrihne správny drôtik na bombe. Takto to asi nefunguje.

Jasné, že nie, to sú fikcie, filmové klasiky. V realite sa používajú diaľkovo ovládané strihače, keď pyrotechnik na drôt zavesí zariadenie, ktoré je schopné prestrihnúť ho aj na povel z diaľky.

Vyskytujú sa však vo vašej práci dilemy, ktorý drôtik je ten správny?

Áno, vyskytujú sa aj takéto situácie. Práve preto neustále študujeme a vzdelávame sa, aby sme boli v obraze. Samozrejme, vývoj je vždy popredu, my s ním len musíme držať krok.

Na Slovensku nemáme stredné ani vysoké školy, ktoré by vychovávali pyrotechnikov. Znamená to, že na tú prácu stačí špeciálne školenie?

Potrebný je pyrotechnický kurz. Ak hovoríme o civilnom sektore, teda nie o polícii a vojsku, tak kurz na to, aby ste získali kvalifikáciu na pyrotechnika najvyššieho rangu, trvá približne pol roka.

Človek sa musí naučiť všetky dostupné veci o munícii, výbušninách, pyrotechnických výrobkoch, o tom, ako s nimi zaobchádzať, na čo si dať pozor. Na konci sú, samozrejme, štátne skúšky, ktoré sa opakujú každých päť rokov.

Skúma sa u uchádzačov, či nie sú príliš horliví, ale, naopak, či sú rozvážni až flegmatickí, aby aj vo vypätej situácii zachovali pokoj?

Podmienkou je vyšetrenie u všeobecného lekára, ale nie u psychiatra. Zisťuje sa len to, či dotyčný netrpí diagnózou, ktorá by vylučovala prácu s pyrotechnikou. Samozrejme, práci s výbušninami by sa mali venovať rozvážni ľudia, ktorých nič len tak nerozhádže, musia sa vedieť sústrediť aj v najťažších momentoch, ale ako v každej brandži, aj v našej práci sú rôzne typy – pokojné aj také, ktoré majú háklivejšie nervy.

Poznám však množstvo pyrotechnikov v ozbrojených zložkách, a všetko sú to fakt rozvážni, pokojní a tvrdí chlapi. Práve v rozhodujúcich momentoch je pokoj dôležitý.

Ján Appel. Foto -archív J. A.

Ťahá ľudí k tejto práci vzrušenie a adrenalín?

Väčšina zanietených pyrotechnikov k tomu inklinovala odmalička. Mnohí pyrotechnici vrátane mňa mali v mladosti občas aj problémy, lebo v tínedžerskom veku sme robili naozaj rôzne veci.

Napríklad ste s pyrotechnikou vystrájali nielen na Silvestra.

Nejako tak – porobili sme kadečo, a už nám to ostalo aj na staré kolená.

Povedzme, že pyrotechnik ide odstreliť horninu, demolovať starú budovu, odpáliť starú vojenskú muníciu, prípadne nový nástražný výbušný systém. Má v momente odpalu nejaký zvláštny pocit napätia, alebo to je po čase vec rutiny?

Ak niektorý pyrotechnik povie, že v danom momente nemal strach, odporučil by som mu skončiť so svojou prácou a venovať sa inej. Nehovorím o panickom strachu, ale o rešpekte k rozbuškám, k výbušnine ako takej. Ten pocit v človeku musí byť, aby to vôbec mohol robiť a myslieť pri tom na všetky riziká.

Samotný moment odpalu je zaujímavý, lebo ide o moment pravdy. Potom sa chvíľu čaká, aby sme videli výsledok, a až následne môže z pyrotechnika opadnúť napätie s vedomím, že všetko je v poriadku, že nespadlo nič navyše.

Je pri týchto akciách tím viacerých ľudí, alebo to celé vždy stojí na jednom človeku?

Ide o tím, ale vždy je niekto určený ako vedúci pyrotechnik. Ten nesie hlavnú zodpovednosť, dohliada na ostatných pyrotechnikov a rozhoduje, čo a ako sa urobí. To sa týka odpalov nerastných surovín, demolácií budov či ohňostrojov.

Ak ide o nástražné výbušné systémy, podozrivé predmety či o starú nevybuchnutú muníciu, teda o veci, ktoré rieši polícia alebo vojaci, obvykle tam ide jeden konkrétny pyrotechnik, ktorý zásadné veci rieši sám.

Ako sú takí ľudia chránení?

Ťažkým pyrotechnickým oblekom, ktorý váži až

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie