Košičania chceli kultúru, už ju majú – v krásnej Tabačke (+foto)

Asi je mi súdená táto budova. Idú z nej na mňa spomienky, som tu spokojná. A kultúra vleje človeku energiu. Keby som bola inde, mala by som pocit, že som rýchlo zostarla, ale tu mladnem.

Pani Aga bude mať šesťdesiatšesť rokov. „Nie všetci v mojom veku vedia, že Chiki Liki Tu-a je kapela,“ priznáva so smiechom nedávnu skúsenosť, keď kamarátku vytiahla na ich akciu. Pani Aga robí v Tabačke. Chcela už oddychovať, ale oni jej zavolali, či by im nepomohla s upratovaním, a ona išla. Neľutuje. Ani na chvíľu. Len keby sa tie stoličky v sále stále nepresúvali, to by bola ešte radšej.

Nie je rodená Košičanka, ale prežila tu veľa rokov. Do budovy bývalej tabakovej továrne z polovice 19. storočia na Gorkého ulici sa prišla ako dievča učiť za frézarku. Potom sa tu učili aj jej dve deti, kým učilište po revolúcii nezavreli. Na poschodí vraj bývali vychýrené tanečné zábavy.

Pred šiestimi rokmi sem, do zničenej, roky prázdnej budovy prišiel Peter Radkoff s občianskym združením Bona Fide, ktoré sa dvadsať rokov snaží robiť v Košiciach kultúru s prívlastkom nezávislá. Najprv sídlili v bývalom kultúrnom dome v časti Vyšné Opátske ako IC Culture Train, potom v Kasárňach pri formovaní projektu Európske hlavné mesto kultúry a teraz sú tu: na stavenisku.

„Raz sme hore, raz dole,“ hodnotia v skratke, ako tých dvadsať rokov prežili. Alebo aj: všetko zlé je na niečo dobré. Možno to znie ako klišé, samé známe frázy, ale ich výsledkom je čosi, čo naozaj stojí za pozornosť.

V sobotu otvoria „novú“ Tabačku Kulturfabrik. Jedinečný priestor svojho druhu na Slovensku. Nielen tým, že chce fungovať na veľkorysom modeli prepájania kreatívcov, kultúry a biznisu, ale aj preto, lebo na jeho príklade vidno, ako by mohli vedľa seba fungovať nezávislá a štátna kultúra bez toho, aby medzi nimi ležalo štyridsať rokov zdanlivo neprekonateľných rozdielov.

Je to o meste

„A dobre napíšte,“ lúči sa s nami trojčlenná výprava z „kraja“, ktorá sa k nám pridala počas prehliadky Tabačky v čase rekonštrukcie. „Bude to rarita v Košiciach,“ hovoria Petrovi Radkoffovi medzi dverami. „Keď sa bude dariť vám, bude sa dariť aj nám.“

Je to rarita. Košický samosprávny kraj sa dohodol s tímom Bona Fide. Dal im do prenájmu budovu bývalej fabriky, investoval pol milióna eur na jej opravu a mesto s nimi dokonca debatuje o mestskej stratégii rozvoja kultúry. Pre niekoho je to neprípustné. Pakt so štátom nemôže priniesť nič dobré. Nič naozaj nezávislé. Ale čo to vlastne znamená – nezávislé? Aj k tomu prídeme, ale najprv sa treba poobzerať.

Priestory novej Tabačky sú veľkolepé. Pôvodný ostane len klub s kaviarňou od ulice, pribudnú obchod s dizajnom, galéria, veľká sála pre hudbu, divadlo aj konferencie, veľké bistro, uzatvorený dvor pre menšie festivaly a akcie, kreatívne štúdio v suteréne so susediacim hudobným štúdiom, kde sa dá rovno nahrávať, malá sála pre filmy aj diskusie, sála pre tvorivé dielne, printové štúdio, sound & light showroom, medialab, co-workingový priestor pre kreatívcov aj uzatvorené kancelárie. A vedľa má fungovať rezidenčný hostel pre umelcov aj divákov.

Áno, je ťažké si to predstaviť, treba to vidieť. Čo je však dôležité, nezaplní to jedna homogénna „inštitúcia“, ale veľa rôznych malých subjektov od divadla Na peróne cez turistickú info kanceláriu Visit Košice až po printové štúdio Copyvait, ktoré už za sebou čosi majú a potiahnu sa navzájom.

Samozrejme, netreba predbiehať. Budova je jedna vec, plán druhá, ale tá tretia, či to naozaj môže a bude takto fungovať, sa ešte len ukáže.

Všetko vďaka aj napriek EHMK

„Vedel som presne, čo chcem – ako to má celé vyzerať, veď som ten projekt pripravoval. Ale až teraz, keď sem denne chodím a blíži sa otvorenie, si uvedomujem, že je to naozaj,“ hovorí Peter Radkoff na rozostavanom nádvorí. Priznáva, že je unavený, každých päť minút mu niekto volá a termíny sú natesno, ale na konci dňa má vraj dobrý pocit.

„Toto všetko sme vlastne vymysleli už v roku 2007 pre Kasárne, keď sme s Michalom Hladkým pripravovali projekt EHMK, ale vtedy to ešte v tomto meste nemohlo fungovať. Mentálne na to táto spoločnosť nebola pripravená,“ hovorí Peter o období, keď muselo Bona Fide mesiac po získaní titulu pre Košice z Kasární odísť.

Až dnes sú podľa neho ľudia, mesto aj kraj schopní vnímať, o čo ide. Dnes si uvedomujú, že občianska spoločnosť je dôležitá, a keď dostane priestor, pomôže to všetkým. „Toto celé nie je len o Tabačke a o tom, že by som chcel mať kultúrne centrum, kam si budem nosiť kapelky, čo sa mi páčia. Tak to nie je. Ideme robiť zelené strechy, urobíme pešiu zónu, vrátime sem vodu. Nebavíme sa len o nejakej úzko vyhranenej kultúre. Bavíme sa o meste, o urbanizme, o kultúrnej politike.“

Na celú túto premenu podľa neho existuje jediná odpoveď: titul Európske hlavné mesto kultúry pre Košice v roku 2013. Vďaka nemu sa to všetko stalo. Presne tu padla odpoveď, že všetko zlé bolo na niečo dobré.

Byť nezávislý

Po neželanom odchode z Kasární našli Tabačku.  Budovu bývalej továrne najprv dostali do prenájmu na tri mesiace. Potom presvedčili kraj, nech ich projekt pridá do zoznamu žiadostí o štrukturálne fondy. Deň pred monitorovacou komisiou z Bruselu ich však vyškrtli. „Zľakli sa, že nie sme zriaďovaná inštitúcia ako Východoslovenská galéria alebo múzeum a nevieme im zaručiť, že to, čo je na papieri, bude fungovať, keď nás nemajú ako kontrolovať,“ hovorí Radkoff.

O dva roky neskôr sa to už podarilo, projekt prešiel, dokonca ho schválili poslanci. Teraz majú v Tabačke nájomnú zmluvu na desať rokov. Otázku kontroly a nezávislosti vo vzťahu so štátom však podľa neho v našich končinách stále nechápeme.

„Pamätám si konferenciu v Plzni, kde ľudia z Rote Fabrik z Zürichu hovorili, že majú náklady 4 milióny eur, na ktoré im 2,5 milióna prispieva mesto. Iba Česi, Poliaci a Slováci sa začali pýtať, ako to teda funguje, aké má mesto právomoci. Oni boli zaskočení, vôbec nerozumeli, čo je to za otázku. Samozrejme, že im mesto nehovorí, akú kapelu áno a akú nie. To je predsa normálne, že to tak funguje, no nie?“ hovorí Radkoff.

„My sme nikdy neboli punkeri, vždy sme sa snažili inštitucionalizovať – vytvoriť nezávislé centrum. Mnohí s tým majú problém – nechápu to. Ako môžeš byť nezávislý, keď robíš s mestom? Pýtali sa ma. A ja to stále vysvetľujem – byť nezávislý neznamená, že nemáš peniaze ani dotácie. Pojem nezávislý vznikol v 70. a 80. rokoch ako opak ku komerčnej kultúre, k strednoprúdu.“

Môže sa zdať, že je zbytočné to všetko vysvetľovať. Že sú to známe veci alebo, naopak, nepodstatné detaily. Dôležité je, že budova sa opravuje a budú sa tam diať dobré veci. Ale to je v skutočnosti iba malý viditeľný kus ľadovca nad hladinou.

Nielen srdcom, ale aj rozumom

„Keby mi niekto pred piatimi rokmi povedal, že sa to stane, prišlo by mi to absurdné,“ hovorí Zuzana Psotková, spoluzakladateľka divadla Na peróne. „Dnes s mestom sedíme za jedným stolom a rozprávame sa, ako nastaviť jeho smerovanie, ako lepšie urobiť mestský grant, ako spolupracovať na mestských stratégiách.“

Divadlo Na peróne je jedným dielom tímu, ktorý bude mať zázemie v Tabačke. So združením Bona Fide sa poznajú od začiatku. Kultúrny dom vo Vyšnom Opátskom bol ich prvou scénou. Na čas sa zo spolupráce vymanili, ale teraz v nej opäť vidia zmysel. „Prešlo desať rokov, všetci sme sa veľa naučili,“ hovorí a myslí tým všetky strany.

„Titul EHMK sa dá hodnotiť z rôznych uhlov, ale v konečnom dôsledku mal naozaj pozitívny dopad – v tom, ako reagujú diváci, v tom, ako kultúru vníma mesto, aj v tom, že kultúrni organizátori sa naučili, ako sa to dá robiť nielen srdcom, ale aj profesionálne,“ hovorí Psotková.

Ich divadlo, ako aj množstvo subjektov, ktoré naplnia Tabačku (ju nevynímajúc) prešli tréningovým programom Eskalátor. Je to program organizácie Košice 2013, ktorý vám ako začínajúcemu alebo roky fungujúcemu divadlu, klubu či galérii ukáže, čo robíte zle. A naučí vás, ako to robiť dobre. „Nechcelo sa nám do toho, mysleli sme si, že my sme umelci a na tabuľky tu má byť niekto iný, ale skutočnosť bola celkom iná a veľmi nás to posunulo,“ hodnotí skúsenosť Zuzana.

Vlastne je to trochu podobné ako skúsenosť Košičanov s EHMK. „Hranica toho, čo diváci videli a čo sú schopní akceptovať, sa výrazne posunula. A ak to aj neprijmú, vedia sa k tomu aspoň postaviť.“

Dajú to?

Napríklad tak, ako pani Aga. V Tabačke už toho videla dosť. Aj sa jej často mladí pýtajú, čo na to hovorí, či sa jej to páči, čo akurát hrá. „Páči, skoro všetko sa mi páči. Už ma nič neprekvapí. V živote možno áno, ale v muzike a kultúre už nie,“ hovorí.

„Pre mnohých sme asi boli vkusom až príliš špecifickí, ale myslím, že to do istej miery bolo dané aj podmienkami, v akých sme fungovali,“ hovorí dramaturg programu Lukáš Berberich.

Uvedomuje si, že novú kapacitu Tabačky nebude ľahké naplniť. „Je to výzva. Máme čo robiť aj na práci s publikom, lebo jeho obzor sa síce rozšíril, ale stále treba hľadať spôsob, ako mu ponúknuť veci, ktoré robíme. Nie je to len o tom, že my sem donesieme niečo extravagantné a diváci buď prídu, alebo nie. Myslím si však, že na to máme, že sme vznikli, lebo tu takýto priestor chýbal a Košičania to skrátka dajú,“ hovorí Lukáš.

Podľa Zuzany by to mali „dať“ nielen Košičania, ale aj mesto, kraj a hocijaká väčšia firma, ktorá v meste zamestnáva ľudí.

„Ktokoľvek, kto chce, aby tu ľudia zostali a neodchádzali – všetci títo nesú zodpovednosť za to, aby tu boli dobré podmienky pre život, a kvalitná kultúra a spoločenský život patria presne k tým podmienkam, pre ktoré sa ľudia môžu rozhodnúť ostať tu.

Čo vás čaká cez víkend v Tabačke počas otváracieho víkendu?
Vydrapená Bužirka Punk System, Chiki Liki Tu-a, Stroon, Pjoni & Ink Midget a množstvo ďalších kapiel a umelcov – celý program otváracieho víkendu.